Opúšťame pobrežie a vchádzame do vnútrozemia Nórska, tak si hovoríme, že tam by nemuselo byť tak oblačno a mohli by sme vidieť aj viac auroru. Akonáhle ale pozrieme predpoveď počasia tak radšej píšem tomu jedinému couchhostovi v Karasjoku. Má byť totiž v noci -23. Môj spacák má nízky komfort v -14 a extrém asi niekde v – 23, takže ja by som to s dekami navyše a oblečením asi hádam aj zvládla, ale jožov spacák je len do -6. Náš nový hostiteľ  – Dragan- naštastie veľmi rýchlo odpovedá, že sme vítaní.  Je to 58 ročný pán, ktorý do tváre ale vyzerá ledva na 50, ktorý trpí Parkinsonom. Napriek tomu stále pracuje – je fotograf a kameraman v lokálnej televízii. Celé tri dni, čo nakoniec zostávame u neho nám ukazuje svoje fotky, a dostáva sa čím ďalej,k intímnejším fotkám. Baví ho totiž fotiť akty.

Sme veľmi radi, že sme spali u neho, lebo predpoveď počasia úplne nevyšla a miesto -23 je v noci až -30. Dragan si v záhrade postavil 2 prístrešky na štýl Sami príbytkov, tak opekáme v teplote -28 stupňov celzia. Našťastie v prístrešku sa teplo ako tak zdržiava.

Dopriavame si prvý deň voľna na našom výlete, a ani len nevylezieme z domu až do večera, kedy sa vráti Dragan z práce. Večer je na pláne využiť pokračujúce nízke teploty – vedeli ste, že keď vyhodíte vriacu vodu do vzduchu v takýchto teplotách, tak sa vám rozpráši ako ohňostroj? Alebo, že bublinky vyfúknuté z bublifuku vám zamrznú?

V utorok nám otvárajú atrakcie v meste – chceme navštíviť Sami parlament, múzeum a galériu.  Vstaneme teda ráno, dokonca si necháme aj nejakú časovú rezervu, ale tá je nám nakoniec úplne zbytočná. Auto nejde naštartovať. Aspoň mne teda. Jožo mi teda prezradí svoj tajný trik – treba pridávať plyn počas štartovania. Jemu sa to našťastie podarí ale svieti nám červená ikonka, že nemáme chladiacu tekutinu, auto sa vraj prehrieva a hlási STOP veľkými písmenami. Je nám jasné, že prehriať sa v týchto teplotách určite nemôže, ale vypíname radšej motor a voláme nášmu servisákovi v Bratislave. Ten nám radí nech auto nahrejeme varičom pod kapotou, že nám musela zamrznúť chladiaca tekutina, a je možné že aj niečo prasklo. Bohužiaľ auto má na náš varič príliš nízky podvozok. Ja už panikárim, že nás oprava bude stáť tisícky eur pri miestnych cenách a my budeme musieť ísť rovno naspäť domov. (Paradajky tu majú za 8 eur na kilo a polkilový chlieb stojí 5 eur) Našťastie ale prichádza akurát Dragan, takže sa musím dať dohromady, lebo to len Jožo ma chudák môže (resp. musí) zažívať v takomto rozpoložení. Dragan vyberá elektrický ohrievač s predlžovačkou a nahrievaciu lampu. Skúšame štartovať znova a ikonka už len bliká, stále ale hlási STOP. Voláme teda zas našemu servisákovi a Dragan volá svojmu. Záver je, že potrebujeme zistiť koncentráciu chladiacej tekutiny. Vzhľadom na to, že jej máme málo, čo sme si predtým vôbec nevšimli, (ale ani náš prvý servisák, ktorý robil veci okolo motora, a na STK nám povedali, že ho máme vymeniť) by mohlo stačiť len doliať koncentrovanejšiu.

Miestny servisák na pumpe anglicky nehovorí, takže nám len rukami nohami naznačí, že máme rozohriať motor jazdou, aby zmeral koncentráciu aj pri rozohriatí. My si hovoríme, že to je nemožné. Keď sme totiž prichádzali do Karasjoku a bolo -18 tak sa nám motor počas jazdy schladzoval pri zapnutom kúrení interiéru.Takže na výber bolo buď motor v prevádzkovej teplote, ale zamrznuté okná z vnútra, alebo chladný motor a znesiteľná teplota vo vnútri auta. Po 15 minútach šoférovania na vysokých otáčkach a bez vykurovania interíeru sa nám motor ale nakoniec podarí rozohriať tak sa vraciame. Servisák nám zmeria koncentráciu. Jediné, čo z neho dostanem je too much, ale nikto nevie čoho, asi vody teda. Keď za ním vojdem na pumpu, podá mi z regálu už nariedenú chladiacu zmes do -37 stupňov celzia a odchádza preč. My sme zmätení, veď tá naša zamrzla v -32, fakt nám pomôže doliať len kus tej do -37? Musíme mu veriť, lebo už sa nevracia. Kvapalinu teda dolievame.

Sami múzeum ledva stíhame, ale máme šťastie na neskutočne milého zamestnanca múzea, ktorý nám dáva čas navyše a ešte nám múzeum poukazuje a porozpráva zážitky zo svojho detsva u starých rodičov, ktorí sú Sami. Samovia sú totiž pôvodní obyvatelia severu Nórska, Fínska, Švédska aj Ruska. Najviac ich ale zostalo ešte v Nórsku. V minulosti, ale niektorí stále aj teraz, sa živili hlavne lovením rýb a chovom sobov. Soby využívali na záprahy, mäso, kožušiny, ale aj ich parohy na vyrezávanie nástrojov či ozdôb. Bývali v špeciálnych stanoch postavených z hrubých konárov a po obvode pozakrývaných kožušinami prípadne zeminou aj s trávou – ako taký hobití domček. Majú 5 rôznych jazykov podľa oblastí, ale ani jeden sa nepodobá žiadnemu škandinávskemu jazyku. Dokonca majú aj špeciálne písmenká v abecede – teda pre ostatných škandinávcov špeciálne. My sme naopak boli veľmi zmätení, keď sme na kruhovom objazde zbadali teenagerov vo folklórnom oblečení s nápismi ČSV nad hlavou.  

Nasleduje parlament, kde vidíme aj zasadanie, ktorému ale vôbec nerozumieme. Môžeme sa aspoň pokochať Sami oblečením, v ktorom je väčšina z členov parlamentu oblečená. Zisťujeme ale, že už je príliš neskoro a lepšie nám bude zostať ešte jednu noc v Karasjoku u Dragana. Ten je s tým našťastie úplne v pohode. Večer teda ideme do sauny a vírivky pod holým nebom, ktorú prevádzkuje jeho známa. Zastavíme sa aj v televíznom štúdiu a zahrajeme si na bicie.