Asi len kilometer za hranicou nás rovno zastavili Nórski policajti. Asi preto, že už bolo niečo po 21. hodine večer a boli sme široko ďaleko jediné auto. Keď sa dozvedeli, čo sme zač, boli zvedaví na našu trasu. Pôvodne sme mali v pláne doraziť v noci až k Trondheimu a prespať na parkovisku pri hrade, ale po ceste sme videli niekoľko karavanov len tak odparkovaných na odpočívadlách a levitujúce svetielka nad mestom.  Z mapy sme sa dozvedeli, že ideme okolo obrovského jazera s ostrovčekmi a medzi kopcami, a levitujúce svetielka sú zjazdovka na strmom kopci nad mestečkom. Tak sme sa rozhodli zastaviť na najbližšom mieste a pozrieť si to aj cez deň. Keď vám ale sneží, je tma a občas vás oslepujú okoloidúce autá, tak je veľmi ťažké rozpoznať odkopanú odbočku v tom snehu.

Ja som z toho už teda začala byť nervózna, že aká je teda pointa hnať sa takto tmou cez krajinu, keď z toho ani len výhľady mať nebudeme a ešte k tomu budeme o to dlhšie spať a mínať ranné svetlo.

Parkovisko sa nakoniec našlo a ráno sme to za svetla potiahli až k hradu. Od neho to bolo už len niečo cez 100km na začiatok našej prvej scénickej trasy v Nórsku –Helgelandskysten. Je to tá najdlhšia, ktorú majú. Má vyše 400km a jej súčasťou je 6 jázd trajektom lebo celá vedie po pobreží, ktoré je neskutočne členité a cesta vedie veľa krát aj cez ostrovy. Sú na nej vyznačené zastávky s výhľadmi a inými zaujímavosťami. 

Prvý deň na Helgelandskysten sme si dali našu prvú túru v Škandinávii a vyšľapali sme na kopec Torghatten (258 m.n.m), kde sme konečne videli aj otvorený oceán, keďže od zeme je vidno vždy len  ďalšie a ďalšie ostrovy. V ňom vznikol niekoľko metrový obrovský tunel opradený legendou o troloch, ktorá hovorí, že je to klobúk, ktorý bol hodený do cesty šípu, a preto sa v ňom nachádza diera.

Na kopci sme zažili to najpremenlivejšie počasie, aké som zatiaľ videla. Svieti slniečko a zrazu sa len tak v sekunde zatiahne, začne fúkať silný vietor a sneží. Do 10 minút ale akoby sa po búrke len zľahla zem a je zas slnečno.

Zistili sme, že scénická trasa v zime je veľmi závislá na odhrabávačoch, keďže jedna zo zastávok – schody vedúce k ostrovčeku v zátoke – mala neodhrabané parkovisko, tak sme sa rozhodli si ho trochu odhrabať. Respektíve odkopať v našom prípade, keďže sme sa rozhodli nebrať veľkú lopatu ale len takú maličkú. Okoloidúce autá sa museli na nás riadne pobaviť.

Keďže sme si nesledovali dni, tak na to, že je nedeľa sme prišli až vtedy, keď sme si večer povedali, že načo pôjdeme na trajekt za tmy, keď z neho nič neuvidíme, a počkali sme do rána na trajekt, ktorý mal ísť o 7:30. Nešiel. Ako inak. V nedeľu chodí prvý až o 9:40. Takže sme zbytočne vstávali skoro, aby sme potom mrzli v aute a čakali. Pri ďalšom trajekte sme zas zistili, že sú vypočítané tak, že ak človek ide podľa povolených rýchlostí tak rovno stihne ďalší. Vzhľadom na to, že Nóri tu majú všetci zimné pneumatiky s drobnými ostňami a my máme obyčajné, tak my sa šmíkame a jazdíme radšej pomalšie a opatrnejšie. Tak sme si aj v ďalšom prístave počkali zas 2 hodiny. Mali ale fajn presklennú čakáreň so zásuvkami, tak sme vytiahli aspoň notebooky. Čakanie nám obohatila aj vydra ktorá si v prístave spokojne chytala ryby.

V pondelok sme prekročili trajektom polárny kruh, ale nevideli sme tú obrovskú kovovú guľu, ktorá ho má označovať lebo ju Jožo očakával presne na línii polárneho kruhu podľa mapy.cz, ale ona bola už skôr. Iróniou je, že práve kvôli nej sme sa rozhodli ísť aj týmto trajektom až ráno, nech ju vidíme. No čo už, tak hádam neminieme označenie polárneho kruhu v Rusku, keď budeme schádzať na juh.

Náš tretí deň na tejto scénickej trase nás najviac zaujal bunker z 2.svetovej vojny, ktorý bol voľne prístupný. Strávili sme tam hádam aj 2 hodiny a to sme si povedali, že do tých posledných tunelov a miestností už liezť nemusíme, keďže už bola tma a všade samá džabkanica ako sa ten sneh už na pobreží topil. A my sme sa báli, že čím severnejšie pôjdeme, tým väčšia zima bude. Na Nórskom pobreží to ale očividne takto nefunguje, a to vďaka Golfskému prúdu.

K záveru trasy nás čakali krásne pieočné aj kamenisté pláže, a ako inak moderné „umelecké“ (alebo ako to nazvať)odpočívadlá. Človek by si myslel, že to sú nejaké moderné útulne, a ono je to v skutočnosti len veľmi luxusný záchod. Trasu sme zakončili v Bodo, kde sme čakali na trajekt až do 1 hodiny v noci, keďže z nejakého dôvodu majú trajekt na Lofoty len o 1:00 alebo 16:45.