Jožo a Zuzka na potulkách

Z Nukusu sme sa po dni oddychu pohli do nového regiónu a to konkrétne do mestečka Khiva. Malebné mestečko s hradbami a historickým centrom vo vnútri. Človek sa tam cíti ako uprostred múzea alebo vo filme o Aladdinovi či z Pieskov času. Zaparkovali sme čo najďalej vzadu v parkovisku aby sme sa vyhli množstvu ľudí, ktorí sa hemžili pred vchodom do historického areálu, kde stáli turnikety, ktoré naznačovali, že pre vstup si treba kúpiť lístok. Po jeho kúpe sme ale veľmi skoro zistili, že tam sú len na to, aby to tak vyzeralo. Do areálu sa totiž dalo prísť veľa inými vstupmi bez turniketov, takže lístok sme si vlastne kúpili do múzeí, ktoré sa nachádzali medzi množstvom obchodíkov so suvenýrmi. Uzbekistan sa totiž pýši výrobou množstva rôzneho textilu z hodvábu, kašmíru a iných orientálnych materiálov, keramiky, ozdobných nožov, drevených vyrezávaných škatuliek a stojanov na knihy, či v dnešnej dobe už aj mobily. A to som vymenovala len zlomok ručne vyrábaných suvenírov, ktoré si môžete v uzbeckých historických mestách kúpiť. Teda nesmiem ešte zabudnúť na ich takzvané Suzani – vyšívané kusy látok rôznej veľkosti, ktoré si môže človek napríklad prehodiť cez gauč, či jednoducho zavesiť na stenu.

Keďže sme si už teda zaplatili za múzeá, tak sme sa ich posnažili obehnúť všetky, aj keď sa musím priznať, že ani jedno z nich ma veľmi nezaujalo. No stále to bolo lepšie ako múzeum samovarov Rusku.

Atmosféra a teplo aj po západe slnka nás nalákali posedieť si v kaviarni vonku na miestnych piknikových terasách. Sú to vlastne také vyvýšené platformy na ktoré položili koberec a naň dali svoje miestne matrace ( niekoľko centimetrová vrstva ovčieho rúna obaleného povliečkou) a do stredu nízky stolík. Objednali sme si teda večeru podľa obrázkov. Jedlo bolo lahodné, no bohužiaľ porcie ako pre deti. Prisadli si ku nám dve slovenky v strednom veku a rovno sme sa začali baviť o tom, koľko skupiniek slovákov sme tu už stretli. Všetci boli ale vlastne súčasťou zájazdu s cestovkou.  Pre nás to bolo inak prvé stretnutie so slovákmi po niekoľkých mesiacoch, takže Jožovi sa nevedela zastaviť pusa.

Auto sme nechali na tom istom mieste na platenom parkovisku, s tým, že je platba hádam jednorázová, a možno si nás nezapamätajú. Keby sme ale boli vedeli, že od nás budú pýtať platbu za všetky dni, ktoré sme tam parkovali, tak by sme boli odišli prvý deň, a preparkovali to len o kúsok ďalej , za kamennou zábranou v poslednej tretine parkoviska, kde vysadzovali autobusy miestnych.

Ráno sme sa zas vrátili do centra, keďže lístok nám platil 24h tak sme chceli dopozerať ešte zostávajúce múzeá. To sme ale zistili, že to, čo nás zaujíma najviac – a to minaret a obchôdzka hradieb zhora – nie je zahrnuté v našom lístku a musíme si to aj tak platiť samostatne.

Keď už sme mali poobzerané všetky pamiatky, tak prišiel čas si obuť tenisky a ísť si zaskákať, keďže Khiva je ako stvorená na parkour. Zaujali sme niekoľko miestnych, ktorí si nás natáčali, a aj detí, ktoré sa ku nám pridali. Najdlhšie s nami ale vydržal malý spiderman, ktorý to dotiahol až do našich videí. Zo začiatku sa držal hrozne blizko Joža, ktorý ho raz omylom udrel rukou akou sa pripravoval na skok. S plačom utiekol domov, no za chvíľu sa vrátil s hračkárskym mečom a všetko bolo zase fajn. Aj som si prv hovorila, či to bude chcieť Jožovi vrátiť, ale nie.

Neskôr sme sa presunuli na iné miesto, kde sme bohužiaľ až po pár skokoch, ktoré sme si aj natočili, zistili, že je to vlastne cintorín. Pár ľudí nás tam videlo, a vyzeralo to skôr, že nás skôr obdivujú, než že by mali pocit, že niečo ničíme, no hneď ako sme si uvedomili, že je to vlastne cintorín, tak sme prestali. Na ďalšom mieste sme našli veľký uličný šach s polmetrovými figúrkami, kde sa mi podarilo Joža poraziť vďaka rade náhodného okoloidúceho. Druhú hru som ale už prehrala, a akurát vtedy prišla hromada detí vracajúcich sa zo školy, a vyzvala Joža do hry. Môžete hádať kto vyhral.

Zaregistrovať sa nám podarilo v hoteli naproti, ale až po tom, čo sa majiteľ telefonicky poradil na polícii, keďže sme mali príliš veľký odstup od poslednej registrácie. Ten nám zas povedal, že sa nestačí registrovať na tretí deň v novom regióne, ale že sa máme registrovať každý tretí deň nezávisle od regiónov.

V okolí Khivy nás čakalo ešte niekoľko zrúcanín pevností. Prvá ku ktorej sme prišli bola očividne tá najznámejšia, lebo krátko po našom príchode prišla kolóna autobusov sprevádzaná policajným autom, ktorí sa do pevnosti vrhli ako mravce. To nás rýchlo vyhnalo a pri výjazde si od nás zrazu pani pri búdke, ktorá nám pri vjazde len zamávala, pýtala peniaze za vstup. Nebolo to veľa, tak sme to neriešili, no princíp nás celkom pobúril.

Nasledujúca pevnosť bola už prázdnejšia, no ale aj o to menšia. K ďalšej sme zistili, že sa nedostaneme, alebo teda, že nám to nestojí za to riziko. Videli sme toiž ísť auto z protismeru, takže oni tam možno išli, alebo sa tiež len otočili tak ako my, keď videli stav mosta.  Trčali z neho roxory a diery boli premostené drevenými latami. No a tá posledná? Pri nej sme len zaparkovali auto, a rozhodli sa, že tu môžeme prespať, ale ani jeden z nás sa neunúval vôbec sa priblížiť k pevnosti. Všetky zrúcaniny totiž vyzerali ako kopy hliny navrchu kopca. V tej prvej sa dala občas tušiť nejaká vežička či miestnosť, no v ostatných zostali prakticky už len múry po obvode.

Po večernom oddychu a pokeci s naším hostiteľom – Abkhamidom, mladým ženáčom s prvým bábätkom, ktorý žije so svojou ženou a malým synom v dome svojich rodičov – sme na druhý deň vstali pripravení vybavovať. Našou prvou zastávkou bola miestna polícia, keďže podľa toho, Čo som prečítala na internete, to vyzeralo, že tam sa vieme zaregistrovať za najlacnejšie. Policajti nám ale veľmi rýchlo zrazili hrebienky tým, že správne by nám mali dať pokutu, keďže sme sa nezaregistrovali do 3 dní v ich regióne, ale ak to dnes odšoférujeme o 100 km ďalej a zaregistrujeme sa v hoteli tam, tak budeme môcť tvrdiť, že sme v Karalpakstane (miestny región) nestrávili 3 dni, takže nám stačí registrovať sa až neskôr.

Cestou sme stretli skupinku cestovateľov z nemecka a holandska, ktorí cestujú v dodávkach a veľmi rýchlo vysvitlo, že to práve od nich som nedávno čítala informácie o prechode Turkménska z turistickou agentúrou, keďže bez sprievodcu si do krajiny turistov vôbec nepúšťajú. My sme im zase poradili ohľadom toho, čo sme zistili o registrácii.

Po dlhej diskusii medzi sebou sme sa rozhodli zariadiť sa podľa rady policajtov a stráviť zvyšok dňa vyhliadkovou jazdou po Uzbeckých deravých cestách, kým nenájdeme prvý zaprdený hotel v susednom regióne. Jasné, že prvé 2, ktoré boli zaznačené na Googli, boli obyčajnými rodinnými domami, tak sme sa potom už radšej riadili podľa miestnych. Vyfasovali sme registráciu za 10 eur na osobu bez toho, aby sme v hoteli vôbec spali, a otočili sa naspäť. Tentokrát sme už ale vedeli, že nemáme veriť skratkám podľa máp.cz a vyhli sa platenému pontonovému mostu pre autá a niekoľkým kilometrom offroadu. Večer sme prišli k Abdukhamidovi celí uťahaní a otrávení z dnešného dňa.

Ďalší deň sme sa teda vrátili na políciu, kde mali akurát obednú prestávku. Tak som napísala tým cestovateľom, čo prišli z Turkménska, že ako dopadli na polícii. Tí mi pohotovo odpísali, že ich tam odmietli zaregistrovať lebo neplánujú zostať v Nukuse viac ako 3 dni, takže ich zaregistrovať nemôžu. Tak sme sa teda rozhodli, že kašľať na to, pozajtra aj tak z Nukusu odídeme, tak si môžeme zas zohnať registráciu v inom v hoteli v inom regióne. Podľa rady holandčanov sme sa teda odfotili pred políciou, neh máme dôkaz, že sme tam boli a odišli sme zháňať pitnú vodu do bandasiek a suroviny do cesnakovej polievky, keďže Abdukhamid povedal, že jeho mama spomínala, že by rada ochutnala niečo zo slovenskej kuchyne.

Cesnačka sa jakš-takš podarila, no vyzeralo to, že domácich veľmi neoslovila. Zo slušnosti poďakovali, no s nami si nakoniec dala len jeho žena, ktorá svoju polievku pred nami ani nedojedla, a jeho mama sa nakoniec najedla ešte predtým, než sme polievku dovarili. On večer ani nebol doma, a ochutnal polievku až na druhý deň. To sme sa teda s Jožom zhodli, že vareniu o hostiteľov v týchto krajinách sa do budúcna radšej vyhneme, keďže bolo veľmi náročné pátrať po potrebných nástrojoch v cudzej kuchyni, kde nemajú ani len škrabku na zemiaky, a hocičo čo potrebujeme musíme ukazovať  jeho žene na obrázku z internetu. To som ešte netušila, že ich kuchyňa bola vlastne ešte veľmi dobre vybavená oproti iným, na ktoré sme neskôr narazili.

Abdulkhamid mal ísť večer do posilovne na tréning, tak sme sa pýtali, či sa môžeme pridať. Zavolal teda svojmu trénerovi, aby sa spýtal, no záver bohužiaľ bol, že nie. Vraj je tá posilovňa veľmi malá a nebude spĺňať naše nároky a okrem iného tam teda nechodia žiadne ženy. Tak som sa spýtala, či môže ísť teda len Jožo. Po druhom telefonáte bol ale záver rovnaký tak sme zostali oddychovať na izbe a dali sme si trochu akrojógy.

Pomaly sme sa trmácali autom naspäť, keď sme v protismere stretli ďalšie auto – terénne. Cesta bola ale príliš úzka tak nám šofér toho auta musel ukázať kam sa máme unhúť a on už potom prejde, keďže má terénnejšie auto. Ten druhý ktorého sme stretli o pár stovák metrov bol v tom ale stratený, tak mu Jožo ukázal svoje novo naučené znalosti, a tentokrát on ukázal druhému šoférovi kam má ísť. Následne sa nám postavila do cesty korytnačka, tak som ju musela ísť popohnať na kraj, čo prekvapivo zvládla oveľa rýchlejšie než som čakala. Myslela som, že ju budem musieť zdvihnúť a preniseť na druhú stranu, no ona začala riadne šprintovať, než som vôbec došla ku nej, tak som ju len odprevadila na druhú stranu.

Poslednou našou skúškou na trase späť nad úroveň pôvodného mora bol strmý svah hore s pol metrovými hrboľami. Jožo ma teda vysadil, aby som to mohla nielen natočiť, ale aby aj dal našemu autu vyššie šance svah vyjsť.  Auto teda vytúroval a rozbehol sa do kopca už bezo mňa. Pár metrov pred koncom som už videla, že musí mať pedál na podlahe, prevod jednotku ako inak, ale auto aj tak drasticky spomaľovalo, ale jediné, čo mi zostávalo bolo ho ticho povzbudzovať a modliť sa nech to vytiahne až hore. Cúvať tým svahom by som fakt nikomu nepriala. Pred finálnou jamou som počula zvuk škriabania o podvozok až dole, no auto to nakoniec úspešne vytiahlo a ja som sa rozbehla za ním.

Keď som s fučaním a celá spotená vybehla svah, tak som videla, že Jožo je na tom veľmi podobne. Tiež bol celý spotený z tých nervov, ktoré ho to stálo vyšoférovať ten svah. „Tak takouto cestou ja už nešoférujem!“ rovno zahlásil. (To ešte ale netušil, čo nás čaká v Pamíre v Tádžikistane).

V ten deň sme stihli dôjsť len asi do polovice stepnej cesty, a keďže sme cestou nevideli žiadne iné vozidlo, tak sme sa s hľadaním miesta veľmi nekašľali, a odparkovali auto len tak na kraji širšieho úseku cesty, aby nás keď tak vedeli obísť. Vytiahli sme si knižky – teda ja čítačku, a Jožo mobil, z ktorého číta – a pustili sa do čítania.Keďže bolo dosť teplo, tak sme si nechali dokorán otvorené okná na zadných dverách a natiahli na ne podomácky vyrobené sieťky proti hmyzom. Čoskoro okolo nás prefrčala prvá skupinka motorkárov, ktorým nefungovali žiadne svetlá, takže netuším ako videli nacestu, a my sme sa začali dusiť – ani neviem čím viac – či tými výfukovými plynmi  zo starých motoriek a benzínu 80tky alebo tým rozvíreným prachom.  Zanedlho sa privalili ďalšie dve motorky z opačného smeru, zvrtli sa pri nás nazad a zastali nám hneď vedľa auta. Jednému z nich svietili tak akurát zadné svetlá. Zaklopali nám na dvere a spýtali sa, či nemáme vodu, tak som im dala jednu z našich naplnených dvojlitroviek, keďže vybavení sme išli do stepi viac než dostatočne. Motorky sme počuli chodiť okolo ešte viac krát a ani jedna z nich nebola osvetlená. Doteraz netušíme, čo sa tam dialo, a skade sa všetky vzali.

Na druhý deň sme si dali ďalšiu offroadovú zachádzku na soľné jazero, kde nás ale na konci zastavili, že až k nemu ísť nemôžeme lebo sa tam ťaží. Pešo by sme museli zísť strmý svah na poludňajšom slnku bez tieňa, takže sme sa na to vykašľali. Na odbočke sme si akurát tak zobrali pár väčších hrudiek soli, ktoré sa museli vysypať z nákladiaku, ako suvenír.

V Mujnaku sme na cintoríne lodí stretli sólo cestovateľku z Francúzska – Mariflo, ktorá sa k nám na druhý deň pridala na cestu do Nukusu. Doobeda sme si ešte aj s ňou dali piknik v miestnom parku a pokecali si pár hodín. Na bicykli sa pri nás na chvíľu pristavil aj jeden miestny a po rusky nám porozprával, ako ten park v jeho detstve vlastne býval prístavom, a jazero čo je teraz uprostred parku bolo súčasťou Aralského mora.

Mariflo sme vysadili v Nukuse v hosteli, kde sme si chvíľku posedeli a využili ich internet na kontaktovanie nášho nového hostiteľa. Spýtali sme sa aj na registráciu, ktorá u nich stála 5 eur na osobu, tak sme sa rozhodli sa na ňu zase vykašľať, s tým, že možno nás bude vedieť zaregistrovať náš hostiteľ. Ten nás ale bohužiaľ zaregistrovať nevedel, lebo nebýva vo vlastnom dome, ale v dome svojho otca. Takže sme zas o deň odložili našu registráciu.

Ako to už u nás býva zvykom, po prekročení hranice nás zase na druhej strane čakala rozbitá cesta. Len sme prešli za colnicu, a už tam bola obrovská diera v ceste, tak nám nejaký miestny chlapík radil, z ktorej strany ju obísť. Keď sme prechádzali okolo neho, tak sme mu chceli rovno aj poďakovať. Ono sa ale ukázalo, že nám neradil úplne nezištne. Ponúkal nám poistenie na auto, a snažil sa nám nahovoriť, že je v Uzbekistane povinné, a keď nás zastavia policajti, tak nám môžu dať pokutu, ak ho mať nebudeme. Nám sa to ale nezdalo, keďže sme o centrálnej Ázii počuli, že tam nič také nepotrebujeme. Za ním k nám nabehla žena, ktorá nám chcela zameniť peniaze a ďalší chlapík, ktorý nám ponúkal sim karty.  Keďže do Uzbekistanu sme vošli do jeho opustenej západnej časti, tak sme si neboli istí, či bude niekde po ceste možné zameniť si peniaze alebo si ich vybrať, tak sme teda pristúpili na jej nevýhodný kurz a zamenili pár eur. Zásoby jedla sme mali nakúpené ešte za posledné tenge, takže jediným problémom by mohlo byť, ak by nám nevystačila nafta na cestu k Aralskému moru a späť do civilizácie.

Za hranicou sme sa zastavili v najbližšej dedine, kde sme dúfali, že sa nám podarí zaregistrovať. Uzbekistánci totiž síce zrušili vízovú povinnosť pre väčšinu Európskych krajín, ale zachovali povinnosť registrovať sa do troch dní od príchodu. Zvyšok pravidiel je hrozne nejasný a otvorený k interpretácii. Niekde nám povedali, že je nutné sa registrovať každé 3 dni, neskôr na polícii zas, že 3 dni od príchodu do nového regiónu. Takže teoreticky, ak nestrávime v žiadnom regióne viac ako 3 dni tak sa nemusíme registrovať vôbec. Za nesplnenie povinnosti hrozia ale obrovskými pokutami až do výšky 1000 dolárov.

V prvej dedine za hranicou o registrácii nevedeli ani na miestnom úrade, kde nám len povedali, že tam strácame čas. Museli na to zavolať chudáka učiteľa angličtiny z miestnej školy, ktorého následne k nám volali ešte 2 krát. Po prvom raze sme sa predsa len ešte rozhodli, že im ukážeme webovú stránku, kde píšu informácie o registrácii, a ukážeme im aj stránku s online registráciou, kde sa ale môže prihlásiť človek len po zadaní čísla občianskeho, či iného špeciálneho PIN kódu, ktorý vie získať vraj na polícii. Keď sa nám podarilo im vysvetliť a ukázať informácie na úradných stránkach, tak sa zistilo, že len o tom nič nevedia, a nie sú ochotní nás zaregistrovať online. Tak nás poslali do najbližšieho veľkého mesta nech sa zaregistrujeme v hoteli, ktoré registráciu svojich hostí robia automaticky. Čiže registrácia robí problémy len tým, čo sa nechcú ubytovávať. My sme sa im na to vykašľali a povedali si, že 200 km zachádzka nám za to nestojí, a budeme veriť jednej zo stránok kde bolo písané, že sa má jednať o 3 pracovné dni. Tretí krát ho k nám zavolali, aby nám povedal, že máme preparkovať auto, lebo sme stáli na mieste, ktoré vraj bolo vyhradené pre zamestnancov úradu, no chýbala tam značka.

V dedine sme si teda len vybrali peniaze z bankomatu, ktorý tam nakoniec bol, hoci nebol zaznačený na žiadnej mape.  Zamrzelo nás len, že sme vôbec zamieňali eurá na hranici za taký nevýhodný kurz.  Následne sme sa pohli ďalej smerom k Aralskému moru. Z dobre vyasfaltovanej hlavnej cesty sme odbočili na vedľajšiu, kde sme už očakávali stepnú cestu, no naše prekvapenie tam boli ešte pozostatky asfaltu. Po chvíľke sme si už ale hovorili: „Bodaj by tam ten asfalt už nebol“, keďže diery v ňom boli také hlboké, že miestami by nám tam hádam aj celé koleso zapadlo.

Keď asfaltové diery skončili a prišla pravá stepná cesta, tak sa už zvečerievalo. Rozhodli sme sa teda ďalej nepokračovať a zakempiť sa.  Vytiahli sme deku, dali si streching a následne piknik. Chvíľku sme si čítali knihu a potom sme sa uložili spať. A ako už u mňa býva zvykom, keďže sme vstúpili do Uzbekistanu, tak mi aj rovno začala hnačka.

Ledva sme stihli ráno vyraziť, a zastavili nás dvaja chlapíci na motorke, ktorí išli z opačného smeru ako my. Pýtali sa odkiaľ sme a kam ideme. Skontrolovali, či máme dostatok dieslu (dokonca aj na spotrebu sa pýtali)a vody na cestu k moru a tiež či máme aj rezervu v prípade defektu. Áut tadeto vraj síce niekoľko denne chodí, ale paralelných stepných ciest je tu veľa, takže sa vôbec nemusíme cestou vidieť. A tak aj bolo. Cestou ďalej sme zistili, že tá oblasť nie je vlastne zas až taká opustená ako sme čakali. Po ceste sme totiž narazili na malú dedniku robotníkov, ktorí v okolí niečo ťažili a dokonca tam mali aj letisko. Vstup na dno Aralského mora zas strážili dvaja vojaci v kontajneri. Pýtali sa, či máme povolonie, a keď sme sa im snažili lámanou ruštinou vysvetliť, že sme o ničom takom nevedeli, a pýtali sme sa, či tam teda môžeme ísť aspoň pešo, tak nad tým mávli rukou, a povedali nech teda ideme. Doviezli sme teda auto k piecke, ktorú tam dávali miesto závory, a už sme si to chceli aj rozmyslieť, keď sme z auta zbadali ten výhľad na strmú hrboľatú offroadovú cestu dole z útesu bývalej hranice Aralského mora. Oni už ale piecku odkladali a poháňali nás nech ideme. My sme len vydesení pozerali dole na cestu a uisťovali sa, že si fakt myslia, že tú cestu vyjdeme naším autom aj smerom naspäť. Oni sa tvárili, že bez problémov. Vraj „vsjo normaľno“  a „davajte“ ako zvyknú v týchto končinách často hovoriť po rusky.

Tak sme sa teda spustili, a niekoľko krát riadne škrtli auto zo spodu. Na pol ceste k dnešnej úrovni mora sa objavil druhý podobný prudký svah dole s masívnymi dierami, tak sme radšej odparkovali auto na čistinke pri jurt-kempe, ktorý sa tam znenazdajky objavil. V Kazachstane sme dovtedy videli len jedinú jurtu, tak sme to tam išli poobjavovať a tiež sme sa aj popýtali na náročnosť offroadu do Mujnaku – mesta, ktoré bolo kedysi najväčším prístavom Uzbekistanu, no dnes už má len cintorín lodí. Vedúci jurtkempu nám ale povedal, že terén je tam už príliš piesočný, a že tam by sa nevydal ani on so svojím terénnym autom. Tam chodia vraj len tí veľmi skúsení terénni šoféri.  Vraj je určite lepšie vrátiť sa autom tak, ako sme tam prišli.

K moru sme sa ten zvyšný kilometer už radšej len prešli. To čo zhora vyzeralo ako krásna piesočná pláž, bolo zblízka bohužiaľ už len zmes štrku, ostrých kúskov polámaných mušlí a soli. Tam kde to obmývala voda, mala zmes konzistenciu tekutej malty a zvláštne páchla. Keď sme sa pýtali v jurtkempe, či sa môže vo vode plávať, tak nám povedali, že jasné, len budeme celí od soli a naše plavky budú po uschnutí ako doska.  Jožo ale predtým čítal, že Aralské more je veľmi znečistené, a po tom čo sme cítili jeho zvláštny pach a videli to blatko čo je pri vstupe do vody, tak sme hneď zahodili myšlienku na to že zo seba zmyjeme pot z posledných dní. Asi by to aj tak bolo zbytočné keď by sme z vody vyšli vlastne slanší, než akí by sme do nej vošli.