Po Sami dedinke sme sa vydali do mesta Kirovsk, kde sa nachádza takzvaná „snow village“ – teda snežná dedina. Je to vlastne sieť chodieb vytvorených zo snehu, pokrytých snežnými sochami a obrázkami vyrezanými do ich múrov. Hneď vedľa boli vystavené ľadové sochy z tohtoročnej súťaže.

Kirovsk je mesto v pohorí Khibiny, je tam najväčšie lyžiarske stredisko v okolí, a chodia tam vraj lyžovať ľudia až z Moskvy. Boli sme sa teda vyviezť lanovkou na najvyšší kopec, aby sme si pozreli výhľad na mesto aj na hory. Počas polárnej noci v Kirovsku slnko nevyjde vyše mesiaca, ale keď  sa človek vyvezie hore na kopec do výšky 850 m.n.m, tak ho v krajné dni už dokáže zazrieť skôr.

V Kirovsku sme prebývali u Elly – asi 60 ročnej pani, ktorej deti už odrástli, takže býva už len s manželom. Celý deň nás sprevádzala po týchto atrakciách, vrátane múzea, kam sme pôvodne nemali vôbec v pláne ísť. Večer sme sa od nej odpojili a stretli sa s Valériou zo Sami dedinky a jej priateľom, a išli sme do magického lesa. Bola to spleť vysvietených cestičiek v lese vyzdobených ľadovými sochami. Nechýbala veľká šmýkalka, na ktorej sme sa šmýkali na nafukovačkách. No pred tým, ako na potvoru, sme museli zas vyslobodzovať auto. Keby len nevychádzalo z príjazdovky k magickému lesu akurát iné auto, a my sme nemuseli zastaviť, tak by sme tu odbočku prešli určite bez problémov. Keďže sme ale zastavili, tak sme zistili, že už sa nevieme rozbehnúť lebo nám podšmykujú kolesá. Skúšali sme aj tlačiť, ale to nám posúvalo auto akurát tak doboku k druhému autu. Nezostávalo nám teda nič iné, než obuť reťaze. To nám už prišli na pomoc Valéria s jej priateľom a aj náhodný chlapík, ktorý zastavil autom naproti, aby nám posvietil.

Z parkoviska sme sa von dostali ešte na reťaziach a pred vstupom na hlavnú cestu sme teda zastali, že ich vyzujeme, lebo tá cesta bola úplne odhrnutá. Do minúty zastalo pred nami ďalšie auto, z ktorého vystúpil šofér so slovami „ Vsjo normaľno?“ tak som mu teda povedala, že áno a poďakovala. Ľudia na severe nás tu teda neprestávali ohurovať svojou ochotou pomôcť.

Vrátili sme sa k Elle, ktorá nám nechala pripravenú večeru a išla už spať. Varila nám celý deň, ale niečo z toho nám bohužiaľ nesadlo a mňa už v magickom lese začalo bolieť brucho a Jožo vačšinu následnej noci presedel na záchode. Vraj sa s ním dosť striedala aj Ella. Ráno sme teda vyrážali dosť neskoro. Čakal na nás jej manžel a my sme sa prv divili, že prečo, keďže nám večer povedala, že nám nechá kľúče a nech ich jej na druhý deň donesieme do práce. Potom sme ale pochopili. Neveril, že po tom, čo celú noc snežilo, vyjdeme autom von z našeho parkovacieho miesta. A mal pravdu. Musel nás von vytiahnuť svojím autom.

V Apatity sme sa stretli s Valériou a Káťou. Ako inak, zas sme meškali kvôli autu. Chceli si ísť niekam sadnúť na jedlo, a keďže v Apatiti nemajú vraj žiadne reštaurácie s domácim jedlom, tak baby vybrali sushi. Vraj ruské sushi je určite iné, ako to, na čo sme zvyknutí v Európe. A mali pravdu – pečené sushi a sladké sushi som pred tým ešte nikdy nejedla. Teraz si len hovorím, že škoda, že som ho neodfotila – ešte sa mám v čom zlepšovať, aby sa zo mňa stal pravý instagramer.

Strávili sme tam niekoľko hodín kecaním, keďže boli baby veľmi zvedavé na život v Európe, a Joža poznáte. Smiali sa na ňom, že on sa nič nepýta, len rozpráva.. a veľa. Už takmer večer sme sa rozlúčili, lebo baby museli ísť za frajermi – úplne sme bohužiaľ nepochopili prečo. Vraj budú nahnevaní ak prídu neskoro. Ďalší deň sme chceli skúsiť snežné skútre, napadlo nám to bohužiaľ až takto neskoro, takže z toho nakoniec nič nebolo, lebo už boli všetky zarezervované. Tak sme sa teda vydali na juh k značke polárneho kruhu, kde sme na parkovisku prespali, po tom, čo sme si ho trošku odhrnuli.