Našou prvou zastávkou vo Švédsku je mesto Malmo.  Zas nemôžeme vojsť naším dieslákom do centra tak hľadáme parkovisko pri vlakovej stanici. Tých je tam habadej, keďže je tam obrovské nákupné centrum, ale zisťujeme, že všetky podzemné majú stropy len do 2,2m a my sa tam s našim strešným boxom teda vôbec nevojdeme. Po chvíľke blúdenia nachádzame ale obrovské vonkajšie parkovisko, kde zaparkujeme. Parkovací automat pýta prv našu ŠPZ a píše, že ju neregistruje, tak odchádzame z parkoviska s domnienkou, že parkovanie treba platiť pred odchodom podľa času, ktorý tam pobudneme.

Do Malma nakoniec kráčame aj keď to má trvať hodinu a pol. A sme radi. Inak by sme nenarazili na jedno z najväčších parkourových ihrísk aké som kedy videla. Trávime tam niekoľko hodín, pretože skokov je tam nespočetne pre oboch a svieti nám slnko, takže ani zima nie je. Následne pokračujeme k hrad, ktorý ako zisťujeme dodatočne vlastne vôbec nie je v centre mesta, kam sa dostávame skôr náhodou autobusom, ktorým sme sa chceli pôvodne zviesť naspäť k autu.  Pred tým ale ešte stíhame výhľad na Oresundský most a vežičku pri jazere, pod ktorou sa nachádza workoutové ihrisko, tak si obaja dokážeme, že ešte nejaké tie váhy zdvihneme.

V autobuse nám veľmi nápomocný a ochotný šofér radí, že ak si pípneme bankovú kartu tak nám to strhne peniaze za 2 hodinový lístok. My sa ale ako inak zabudneme spýtať, či to platí aj pre vlaky vrámci mesta a podľa skúseností z iných miest autmaticky predpokladáme, že áno. Vo vlaku, ako inak, zisťujeme, že to tak nie je, ale keďže ideme aj tak len jednu zastávku, tak nás sprievodca necháva ísť bez pokuty.

Potiahneme autom zas takmer jedno Slovensko (asi 400km) a dorážame k jazeru Vättern – druhému najväčšiemu jazeru vo Švédsku, a šiestemu v Európe. Na jeho pobreží nám strýko Google poradil navštíviť mestečko Gränna, dať si malú túru k vodopádu a skanzenu, ktorý bol bohužiaľ zavretý, ale dalo sa obzrieť si domčeky zvonku. Loďou sa potom prevážame na 14km dlhý a 3km široký ostrov uprostred jazera, kde na nás čaká šifrovačka pre turistov. Zadanie majú aj anglicky, ale aj tak zisťujeme, že pre nás je nevylúštiteľná. Žltý kruh na kostole sme fakt nájsť nevedeli a alpaca safari bolo zavreté, a hoci nám chýbajú len dve písmenká, tak my si to švédske slovo nevieme ani za ten svet domyslieť.  Ale aj napriek tomu, že hádanku sme nevylúštili, a vlastne sme aj zabudli dohľadať posledné stanovisko kde by sme mali dostať výhru (ktovie čo by to bolo, a či by to tam bolo aj takto mimo sezóny), sme s výletom na ostrov veľmi spokojní. Vyliezli sme sa na hrad cez hradby, lebo sa nám nechcelo ísť okolo, obaja sme si natočili jeden skok na múroch pred hradom, videli sme alpaky aj keď sme pre to museli vojsť ľuďom do dvora . Plot tam nebol, tak sme si povedali, že to riskneme, veď je to len asi 20 metrov za budovou, ktorá je ozančená ako turistické informácie. Nakoniec nás predsa len vymákla pani domáca, ktorá sa nám vôbec nepotešila. Normálne totiž vyberajú vyše 100 eur na hodinu za človeka na alpaka safari. S ospravedlním sme teda odišli, ale spokojní, že alpaky sme cez plot aj tak pohladkali aj pofotili. Tie vyzerali totiž, že boli na nás rovnako zvedavé ako my na nich, lebo k nám prišli veľmi rýchlo. Pani síce hovorila, že len tak pre okoloidúcich je kúsok ich výbehu hneď pri ceste, a keby sme na ne zavolali, tak ony by prišli, ale bohužiaľ informačná tabuľa bola len švédsky, a my fakt nevieme ako sa na alpaky volá.

Šoférujeme ďalej na sever, a len tak naproti pumpe na druhej strane diaľnice míňame impozantnú ruinu hradu, a nadávame si, že sme si ju nevšimli skôr a nestihli zastať na pumpe, ktorá bola spojená priamo s podchodom pod diaľnicou k hradu. Keďže mňa to štve viac ako Joža, tak narýchlo ale úspešne hľadám náhradnú zastávku po ceste. Google nám pred tým totiž zatajil, že by sme na trase mali niečo zaujímavé. Zastavujeme teda pri ruinách kláštora, ktoré sa nakoniec ukážu ako podobne impozantné, takže uspokoja moje výčitky za vynechanú pamätihodnosť. Svetlo mizne a my pokračujeme ďalej na sever už za tmy. Počas cesty sa nám už objavuje prvý sneh, a sme radi, že miesto, kde máme v pláne prenocovať, bolo už niekedy odhrabané.

Ráno sa prebúdzame v našom autoiglu, z ktorého nič nevidíme kým nevylezieme von a nenasnežíme si sneh z dverí za krky. Stojí to ale za to, lebo cestička k vodopádu a kamennému mostu je vyšľapaná a snehu je tak max 10 cm, takže sa brodiť nikde nemusíme.

Zvyšné naplánované zastávky vo švédsku už ale tak úspešne nedopadajú. Vikingské múzeum je zavreté a hneď pri odbočení do cesty k vodopádu zapadáme prvý krát do snehu. Podvozok je celý položený, takže tu by nám ani 4×4 nepomohlo. Vyťahujeme teda lopatu a odhrabávame. Striedame sa za volantom, keďže mne sa auto nedarí vyprostiť. Jožo to ale zvládne, a vzhľadom na pokročilú hodinu súdime, že pešo sa nám kráčať tých 6km neoplatí, lebo ten vodopád aj tak už neuvidíme. Dnes sme sa rozhodli potiahnuť zas niekoľko stovák kilometrov, takže šoférujeme ďalej, cez hranicu do Nórska.