Na severe žiť – tak znie motto Murmanskej oblasti v Rusku, kam sme prešli cez Fínsku hranicu. Je to vlastne celý poloostrov Kola. Naším prvým cieľom v Rusku teda bol Murmansk, najväčšie mesto Ruska za polárnym kruhom, mesto kde až 40 dní v roku vládne polárna noc. V Murmansku sme našťastie vychytali couch-hostiteľa, ktorý nám pomôže s vybevením SIM karty, a výmenou peňazí. Prvým krokom bolo dostať sa k internetu, aby sme ho vedeli kontaktovať, že už sme tu, a spýtať sa ho, či už prišiel domov, keďže mal mať rande. Pohľadali sme teda veľké nákupné centrum na mape, kde sa naše očakávania splnili, a wifi tam dostupné bolo.

U Petra sme v Murmansku strávili nakoniec  3 noci, aby sme si dopriali aj ďalší zaslúžený oddychový deň. Keďže v Rusku je MDŽ štátnym sviatkom, tak si Peter spravil predĺžený víkend, a tým pádom mal na nás vlastne doť veľa času a poukázal nám aj menej navštevované časti mesta – sídlisko s maľbami na panelákoch, hojdačku na pobreží Kolského zálivu, a výhľad na mesto z jeho druhej strany.  Vďaka maľbám sme dozvedeli veľa o tunajšej kultúre. Veľa z obrázkov boli venované Sami tématike, a veľa z nich kreslilo život v Murmansku počas polárnej noci. Vtedy vraj veľa okien v domoch a bytoch svieti na fialovo, pretože zapínajú špeciálne svetlá pre rastlinky. Na výhľade na mesto z opačnej strany zálivu nás na naše prekvapenie zastavil náhodný chalan, ktorý tam venčil psa, a lámanou angličtinou sa nás pýtal, či sa nám v Rusku páči, a ďakoval nám, že sme do Ruska prišli. A keďže sme tam boli už večer za tmy, tak sa nám aj pošťastilo a videli sme auroru.

Schválne, viete nájsť ten kúsok Aurory?

Ruské ceny nás nesmierne potešili – nafta za 80 centov na liter, pečivo za slovenské ceny ešte pred minuloročnou infláciou a niektoré iné jedlá aj lacnejšie. Čo nás ale zarazilo boli maličké balenia všetkého – chleby po 300g – Jožova  1 porcia, cereálie aj ovsené kaše v baleniach ako pre deti a kopec iných jedál – čipsy, jogurty.. Museli sme si nájsť veľkoobchod Lenta, kde predávajú asi všetko možné, aby sme si mohli kúpiť aj normálne porcie chleba.

Keďže Samiovia žijú, resp. žili aj v Rusku – v Rusku je ich totiž už asi len 2 000, zatiaľ čo v Nórsku až 20 000, tak skúšať sobie záprahy sme sa kvôli cenám rozhodli až v Rusku. Našli sme si Sami dedinku, kde si budeme vedieť pozrieť husky, polárne líšky, aj soby, a povozia nás chvílľu aj na sobích záprahoch aj skútrom na nafukovacích banánoch. Miesto sme si rezervovali s Petrovou pomocou, a vôbec sme netušili, čo nás čaká, keďže to znelo až príliš dobre, že za cenu 20 eur uvidíme všetko z tohto a vraj ešte aj rybaciu polievku k tomu dostaneme. Keď sme dorazili na miesto, tak sme zistili, že sme vlastne súčasťou exkurzie asi pre 50 ľudí. Oslovili sme teda dve mladé dievčatá, o ktorých sme dúfali, že by mohli hovoriť anglicky. A nezmýlili sme sa. Jedna z nich vedela. Zobrali si nás teda pod krídlo a celú exkurziu nám vysvetľovali, čo sa bude diať. Škoda len, že tam bol aj asi 15 minútový pokec o zvieratách, z ktorého sme my po rusky rozumeli tak akurát názvy tých zvierat. Valéria a Káťa boli z nás také nadšené, keďže vraj ešte nestreti zahraničných turistov, že sme sa dohodli, že sa ešte stretneme v ich meste Apatity, keďže ho máme po ceste.