Okolo štvrtej ráno prichádzame na Lofoty, parkujeme priamo v prístave a ideme dospávať. Ráno vstávame až okolo 11tej a vyrážame na túru, ktorú nám odporučila Jožova kamarátka. Na ten kopec totiž vedú schody, takže veríme, že bude schodný bez snežníc aj takto v zime. Mačiatka sú ale pochopiteľne nutnosť. Cestou hore stretávame skupinku čechov, ktorí piršli na Lofoty fotiť. Tí nám tiež potvrdia informáciu, ktorú som postrehla na facebooku, že v ten deň v noci má byť až tak silná aurora, že sa ju bude dať spozorovať na Slovensku a v Česku. Bohužiaľ my tu na Lofotoch máme tak zatiahnuté, že neuvidíme nič.  Kopec stál za to, hoci Jožo išiel dole väčnosť lebo má so sebou tie najlacnejšie decathloňácke mačiatka, takže mu hroty nedržia tak dobre ako mne. Francúz za nami sa nás rozhodol predbehnúť šmýkaním po zadku, až ho pretočilo na brucho ale ubrzdil to. Stretávame ďalšiu skupinu nemcov, ktorý to otáčajú pri problematickom úseku.

Večer nás čaká náš prvý Couchhost a my sa nesmierne tešíme na spanie vo vnútri a horúcu sprchu. Vlasy mám už tak mastné, že by sa nich vyprážať dalo. Joao je hrozne pohodový chalan z Portugalska, ktorý sa prisťahoval do Nórska už pred niekoľkými rokmi za prácou. Rozprávame mu o našich cestách a on nám zase o cestách svojich predchádzajúcich hostí. Najviac nás zaujme príbeh o jeho frajerke, ktorá zmeškala svoj let a bola z toho tak vynervovaná, že na konci jej náhradného letu si zbalila aj to čo jej nepatrilo – záchrannú vestu, ktorú nam Joao ukazuje. Neviem či to isté alebo iné dievča zas išlo na túru, a prepočítalo sa v tom, kam až stíha za svetla dôjsť, až po ňu doletel vrtuľník – a čo nás zaráža asi najviac je, že zaň nemusela platiť, aj keď nemala horské poistenie.

Ďalší deň pokračujeme ďalej scénickou trasou cez Lofoty. Zastavujeme sa na viacerých plážach, plných roztrúsených fotiacich turistov, a užívame si výhľady na zasnežené hory vyrastajúce rovno z oceánu. Lofoty sú nadherné, len nás mrzí, že v zime sa tam na túry dá ísť veľmi zaťažko. Prespávame v aute pri skleneno drevenej dvojposchodovej búde na pozorovanie aurory, až na to, že je plne oblačno, takže my žiadnu aj tak neuvidíme. Ale aspoň si v nej môžeme uvariť večeru.

Medzi Lofotmi a severným mysom, nie je nič špeciálne okrem stavieb z ľadu, ktoré ale aj tak nemôžeme vidieť lebo cestu zasypal sneh. Sme ale radi, že som im napísala dopredu, a vďaka tomu sme si odpustili cestu k blokáde.  Cestou ale zbadáme reklamu na Polar Park tak ideme tam. Máme síce už len hodinu do záverečnej ale aj tak sa rozhodneme tam ísť a pozrieť sa na soby, losy, polárne líšky, vlky, medvede a rosomáka (latinsky sa volá gulo gulo a až keď sme videli ako sa pohybuje, tak sme pochopili, prečo). Jediné soby a vlky sa nám odmietnu ukázať a akonáhle vyjdeme z areálu, už 15 minút po konci záverečnej, tak začnú zavýjať. Asi na oslavu toho, že park je už prázdny, pretože akonáhle vyjdeme z parku, tak zisťujeme, že tam už nikto nezostal, aj keď brána je stále otvorená. Veď kto by sa tam chodil vkrádať takto ďaleko na severe a uprostred ničoho. Keby sme boli vedeli, tak by sme si dali viac na čas.

Miesto na spanie si hľadáme vedľa cesty, tak aby sme zajtra mohli rovno pokračovať, ale aj aby tam nebolo osvetlenie a mohli sme v noci pozorovať auroru, lebo konečne máme mať jasnejšiu oblohu. Nastavujeme si budík na polnoc, ale keby mi netrebalo na záchod, tak z toho spacáku a auta v tých -10 stupňoch fakt nevyleziem. Na oblohe vidíme len také malé frcky, ktoré sa tvária skôr ako oblaky, ale náš foťák ich vidí na zeleno. Ja už zaliezam do auta, a keby sa Jožovi nebolo chcelo ďalej vonku čakať tak ani neuvidím ten zelený oblúk, čo sa na chvíľu zjavil. Naštastie bol na správnej strane auta, takže som si len otvorila dvere a vykukla von stále zakuklená v spacáku.

Cestou na mys už miznú v okolí stromy a prostredie vyzerá ako snežná púšť. Tak si hovoríme, že by bolo fajn niekde pri ceste zastaviť a odfotiť si to. Pri ceste sú vytvorené také kojky, ktoré vyzerajú ako parkovacie miesta. Ako keby pluh vždy zatáčal do strany každých pár metrov. Vyzerá to ako dobrý nápad.. až do sekundy, kedy sa nám prepadne pravá polovica auta do snehu, a nám je jasné, že z toho záveju ho svojpomocne nevytiahneme ani s pomocou naších kovových mrežových platní pod kolesá. Naštastie hneď druhé auto, ktoré prechádza okolo nás, je schopné nás vytiahnuť. Milí chlapíci sa hneď dajú do roboty a inštruujú Joža kam má zatočiť kolesá. Okolo prechádza niekoľko áut a väčšina si nás fotí, ani sa nedivím. Ja tiež vyberám fotoaparát, a Jožo sadá za volant. Auto sa im podarí vytiahnuť hneď na prvý pokus, a my sľubujeme, že si budeme dávať väčší pozor. Prichádzame asi 12 km pod severný mys, kde zisťujeme, že cesta je zavretá, a na mys sa dá ísť len s konvojom, ktorý má vyrážať každú chvíľu. Obúvame na rýchlo reťaze, lebo viditeľnosť je tam zlá a fúka silný vietor. Ostatní majú totiž špeciálne zimné pneumatiky s malými ostňami. Chvíľu na to ale prichádza za nami odhŕňač so slovami, že osobné autá nepúšťajú, lebo tam nechcú brať šoférov, ktorých nepoznajú. Závorou teda prechádzajú len autobusy plné turistov. Nám zostáva vraj len čakať, či nás pustí večerný konvoj, alebo až zajtra.