Ráno o 6:00 nám odchádza trajekt z Rostocku do Gedseru. Príchod má o 8:00, čo by bolo tak akurát na to, začať deň včas, ale bohužiaľ,  Jožovi  je zle. Bolí ho hlava, cíti sa chorý, uzimený a nevyspatý. Tak ho nechávam na trajekte spať a zatiaľ sa snažím nájsť nejaké ubytovanie na dve noci nech sa môžeme obaja zotaviť, keďže ja už tiež smrkám a bolí ma hrdlo. Po nejakom čase hľadania už ani mne nie je najlepšie lebo hojdanie sa trajektu a do toho čítanie mi dobre nerobí a do toho mi ešte nefunguje stránka rbnb na mobile tak ako by mala, a neustále mi robí naprieky. Ubytovanie rezervovávam, ale vzhľadom na to, že ubytovať sa dá až po 11tej tak im píšem, či by to nešlo skôr lebo manžel je chorý. To mi už z toho ale fakt ide vybuchnúť hlava, keď sa dozviem, že v tom prípade nás neubytujú lebo kuchynka je tam zdieľaná s majiteľom ubytovania a mám to zrušiť, pričom mi ale píše, že platba je nevratná. Trajekt už ale dorazil tak hor sa do auta.  Ešte potrebujeme zistiť, ako fungujú Dánske dialnice (našaťastie pre osobné autá zadarmo).

Je toho veľa, som z toho zúfalá. Ubytovanie sa nakoniec darí zrušiť aj s peňažnou vratkou, tak hľadáme ďalšie, čo najlacnejšie. Tam sa ale dá ubytovať až od 15:00 tak to vzdávame, Jožo zberá svoje sily, preberá volant auta za mňa, keďže sa potrebujem ukľudniť. Rezervujeme hostel v Kodani a vyrážame k dvom útesom, ktoré sú po ceste. Nikde ani stopy po snehu, práveže už kvety kvitnú.

Jožo sa nakoniec naštartoval, ja som sa zas vyventilovala a k prvému útesu dorážame už v lepšej nálade. Užívame si výhľady, prechádzku po pláži až dorazíme len pár metrov pod schody smerom hore na útes, ktorými by sme sa dostali späť k autu. Tam ale zisťujeme, že je príliv, a cesta je neprechodná. Vyzliekame nohavice a skúšame ju prebrodiť, ale neúspešne. Vlny sú dosť vysoké a bojím sa o foťák. Otáčame sa teda naspäť.     

Zohrievame si guláš na variči a hovoríme si, že sme to ale len polepetkovia, a mali sme si zobrať všetok ponúkaný guláš do fliaš. Totiž deň pred odchodom navaril na obed môj otec guláš a večer sme sa šli rozlúčiť s Jožovými rodičmi a súrodencami v Lamači, a môžete hádať, čo nám ponúkali na večeru tam – no jasné, guláš predsa.

Druhý útes nás už toľko neohuruje, aj napriek peknému výhľadu na kostol.

Vchádzame do Kodane, a hľadáme parkovacie miesto na periférii, keďže ako diesláci nesmieme do centra. Mhdčka nás veľmi nepotešila, lebo kúpiť lístky sa dá buď len u vodiča v hotovosti, ktorú nemáme – teda nie v dánskych korunách – alebo na zastávke metra, kotré je ale až bližšie k centru. Šofér nám ale hovorí, že po metro nás teda zvezie len tak.

Dnes spíme v hosteli, v štvorposteľovej izbe s jednou američankou z new yorku, ktorá si svoju posteľ označila fľašami džúsu a vodky, a poliakom, ktorý si ju neoznačil tak si mu do nej ľahol Jožo a tým ho vysťahoval na hornú posteľ nad američanku. Čísla sme si bohužial totiž všimli až keď sme sa už zložili.

                Nasledujúci deň sa Jožo už po  12 hodinovom spánku cíti oveľa lepšie, zato ja zas horšie. Zostávame teda asi až do 13tej v spoločenskej miestnosti hostela a popíjame horúci čaj. Dáva sa s nami do reči taký starší dán, aj keď nechápeme, čo v hosteli robí, keďže v pravidlách hostela je písané, že ubytujú len ľudí do 35 rokov. Ja mu úplne nerozumiem a nebaví ma téma ktorú vybral, ale Jožo sa chytá, tak ich nechávam sa rozprávať a hľadám, čo sa oplatí si pozrieť v Kodani.

                Vyrážame nakoniec  do mesta obzerať.  Mesto je krásne, ale nás aj tak najviac zaujme tancujúca demonštrácia, tak zisťujeme, čo je zač. Chcú pridať dane športovým klubom, ktoré boli doteraz od daní oslobodené, tak tancujú na ulici.

                Na Kodaň si nechávame 2 dni, keďže v pondelok večer je verejný parkourový tréning. Doobeda teda vyhľadávame nákupné centrum, kde sa napájame na internet a elektrinu a plánujeme ďalší postup na sever.

                V utorok ráno vyrážame cez Oresundský most do Švédska, vyzdvihujeme si takzvaný bizz  – nejaké to čidlo, ktoré si lepíme na čelné sklo aby nám vedeli automaticky odčítavať z účtu colné poplatky za trajekty a cesty v Škandinávii – hlavne v Nórsku, keďže jediná platená trasa v Švédsku je Oresundský most.