Vstali sme skoro ráno nech stihneme dôjsť na Ruskú hranicu ešte do 15tej kým je otvorená.  Bolo to asi 200km cez Fínsko, kde nám ubrali jednu hodinu kvôli časovému posunu. Aby sme ale mohli povedať, že sme boli aj vo Fínsku, tak sme si spravili veľmi krátku zastávku pri zamrznutom a zasneženom jazere. Nutnosťou bolo vybrať v bankomate eurá – keby sme na to boli mysleli ešte doma, tak by sme cez Fínsko vôbec nemuseli ísť. Našťastie to ale nebola veľká zachádzka.

                Situácia s v Rusku totiž momentálne má tak, že tam nebudú fungovať naše karty, keďže Visa aj Mastercard sú v Rusku od začiatku vojny v Ukrajine zablokované. Miestne karty v Rusku fungujú, ale zahraničné nie. Ja som si až v Dánsku uvedomila, že síce nás ešte čaká niekoľko týždňov v Európe, ale Škandinávkse krajiny majú všetky vlastnú menu, okrem Fínska našťastie.

                Na hranicu sme prišli okolo 14tej a boli sme tam jediní. Teda okrem soba, ktorý sa tiež snažil prekročiť hranicu, ale očividne asi nemal víza, keďže ho nepustili. Tiež nás pobavil fakt, že za celé tie týždne v Nórsku sme soba nevideli  ani jedného, ale za tých pár hodín vo Fínsku až dvoch, vrátane toho, ktorý chcel prejsť do Ruska. Pohraničiari na Fínskej strane ho ale začali odháňať pešo aj dodávkou.

                Na hranici sme boli asi dosť úkazom, všetci boli veľmi zvedaví, čo máme v aute. Ale nie takým spôsobom, že by hľadali bombu, či drogy, ale tým že pozerali, čo to máme za malú gitaru (gitalele) a koľko to má strún. Trebalo vyplniť niekoľko papierov, a okrem čakania nám prechod zobral ešte o hodinu času naviac kvôli posunu. Inak to bol ale vlastne dosť bezproblémový a relatívne rýchly prechod.