Je len niečo tesne poobede a času do večerného konvoja o 18tej je teda habadej. Vonku ale riadne fúka, sneží, a teplota je -7, takže vidina čakania v aute vyše 5 hodín sa nám veľmi nepáči. Skúšame teda jedinú lokálnu kaviareň, ale tá je zvaretá. Našťastie ale nie sme jediní s týmto nápadom a hneď po nás prichádza postarší bucľatý pán a len v čiapke a svetri vystupuje z auta a pýta sa nás či je otvorené. To sa už ale otvárajú vchodové dvere od domu naproti a vychádza z nich stará pani. Chlapík sa s ňou rovno dáva do reči a vysvytne, že ona je majiteľkou kaviarne a pustí nás dovnútra. My si objednávame kakao a on si dáva wafle s kávou. Dávame sa do reči. Pán sa volá Balind a je právnik z maďarska, ktorý sa presťahoval do Luxemburska. Miluje sneh, a preto si doprial dovolenku na severe v požičanom aute. Na severnom myse bol už včera a nechce sa mu veriť, že teraz sa tam dá ísť už iba s konvojom.

Myslím si, že lepšiu spoločnosť sme ani vychytať nemohli, ale to sa ešte veľmi mýlim. Po pár hodinách nás začnú pani domáca s dcérou vyhánať, nech sa ponáhľame, že idú zatvoriť cestu aj dole do najbližšieho mesta. No kým sa pozberáme, dôjdeme k autu a začneme nasadzovať reťaze, už k nám priparkuváva Balind s tým, že ani on to už nestihol. Vraciame sa teda naspäť do kaviarne a Balind nás pozýva na ďalšie wafle.

V dedine sme si už pár krát všimli skupinku ľudí na bežkách a divili sme sa, prečo išli akurát sem. Od pani domácej sa dozvedáme, že to sú každoročné ´´Olympíjske hry´´ čo tu máva skupinka kamarátov. Zrazu už dávajú zmysel náhodné slová jej dcéry o tom, že zas vyhráva samé Švédsko a Fínsko.

Za chvíľu sa nahrnú do kaviarne aj oni, a zisťujeme, že je to vlastne skupinka asi 15tich bujarých päťdesiatnikov. Veľmi rýchlo sa dávajú do reči aj s nami a všetci si rozdávajú darčeky zabalené vo vianočnom papieri. Na naše prekvapenie dostávame 2 aj my. Prv ma napadne, že sa jej to možno len nechce rozbaľovať, tak to dala rozbaliť nám. No po tom čo pani, ktorá nám darčeky podala, stratí trpezlivosť s Jožovým opatrnou technikou vybaľovania a naznačí mu nech sa s tým nekašle, nám povie, že si ich máme nechať. Dostali sme teda 2 trolov – jedného záhradného a jedného plyšového. Vraj takto pred rokom na tom istom mieste, kde sedíme práve my, sedel nemecký párik.  

Po chíľke sa teda pýtam Balinda, ktorý sa mu páči viac a darujem mu ho. Vybral si toho plyšového, takže nám zostáva záhradný. Balind prichádza s nápadom, že môže byť naším maskotom, a môžeme ho fotiť všade kam dorazíme. Tak uvidíme, čo z toho bude.

Balind nás neskôr opúšťa keď odchádza konvoj do mesta a my sme sa rozhodli, že zostaneme na noc tu, zabávať sa s Nórmi. Zajtra vyzerá predpoveď počasia veľmi dobre, takže nechápeme, prečo nás pred tým tak naháňali, nech ideme preč kým sa dá. A aj účastníci miestnych olympíjskych hier majú na pláne odísť zajtra, a nevidia v tom žiaden problém.

Zostávame s nimi aj na večeru – ochutnávame sobie mäso so zemiakovým pyré a toasty so surovým lososom. Nechýba ani dezert. Vedúci hier nám dáva ochutnať svoje vlastné pivo a cidere, pričom nejaké dostávame aj na cestu spolu s údeným syrom, ktorý on vyúdil. Dozvedáme sa, že sa poznajú cez ich divadelnú skupinu, čo vysvetľuje, prečo sú všetci totálni extroverti . Zostávame s nimi až kým už nie sme príliš unavení a odoberáme sa spať do auta. Oni ešte ale ani zďaleka nekončia.

Ráno si nastavíme budík skoro, lebo predpoveď hovorí, že pekne má byť hlavne doobeda. To nám ale nenapadlo, že počasie síce pekné bude hneď ráno, ale cesty odhrnuté ešte nebudú. Po chvíli čakania pred rampou sa pri nás zastavuje odhrabávač so slovami, že za pár hodín to bude odhrnuté. Moc nás teda nepotešil a my zaliezame do spacákov lebo na posedávanie v aute len tak bez kúrenia je príliš zima. Po nejakom čase prichádza druhý odhŕňavač, za ktorým sa už hrnú nemci, čo zastavili za nami. My sme zalezení v spacákoch, takže to nie je také jednoduché. Snažím sa vyteperiť von, tak že si nechávam nohy v spacáku, len aby som otvorila predné dvere. Šofér odhrabávača nás rovno zdraví slovensky, a pýta sa odkiaľ sme. On je vraj z Banskej Bystrice. Práca ho tu baví, hovorí, že je to určite záživnejšie ako sedieť v kancelárii. Vysvetľuje nám proces prípravy cesty. Dozvedáme sa, že to nie je len odhŕňanie, ale aj frézovanie, a preto to tak dlho trvá – veď je to len 12 km úsek.

Áut sa za nami zberá už desiatky a my sme na čele kolóny. Dosť irónia vzhľadom na typ nášho auta a fakt, že musíme mať obuté reťaze, s ktorými nesmieme prekročiť rýchlosť  50km/h. Teda klepoce nám to veľa krát už aj skôr. Vracia sa frézovač a vyráža posledný odhŕňač, ktorý nám hovorí, že môžeme vyraziť tak 5 -10 minút po ňom. Autá za nami čakajú ledva 5 minút a už nás obiehajú, tak ich necháme.

Dali sme to. Sme na severnom myse. Máme z toho pocit, že už to je fakt expedícia, vzhľadom na včerajšie uzavretie cesty. Opäť stretávame slováka v odhŕňači a aj Balinda. Jožo si dá povinný backflip hoci mne už mrznú ruky ako tam čakám s mobilom kým sa on odhodlá. Je tu mínus 12 – zatiaľ najchladnejšie počasie, aké sme mali a to pri tom nie je na oblohe ani obláčik a slnko nám vypaľuje zraky aj od nôh, odrazom od všadeprítomného snehu.