Do Elisty sme dorazili na obed, a len sme zamierili do miestneho parku v centre a Joža už hneď pritiahlo workoutové ihrisko. A potom druhé. Tretie už našťastie nebolo. Anis me sa nestihli poobzerať inde po meste, lens me si stihli všimnúť, že všetci ľudia tu sú šikmookí, a tak mongoloidne vyzerajúci, keď nás zastavili miestni reportéri. Pýtali sa odkiaľ sme, a ako sa nám páči ich festival Tulipánov. Bohužiaľ sme ich museli sklamať, keď sme im povedali, že v meste nie sme ešte ani len polhodinu, takže im úplne nevieme odpovedať. Aspoň sme sa ale dozvedeli, prečo je všade naokolo tak veľa ľudí.
Dopracovali sme sa až k vstupu k pódiu, kde mali detektory kovu, takže sa Jožo musel prejsť späť k autu, aby si tam odložil nôž, ktorý nosí v batohu. Pozreli sme si rôzne tanečné, herecké a spevácke predstavenia, škoda len, že boli všetky v Ruštine, takže sme rozumeli len sporadicky. Poobzerali sme si miestne budhistické chrámy a prespali sme na parkovisku pred šachovým mestečkom, ktoré bolo postavené kvôli šachovému turnaju a dnes je z neho múzeum.
Ráno sme vyrazili smerom na Astrachan, kde sme si nakúpili jedlo za posledné drobáky, a pokračovali ďalej na miesto bližšie k hranici, kde sme chceli prespať. Cestou nás ešte čakal náš prvý pontonový most pre autá, ktorý sa celý vlnil pod váhou množstva áut, ktoré ním prechádzali. Musím uznať, že to bol celkom unikátny zážitok.
Ráno sme dorazili na hranicu s Kazachstanom kde nás na ruskej strane rýchlo odbavili. Na Kazazašskej strane k nám hneď pristúpil vojak, a snažil sa nám vysvetliť, že ja ako pasažier mám ísť pešo do budovy a od Joža si pýtal jeho doklady. Zmätený Jožo mu podávanú ruku chytil a potriasol. To som sa už neudržala a začala sa smiať a vojak s Jožom sa pridali. Ja som mu totiž rozumela, len Jožo bol z toho celý nejak vedľa. Moja kontrola prebehla dosť rýchlo, išiel predo mnou ešte jeden človek, ktorý mi hovoril, čo a kam. Jožo hovoril, že tentokrát auto kontrolovali už aj zo spodu. Aj tak sme boli ale do dvoch hodín vybevení a naša cesta Kazachstanom mohla začať. V Rusku nám všade hovorili, že na Kazachstan vraj nemáme vhodné auto, tak to sa ešte uvidí.
V Saratove sme bývali u Andreja s jeho neskutočne čistotnou ženou. Musím uznať, že to bolo veľmi príjémnépobývať v upratanom, nepreplnenom a dokončenom byte. Rusi majú totiž až priveľmi vo zvyku nedokončovať rekonštrukcie bytu a hlavne v kúpelni. Dokážete si asi potom dobre predstaviť, čo to spraví so stenami v kúpelni ak nie sú okachličkované a veľa krát ani plne omietnuté.Tiež majú veľmi tendenciu zapratávať priestor vecami, čo sa síce často vídava aj u nás.
Pri príchode nás rovno privítal aj so svojim kamarátom, učiteľom angličtiny. Poukazovali nám mesto vrátane tzv. Českej reštaurácie nazvanej Pitniča v latinke, v azbuke to ale mali napísané správne – pivnica. Porozprávali nám toho veľa o histórii danej oblasti a jej architecture. Dozvedeli sme sa, že táto oblasť bola kedysi nemecká, a preto je tu možné nájsť viacero ruin katolíckych kostolov.
Na Andreja som bola veľmi zvedavá, lebo už v profile mal napísané, že prebicykloval okolo 500km po zamrznutej Volge na fatbajku (taký ten bicykel s tučnými kolesami). Trvalo mu to 9 dní a prespával v stane. Občas priamo na Volge občas povedľa. Tiež prebicykloval veľa aj cez Kazašskú púšť, tak som sa ho pýtala, čo je ťažšie – či bicyklovať na zamrznutej rieke alebo cez piesok. Odpovedal, že cez rieku hlavne keď sú cez deň teploty nad nulou.
Večer sme sa tak dlho rozprávali, že ráno po tom, čo sme vstali s Andrejom, aby sme odchádzali naraz, sme si to odšoférovali k začiatku pešieho chodníka k miestu pristátia Gagarina a zavalašili to na vyše 3 hodiny. Potom sme si tie 3km tam a naspäť odbehli a vrátili sa naspäť k Andrejovi.
Na večeru nám pripravil miestne jedlo na štýl rusínskych holúbkov a syrniky (mňam, mňam – musím sa naučiť ich pripraviť aj doma potom). Boli sklamaní, že nakoniec odchádzame o deň skôr, lebo sme sa rozhodli sa predsa len poponáhľať a navštíviť aj Elistu – hlavné mesto Kalmykie, jednej z mála budhistických oblastí v Rusku. Na rozlúčku sme od nich dostali vzorované kuchynské utierky – na jednej z nich sú ako inak matriošky – a my sme im zase odliali z domácej od Gabina, ktorú ešte stale nosíme so sebou aj teraz, keď píšem tento článok v Uzbekistane. Rusi ktorých sme stretali nakoniec vôbec nepili toľko ako sme očakávali, a krajiny centrálnej Ázie sú zas moslimské, a tí majú náboženstvom zakázané piť alkohol.
Do Elisty nás čakalo takmer 700 kilometrov s troma zastávkami. Pozreli sme si dve ruiny nemeckých kostolov. Zvláštne na nich bolo to, že vonkajšie múry sa zachovali viac menej celé, ale z vnútrajška nezostalo nič. Predpokladám, že všetko čo malo hodnotu, rýchlo po odchode nemcov rozpredali. Útes Volgy sme si pôvodne tiež plánovali zabehnúť, ale bolo tam toľko blata, že sme sa rozhodli, že v tých blatových podpetkoch nám chôdza postačí. Výhľad ale stál za to, len škoda, že keby nebolo tak mokro, tak sa dalo ísť autom až k vode, kde bol vytvorený krásny autokempingový pľac aj s latrínou ( síce bez dvier, ale aj to je niečo). Hore na útese trónil obrovský trón na ktorom sme zistili, že byť celý v čiernom sa veľmi neoplatí, ak sa človek chce vynímať na fotkách. Cestou naspäť sme postretali niekoľko svištíkov, ktoré monitorovali náš pohyb.
Cesta zo severného mysu vyzerala skôr ako únik. Bolo fajn dostať sa preč z toho silného vetru. A nasmerovali sme si to do mesta Karasjok. Hlavného mesta Sámov. Našli sme človeka ktorý nás ubytoval a hoci predpovede na noc hlásili -20°C realita bola -32°C. Potom sme zistili že keď auto necháme v takej teplote tak ráno nenaštartuje. Našťastie nám náš nový kamarát pomohol aby sme zahriali motor a aby sa auto rozbehlo. Tiež máme to šťastie že máme na slovensku toho najlepšieho servisáka ktorý nám poradil čo máme robiť.
V meste sme si teda mohli pozrieť galériu, parlament a múzeum. Galéria ma vlastne vôbec nezaujala. Parlament bol zaujímavý lebo bol postavený na vzor historických obydlí Sámov. No najzaujímavejšie bolo múzeum kde sme dostali súkromnú exkurziu s vysvetlením aké nástroje ako Sámovia používali, ako žili v minulosti. Ale hlavne bolo úžasné že rozprávanie bolo obohatene o historky ktoré tento človek v múzeu zažil so svojím starým otcom.
Čas však na severe v zime uteká rýchlo alebo skôr slnko zapadá skoro v tomto prípade už krátko po 4. hodine. Na hranicu s Ruskom sme to už nestíhali ale zachránil nás náš hostiteľ, nechal nás prespať ešte jednu noc. A ešte sme šli do sauny a vírivky. Tiež sme behom toho večera stihli navštíviť televízne štúdia kde tento človek pracuje. Táto noc bola nakoniec ta najchladnejšia v mojom živote, bolo asi -35°C aj to bol vlastne zážitok. Ráno sme museli znova zohriať auto zospodu a až potom sme mohli Nórsko opustiť.
Šli sme teda do Fínska čo nebol pôvodný plán ale museli sme ísť do krajiny kde používajú eura aby sme si mohli nejaké vybrať pretože sme vedeli, že v Rusku naše bankové karty fungovať nebudú. Vo Fínsku sme strávili nakoniec asi 2 hodiny. Moc sme toho z Fínska teda nevideli sme predsa len sme si urobili jednu zastávku v obchode a pri bankomate a druhu pri ceste aby sme sa pozreli na zamrznuté jazero. A práve tu sme nakoniec videli soba ktorý pred nami prebiehal cez cestu.
Prišli sme na hranicu kde asi už nejaký čas nikto neprešiel boli z nás prekvapení. Pozreli pasy pozreli do auta. Vraveli že nám neodporúčajú ísť do Ruska ale to sme vedeli že zakázať nám to nemôžu. A nakoniec sa vo fínsku ukázal aj druhý divý sob. Tento však vyzeral že chce byt ďalší kto prekročí dnes hranicu. Začali ho vyháňať aby šiel naspäť chvíľu ho naháňali autom. Po tejto kultúrnej vložke sme nasadli do auta a opustili Európsku úniu.
Cestou na Samaru (mesto), sme ešte v Tatarstane zbadali na ceste odbočku na staroveké mesto Bolgar. Dokonca to bolo na značke aj v angličtine. Keď sme sa pred tým ale radili s domácimi, čo sa dá vidieť po ceste do Samary, tak hovorili, že nič. A pritom toto staroveké mestečko z čias ríše Volžského Bulharska je UNESCO pamiatkou. Bola to síce zachádzka 100 km a museli sme sa asi kilometer vrátiť, aby sme do nej vošli, ale stálo to za to. Čakala nás tam mešita na štýl Taj Mahalu a obrovský areál plný ruín a starých budov s krásnym výhľadom na Volgu a ostrovčeky uprostred nej.
My sme ale dorazili tak neskoro večer, že areál sme v ten deň už videli dosť za šera, a boli sme prekvapení, že tam vôbec môžeme vstúpiť a nikto od nás nepýta peniaze. Nakoniec sa ale ukázalo, že tam vôbec nie sme jediný, a chodia sa tam za tmy vykecávať aj tínedžeri. Jožovi to takto za tmy stačilo, tak ráno sme sa zas rozdelili a ja som v areáli strávila asi 4 hodiny. Bol tam zákaz vjazdu autom, takže som tam musela nakráčať niekoľko kilometrov. Okolo obeda sa tam už ale začali trúsiť aj iní turisti v autobusoch a dokonca aj v autách, takže doteraz mi je záhadou, či zdvihnutá rampa teda prebýja značku zákaz vjazdu.
Jožo sa už začal nudiť tak som ho stretla asi 500m od vchodu do areálu ako beží smerom ku mne. Chcel si dať 4km okruh areálom, ale ja som mala okala pása prepásanú pérovku a s ňou by sa teda bežalo faknt nanič, a ešte ku tomu som bola aj hladná tak sme to nechali tak.
Večer sme dorazili do mestečka Žigulievsk, kde bolo zrazu až 19 stupňov nad nulou. Vyšľapali sme si kopec k soche kamzíka, kde bolo kopec mladých decák a objavili sme boráky na skale. Od kamzíka bol krásny výhľad na Volgu a parkovisko pod ním bolo hneď vedľa pieskovej pláže s workout ihriskom tak sme sa rozhodli prespať tam. Nebol to ale nakoniec vôbec dobrý výber. Ešte o jednej ránom tam buntošili decká v aute so silnými reproduktormi. Kebyže aspoň púštali normálne hudbu tak nepoviem, ale oni púšťali vždy len pár sekúnd každej pesničky a to tiež prerušovane s tichom. Vždy na chvíľu s autom odišli, a my sme sa už tešili, že môžeme pokojne spať, ale po chvíli sa zas vrátili, tak sme to o jednej zabalili a išli sa preparkovať inam. Našli sme si náhodné parkovisko pred školou, ktoré bolo v noci prázdne.
Keďže boráky na skale nám pripomenuli, že v strešnom boxe máme predsa len aj lezeckú výbavu, tak som nezaháľala a pohľadala na internete lezecké oblasti v Rusku. Zhodou náhod sme sa vlastne v jednej nachádzali, tak sme sa rozhodli dať si teda výstup na jediný kopec, ktorý mali v tom národnom parku sprístupnený. Nebolo to nič vysoké, len pár sto metrov, ale zas na pobreží Volgy, takže výhľad stál za to. No cesta k nemu bola aj nebola. Na oficiálnej stránke parku bola popísaná asfaltka s parkoviskom, kde sa má človek vyviezť autom takmer až hore a tam ho čaká drevený chodník zo zábradlím po oboch stranách, aby sa nemohol len tak túlať lesom. Ten mal byť ale podľa ich oficálneho webu zavretý, tak sme sa rozhodli si to vyšľapať čiastočne naslepo lesom. Podľa našej mapy tam mali byť cestičky aj zhora aj zdola, ktoré sa ale nespájali. A tak to aj skutočne bolo, takže aspoň kilometer sme sa túlali len tak lesom. Rusi očividne turistike moc neholdujú, a ani tento národný park sa nijak nesnažil vytvárať príležitosti na ňu.
Potom sme sa previezli k lúke asi 3km od našej lezeckej skaly. Od lúky začínala offroadová cesta plná roztápajúceho sa snehu a blata so zdvihnutou rampou a tabuľami upozorňujúcimi nás, že ak nezaplatíme vstup do národného parku, tak môžeme dostať veľkú pokutu. Zaplatiť sa dá aj cez internet, ale európske karty sú v Rusku momentálne stále blokované, takže vzhľadom na to, že sme v predchádzajúcej dedine nevideli žiadne turistické informácie s pokladňou, sme sa rozhodli pokutu risknúť a ísť tam len tak. Tabuľa nás tiež varovala, že vstup autom je síce povolený, ale cesta je nanič, a môžeme si na nej poškodiť auto.
Skalu zvanú Ťavia hora sme si obzreli aj so elektronickým sprievodcom z internetu, a usúdili sme, že sa nám teda ešte oplatí zostať aj ďalší deň a zaliezť si. Tešili sme sa, že je tam veľa úrovní 5+ a dve 5ky, čo sú začiatočnícke úrovne. Keď sme na druhý deň začali ale skutočne liezť, tak sme zistili, že vylezieme len tie dve 5ky. Na konci sme už aj tak boli aj riadne vymrznutí – teda hlavne ja, keďže na skalu vôbec nesvietilo slnko, miestami bol dole ešte stále sneh a hlavne skala bola kedysi baňou, takže z nej ústilo milión tunelov, z ktorých išiel ľadový vzduch.
Skončili sme s obzeraním ostrovov a pobrežia, ideme trochu do vnútrozemia. Prvá vec na ceste má byť vodopád avšak cestou vidíme informáciu o neďalekej polárnej zoo tak ideme vlastne najprv tam trochu rozmýšľame či zaplatiť vstupné lebo dlho už otvorené nebude ale nakoniec ideme dnu. Síce trochu hľadáme kam to vlastne máme ísť lebo všade je akurát kopec snehu ale nejak sme si už cestu našli. Hneď pri vstupe vidíme z diaľky losa, viac nás však zaujal rys ktorý si len tak sedí v snehu veľmi blízko ohrady. Vyfotili sme si ho a rýchlo ideme k ďalšej ohrade tam sú lane chvíľku sme strávili aj pri nich ale potom sme sa pohli aby sme videli aj pižmone ktoré boli lne kúsok vedľa. Pižmone sú vlastne plaché zvieratá napriek tomu že by sme sa mali báť skôr my ich vzhľadom na ich veľkosť. Mali sme pokračovať k sobom avšak začuli sme vlky a tak Zuzka vyrazila opačným smerom nech ich nájdeme. Nenašli sme. Naopak sme našli rosomáka, to bolo zviera na ktoré som sa v tejto zoo tešil najviac. Tento rosomák bola samička a bola veľmi plachá ale bolo super sledovať ako behá takým svojim špecifickým spôsobom sem kúsok od nás a zase spať. Potom sme si obzreli ešte medvede polárne líšky a toho losa zo začiatku. Vlky boli schované a pri ohrade sobov sme ani neboli. Ostávali posledné minúty otváracích hodín tak sme skúsili k sobej ohrade dobehnúť. Nakoniec sme teda prešli celú zoo ale soby boli schované a tak sme ich nevideli.
Bolo ešte trochu svetla tak sme skúsili ísť obzrieť ešte ten naplánovaný vodopád avšak cesta k nemu bola pod snehom a nebol prešliapaný chodník vlastne sme ani neboli schopní nájsť kde ten chodník má byť. Pohli sme sa teda ďalej. Cesta nebola najlepšia takže sme sa nepohybovali moc rýchlo takže sme vlastne strávili dosť času presunmi. Našli sme hojdačku s výhľadom na more keď sme sa k nemu zase priblížili. Chvíľu sme chodili sem a tam mestom Alta keď sme si nevedeli vybrať na ktorej pumpe natankovať lebo menili ceny počas dňa a ako inak nám pripadali všetky nórske pumpy drahé. A tiež sme si dali otočku cez mesto aby sme zistili ako je možné ze v strede kruháču používajú akýsi aktivisti mäkčene na transparentoch. Až následne sme zistili že to boli Sámi. večer začalo snežiť dosť husto. Bolo zaujímavé vidieť že vlastne nevidím nič. Bolo jedno či svietim diaľkovými alebo nie. Osvetlilo to len padajúce vločky. Našli sme teda odpočívadlo nech si dáme večeru a snáď sa počasie trochu ukľudní. Na toto odpočívadlo chodilo kopec autobusov plných ľudí ktorí hľadali miesto z ktorého by bolo možné vidieť Auroru. Dokonca sa nám z jedného autobusu prihovoril jeden pán. Zaujímave bolo že po česky, vraj jeho syn robí v tejto oblasti sprievodcu a či nechceme radu kde by sme mohli vidieť Auroru. Tiež hľadal nejaké možnosti ako opraviť stierač na autobuse no bohužiaľ nevedeli sme pomôcť. Nakoniec sme sa pohli ešte o pár odpočívadiel ďalej a tam sme ostali na noc.
Potom sme sa znova pohli do vnútrozemia. Táto časť bola vlastne dosť pekná cesta bola síce stále šmykľavá avšak rovná plochá a dobre odhrnutá že sa tam dalo ísť aj 90km/h. Okolo nás bola rovina úplne plochá a za ňou kopce tiež zaviate snehom. Vyzeralo to ako na púšti ale bolo to všetko pokryté snehom nie pieskom. Zuzka navrhla že by sme mohli zastaviť aby sme to mohli vyfotiť. Na jednom mieste sme usúdili že cesta je odhrnutá oveľa širšie ako obvykle a žiadne odpočívadlo na obzore a tak sme spomalili že na okraji zastavíme. Okraj cesty však bol no on vlastne nebol keď sme kolesom zišli z cesty v tej sekunde nám celé auto padlo do asi metra snehu vedľa cesty. Hovorím že toto je fakt zle. Neviem ako sa z toho dostaneme čoskoro sa zotmie a auto nemôžme mať vyvalené do boku vedľa cesty. Prichádza auto zastavuje pýtame sa či nám nevedia pomôcť alebo poradiť čo máme robiť. Anglicky moc nevedeli ale snažili sa povedať že tam majú nejakú záchrannú službu na to a máme si ju zavolať. Prichádza ďalšie auto vraj oni nás vytiahnu. Táto veta tak zahriala pri srdci. Vysvetlili mi ako mám mať otočené kolesa a čo mám počas vyťahovania robiť, priväzujú svoje ťažné lano o našu guľu a potom o svoju. Nastupujem do auta dávam spiatočku kolesa otáčam podľa inštrukcií, už nás sleduje niekoľko pristavených áut. Netrvalo to asi ani minútu a Naše auto bolo zase na ceste. Bolo zaujímavé že sa nás nikto nepýtal ako sa nám podarilo zapichnúť sa do snehu vedľa cesty. Ale naši záchrancovia nám povedali ešte nech jazdíme opatrne. Poďakovali sme im a pokračovali sme v ceste.
Rozhodli sme sa ale že do najbližšieho mesta už dnes nedôjdeme naopak ostaneme na odpočívadle pri ceste niekoľko kilometrov pred mestom. Takto sme mali svoje súkromie. Teda ani to nebolo úplne súkromie vlastne ešte pár hodín okolo jazdili nejakí mladí na snežných skútroch. Čakala nás studená noc. Ale bol tu aj prísľub počasia že uvidíme konečne Auroru. Nastavil som budík na 23:30 a šli sme spať. Pár hodín sme pospali, budík zazvonil a Zuzka otvorila dvere nech vidi či je konečne vidieť oblohu. Po chvíli to ide pozrieť von, fotí a fotky ukazujú že tá vec na oblohe je predsa len polárna žiara a nie oblak. Ja sa konečne vyhrabávam zo spacáku nech to vidím aspoň trochu. Moc výrazná ta žiara teda nebola. Zuzka zaľahla naspať do auta a ja som sa dobrú polhodinu prechádzal po parkovisku a pozoroval či sa žiara nezmení. Vlastne som mrzol na parkovisku. Ale stálo to za to. Aurora sa aspoň na jednom mieste zvýraznila a tento jasne zelený pás je mojím splneným snom. Spokojný môžem ísť spať.
Ráno sme natankovali a vyrážame smer Severný mys. Najprv nás prekvapuje, že tunely tu majú brány a semafory ale púšťajú nás to je hlavné. Tiež zaujímavé je že tunel ide aj pod more na ostrov na ktorom je mys. To je super, žiadny trajekt! Vietor tu je ale silný a sneženie tiež nevyzerá že by chcelo prestať. Postupujeme ale na sever až kým nevidíme kolónu a pred ňou spustenú rampu. Vystupujem z auta a pýtam sa chlapíka pred nami čo sa deje. Na mys chodí konvoj kvôli náročným podmienkam. Pýtam sa či odporúča aby sme nahodili reťaze. Pochválil ma že rozmýšľam správne. Obúvame teda reťaze. A konečne prichádza pluh z mysu avšak oznamuje nám že my na mys ísť s konvojom nemôžme, vraj vietor je príliš silný a môžu ísť len autobusy. Ale vraj večer bude ďalší konvoj. Ideme do dediny, najsevernejšej dediny v nórsku. Je tu jedna kaviareň a jeden Maďar žijúci v Luxembursku ktorý by si dal waffle. Tak nám otvárajú a máme možnosť počkať v teple. O našom novom kamarátovi sa dozvedáme že včera na mys bolo možné ísť aj bez konvoja. Prichádzajú ďalší domáci a oznamujú nám že počasie sa zhoršuje a zatvárajú cestu úplne a odporúčajú nám vrátiť sa do najbližšieho mesta lebo cestu nemusia otvoriť aj pár dní a dedina nemá ani len potraviny. Skúšame to teda ale cestu nám stihli zatvoriť. Zjavne ostávame.
Vrátili sme sa teda do toho jediného podniku. Následne tam prišla skupina ľudí vraj domáci si robia každoročne olympijské hry ktoré sú vlastne o pití alkoholu a zábave s kamarátmi. Hneď sa s nami zoznámili podarovali nám keramického trolla a dokonca nás pozvali k ním na chatu kde prespávali. Bola s nimi fakt dobrá zábava. Vtedy sme mali pocit že sa konečne neženieme nikam ale že konečne trávime čas dobrodružstvami ktoré tu čakali na nás. Tie najlepšie spontánne dobrodružstvá.
Ráno vstávame skoro počasie je pekné hovoríme si dnes sa ide na mys. Rampa však bola dole a nechali nás tam stať asi 2 až 3 hodiny kým upravili cestu a my sme mohli vyraziť na mys. Vlastne cestu upravoval jeden Slovák. Trvalo to síce asi 20 minút náročnou cestou ale na severný mys sme dorazili. Počasie priam dokonalé ani obláčik na oblohe. Vietor fúkal a vonku bolo asi -15°C. Vyfotili sme sa na tomto špeciálnom mieste. Ja som sa rozhodol skočiť tu salto vzad. A užívam si že sme to dokázali a napriek všetkým úskaliam došli až sem.
V meste Bodo sme zistili, že trajekt na Lofoty chodí dvakrát denne a to o 16:45 a 1:00. Pozerám na hodinky je pol šiestej večer, vyzerá to že spíme v kolóne na trajekt, teda vlastne okrem nás čaká len jedno auto. Zuzka varí večeru v čakárni, hovoríme si že snáď nikomu nebude vadiť plynová kartuša a oheň v tomto priestore. Prišli ale len Taliani ktorí chceli ísť tiež na Lofoty a tým to bolo jedno. Najedli sme sa a šli spať. Po pár hodinách spánku budík aby sme sa nalodili na trajekt. A po zaparkovaní auta sme hneď hľadali miesto na spanie. Táto plavba bola ale zaujímavá lebo napriek tomu že sme spali alebo občas možno len driemali sme cítili vlny cez ktoré sme sa plavili. Bol to viacmenej otvorený oceán a vlny boli zjavne niekoľkometrové. Zaujímavý pocit.
Keď sme sa nad ránom vylodili na Lofotoch pokračovali sme treťou časťou spánku a až potom mohol začať deň. Hlavným bodom programu bol výstup na kopec Reinebringen respektíve jeho východný vrchol. Na začiatku boli kamenné schody ktoré nám veľmi rýchlo mizli pod snehom alebo skôr pod ľadom. Cestou sme stretli skupinu ľudí ktorí šli dole. Počúvame známu reč sú to Česi. Pár minút podebatíme dozvedáme sa že vrchol nedosiahli lebo onedlho nás čaká zľadovatená časť ktorá vyzerá veľmi náročne. Na začiatku tejto pasáže sme stretli posledných dvoch členov českej výpravy jeden vraj bol až na vrchole. druhý sa diví ako sme mohli až potiaľ dojsť bez mačiek či nesmekov. Každopádne sme na vrchol došli a mohli vidieť jedny z najkrajších výhľadov na Lofotoch. Nakoniec sme videli ešte jedného človeka čo dosiahol vrchol. Cesta dole bola ako vždy horšia. Povrch úplne zľadovatený hroty na nesmekoch takmer nefungovali, sklon svahu tak strmý že by sa na tom asi dobre lyžovalo. Trvalo to snáď večnosť kým som dokázal tú časť cesty zísť. Nakoniec sme ale prežili a mohli sme objavovať ďalej.
Videli sme kopec pláží a ďalších skalnatých kopcov trčiacich z mora. Noc sme strávili u jedného Portugalca ktorý žije na Lofotoch. Uvarili sme si spolu večeru. Chalan mal dosť fajn príbehy, najlepší bol príbeh o tom ako jeho mama za ním letela na návštevu a pri vystupovaní z lietadla sa snažila aby nič nezabudla a v zhone si okrem svojich vecí hodila do batoha aj záchrannú vestu ktorá bola pod sedadlom. Tú záchrannú vestu z lietadla nám aj ukázal.
Ešte nám ostávalo zozbierať čo najviac atrakcií, takže sme videli sochu hlavy ktorá zároveň normálne aj dole hlavou, záleží z ktorej strany sa človek pozerá. Tá socha vlastne nebola až tak zaujímavá ale prechádzka k nej bola veľmi pekná. Parkovanie pri opevnení z vojny a samozrejme vesta k opevneniu bola skoro dvojnásobná lebo Zuzka si zabudla uterák tak sme hodili 40km tam a spať. Poobzerali sme ďalšie kopce, jeden pripomínal Kriváň. A jeden kopec bol taký sam v strede veľkej roviny, až sme si hovorili že je škoda že sa potrebujeme pohnúť ďalej lebo výstup hore by nám vzal celý deň. Nakoniec sme smerovali k akej si vyhliadkovej vežičke ktorá mala slúžiť aj ako možnosť na prespanie. Cestou sa nám však zotmelo a toto miesto bolo trochu ďalej od hlavnej cesty vlastne to bolo na druhej strane ostrova. Cestou bolo kopec nejakých výstrah ktoré boli v Nórčine takže sme im nerozumeli ale overili sme si že pozor teda treba dávať lebo cesta bola široká väčšinou len pre jedno auto a raz za na nás z tmy vyrútilo akési obrovské vozidlo ktoré malo hrozne silné svetlo pravdepodobne niečo ako poľnohospodársky stroj alebo pluh. V tme sme vlastne nespoznali čo to bolo ale sme radi že sme sa s tým nezrazili a zase raz prežili. Keď sme dorazili k našej útulni tak sme si v nej uvarili večeru ale na spanie sme volili auto. Miestečko to ale bolo pekné takmer na pláži ráno pekný výhľad. Aj keď vietor silný jak večer tak ráno.
Lofoty sú pekné miesto je tam skutočne veľa miest ktoré sú naozaj veľmi pekné a stojí za to vidieť ich. Akurát škoda že počasie nám nedovolilo vidieť to v najlepšom svetle. Teraz nás však čakali iné dobrodružstvá. Opúšťame pobrežie a Severný mys už na mape vyzerá celkom blízko.
Nižný NovgorodYoskar-OleYoskar- OleMariy Chodra Národný parkKazanChrám všetkých náboženstievModré Jazierka
Keďže v Ivanove sme sa zdržali viac než sme plánovali, tak na Novgorod nám veľa času neostalo, aj keď sme tam mali vlastne na couchsurfing dosť luxusné bývanie. Naša hostiteľka – Svetlana totiž bývala v dome, kde bol jeden jednoizbový bytík len tak na prenajímanie a momentálne bol prázdny. Takže sme mali úplné súkromie. Večer sme dorazili tak neskoro, až sme si hovorili, že sa už možno ani neoplatí ísť spať ku nej, že ju budeme len dlho držať hore, ale ona trvala na tom že nás počká. Hovorila nech ale nezvoníme, že všetci už spia. Ja som ale ako inak, na potvoru, nedbalo otvorila dvere auta a buchla nimi do toho jej. Tým som ako pochopiteľne spustila alarm na aute. Našťastie to zobrala v pohode a veľmi rýchlo auto ulmčala zamknutím.
Mesto s kremlinom, kostolmi vrátane jedného chrámu všetkých náboženstiev (teda v skutočnosti tam bola kresťanská, islamská, budhistická časť a z nejakého dôvodu tutanchamón a egyptská časť) a pešou zónou sme si prešli za jeden deň a večer sme sa s pomocou prekladača vykecávali s mužom našej hostiteľky a jej dceérou, ktorí vôbec nevedeli anglicky. Snažili sa nám dávať tipy, čo vidieť v okolí, no my sme ich museli sklamať, a povedať im, že na to bohužiaľ nemáme dosť času. Jej muž sa ešte pýtal na to, či mu nepomôžeme sa zaregistrovať na GPT chat (nový program, s ktorým sa dá rozprávať ako s človekom, až na to, že má vedomosti z celého internetu), petože blokujú rusov, a on nemôže na registráciu použiť ruské telefónne číslo.
Ďalší deň sme pokračovali do Kazanu – hlavného mesta Tatarstanu, a piateho najväčšieho mesta v Rusku. Cestou sme si ale spravili zastávku v mestečku Yoshkar-Ole. Jožovi sa prechádzať nechcelo, tak zostal v aute a išla som len ja. Musím uznať, že to bolo veľmi oslobodzujúce byť chvíľu aj sama, keďže doteraz sme sa oddelili tak maximálne cestou na záchod. Mestečko stálo za to, a prechádzka bola o to príjemnejšia, že už bolo konečne dosť teplo, a zostávalo už tak málo snehu, že som si mohla obuť tenisky.
Z Yoshkar-Ole sme pokračovali do národného parku. Ruských turistov sme ale stretli len na asfaltke, tým sa brodiť do lesa ísť asi nechcelo. Aj auto sa pri nás zasatvilo, či nechceme zviesť do dediny. Typickým ruským brezovým lesom sme sa prešli viac menej po rovine cestičkami vyjazdenými snežnými skútrami až k napoly zamrznutému jazeru. Naspäť sme chceli ísť okolo, ale tam sme sa už len zabárali, tak sme to museli otočiť a vrátiť sa rovnakou cestou. To nám už zapadalo slnko a my sme zas tušili, že do mesta prídeme zas až príliš neskoro, aby sme mohli spať u dohodnutej hostiteľky. Tá totiž explicitne písala vo svojom profile, že po ôsmej večer hostí už nepríjma, lebo chodia skoro spať. Napísala som jej síce už o siedmej, ale neodpisovala, tak sme si v meste našli obrovské parkovisko pred štadiónom a išli auto odparkovať tam. Ani sme nevedeli, že sa tak dostaneme do centra a ešte k tomu priamo k hlavnej ikone mesta –k obrovskej vysvietenej mešite, päťprúdovou mestskou diaľnicou. Kazan je totiž piate najväčšie mesto v Rusku, čo sme predtým vôbec nevedeli.
Cez deň sme poobjavovli Kazanský kremlin, pešiu zónu s chutnou a lacnou táckarňou, a pobrežie Volgy kde sme si našli aj miesta na skákanie, keďže sme už konečne mohli chodiť aj v teniskách miesto zimných bagandžov. Keďže mi znenazdajky prestali fungovať mobilné dáta na ruskej SIMke, tak sme museli pohľadať obchod môjho telefónneho operátora. Jožo teda našiel na mape veľké nákupné centrum, ktoré malo byť v okolí. Z nákupného centra sa ale vykľul obrovský bazár na ázijský štýl. Stoly s koreniami len tak vyloženými v obrovských otvorených vreciach, hromada sušeného ovocia a neznámych sladkostí, ovocie, zelenina, koberce, oblečenie a iný tovar od výmyslu sveta. Megafón sme tam ale našli tiež, a stačilo doplatiť len pár centov, ktoré my chýbali v kredite, aby som mohla využívať zvyšok svojich dát aj druhú polovicu mesiaca. Vďaka tomu, sme ale objavili tento bazár kde sme si kúpili mangové gumené cukríky ešte aj so zľavou, lebo predavač bol nadšený z toho, že sme zo Slovenska. K tomu sme si vypýtali aj turecké cukríky, ktoré vyzerali zaujímavo a exoticky. Vtipné bolo, že hocičo, na čo sme ukázali, a spýtali sa na cenu, stálo 300 rubľov nezávisle od veľkosti balenia. Tak prečo potom nezobrať pol kila cukríkov miesto 300g? Dve balenia nám teda dal so zľavou za 400 miesto 600.
Tento večer sme už teda stihli prísť k hostiteľke – Zylii v normálnom čase, no ona mala akurát program, takže nás privítala jej mama, ktorá býva v byte o pár poschodí vyššie v tom istom paneláku, a zaviedla nás ku nim domov. Aj večeru nám dokonca doniesla. Zylia večer prišla aj s malou dcérou a mužom, ale veľmi skoro išli spať, takže sme sa o nej viac podozvedali až ráno pri raňajkách. Ako inak, na raňajky bola pohánka. Spomínala som už, že v Rusku jedia pohánku dennodenne? Asi je to ako pivo, keď si človek zvykne na tú čudnú chuť tak mu to časom príde v pohode, neviem.
Bohužiaľ sme sa zas potrebovali pohnúť ďalej, takže ešte doobeda sme vyrazili k modrým jazierkam, kde sa Rusi, či respektíve Tatari, chodia kúpať aj v zime. Zobral si nás pod labku miestny pes a sprevádzal nás okolo, až nás na druhej strane vody len tak vymenil za iný párik. A to som mu už pritom aj dala meno.
Do Nórska sme tak trochu vpadli v strede noci. Bolo už po 11. hodine večer, pri prechode hranicou sme nikoho nevideli, hovoríme si však stále sme v EU. Pár stovák metrov za hranicou sa ale policajti rozhodli že nás predsa len skontrolujú a tak sa za nami rozbehla policajná dodávka, ktorá nás zastavila len tak uprostred cesty. A hneď otázky či nemáme alkohol, cigarety, omamné látky, kam máme namierené, či už sme v nórsku niekedy boli. Pánovi policajtovi sme ukázali že spíme v aute a dnes smerujeme do Trondheimu ale inak mame namierené na Severný mys, Nakoniec nám poprial pekný výlet a my sme mohli odštartovať Nórsku časť našej cesty.
Trondheim sme vlastne obchádzali no prišlo to až v ranných hodinách ďalšieho dňa. Prve miesto kde sme sa zastavili bol hrad ma ostrove na ktorý sa dalo dokráčať peši. Hrad bol zatvorený takže nám musela stačiť prechádzka okolo. Potom sme skúsili viac času stráviť na ceste aby sme získali viac času v severnejších častiach Nórska. Cestou nám však nasnežilo toľko snehu že sme par kilometrov prešli s obutými reťazami. Keď už viditeľnosť v snežení bola nanič aj kvôli zapadnutiu slnka tak aspoň šmyky sme eliminovali. Našim cieľom bola teraz dedinka Holm od ktorej začínala najdlhšia scénická trasa v Nórsku.
Hurá pozerať krásy Nórska! Ale možno ani až tak nie, v zime je polovica atrakcii na tejto ceste zatvorená alebo teda skôr zahádzaná snehom keď pluh odhŕňa cestu. Nebolo to ale ani také tragické. Keď bolo parkovisko pod snehom zastali sme na ceste dali blikačky blokovali sme v jednom smere cestu ale len možno 20 minút kým sme si odhádzali sneh z parkoviska a zaparkovali do nášho odhádzaného parkovacieho miesta. Takto sme si vyfotili z diaľky skalnatý kopec v diaľke. Scénická trasa viedla aj k tomuto kopcu. Zuzka mi o ňom čítala legendu ktorej som moc nepochopil lebo som sa sústredil na šoférovanie ale čo už poďme na kopec. zistili sme že turistická trasa nevedie na vrch kopca ale do diery ktorá je skrz kopec. Taky kopec sme videli prvýkrát diera desiatky metrov vysoká a stovky metrov dlha. Keď sme k nej došli bolo cez tu dieru vidno male ostrovy v atlantickom oceáne. Cestu z druhej strany tejto jaskyne sme si však museli už prešliapať sami. A tiež cestu na vrchol. Vlastne sme sa niekoľkokrát zamysleli či je dobrý napar isť hore. Počasie sa menilo každých 10 minút z hustého sneženia na úplne jasnú oblohu a slnko páliace tak že by sa dalo opaľovať. Cesta nebola vôbec prešliapaná a značenie sme museli hľadať. Ale šli sme hore. navyše cesta bola celkom zaujímavá lebo na jednom mieste boli asi 3 diery medzi skalami asi meter široká medzera a asi 3 možno 4 metre hlboká tak sme preskakovali a verili ze pod snehom kam dopadáme sa nám skala nešmykne. Potom prišlo na vystúp po reťaziach lebo skala už bola takmer vertikálna. A samozrejme zopár falošných vrcholov. Kopec Torghatten ma len 258 metrov ale výstup hlavne v zime je tam technicky celkom náročný ale o to zaujímavejší.
Nórsko ma veľmi členité pobrežie preto stavajú veľa tunelov a mostov. Tam keď ešte mosta ani tunel nepostavili tam chodia trajekty. Na scénickej trase ktorú sme chceli vidieť bolo trajektov 6. A tak ma čakal zase jeden z nich. Bol večer a my sme nestihli ten posledný ktorý ešte šiel za svetla. Zuzka navrhla radšej počkať do rána aby sme mali lepší zážitok, aby sme videli všetky tie prírodne krásy naokolo. A tak sme zaľahli, budík sme si dali tak skoro aby sme stihli trajekt o 6:00, ráno sme vstali zaradili sa ako prví do rady a trajekt nič. Až vtedy sme pochopili že na rozpise kedy trajekt chodí sú niektoré označené číslami 6 a 7. Je to tak trajekt o 6:00 v nedeľu nechodí. Tak sme si počkali na ten prvý nedeľný o deviatej. Konečne sme na trajekte. Ale čo to? Kde sú tie očakávané výhľady? To je tak keď si počasie povie že celý deň bude hmla.
Tento úsek cesty bol krátky asi 20km a bolo treba isť na ďalší trajekt. V hmle sme toho moc obzerať nemohli a tak sme šli proste na trajekt akurát že nám sa cesta šmýkala. Ostatné autá mali klince na pneumatikách. Boli sme teda to jedine auto ktoré trajekt nestihlo. Haha ďalšie dve hodiny čakania. Keď sme sa dostali za tento trajekt zastavili sme sa pri starej vojenskej základni. Bolo to vlastne opevnenie z druhej svetovej vojny. Žiadne delá ani guľomety tam už nie sú, avšak tunely zákopy a bunkre sa zachovali. A sú otvorené pre verejnosť. Úžasné, vchody boli síce cele pod vodou ale nejak sme sa už dovnútra prebojovali. Navyše napríklad z nedokončenom bunkri pre medikov boli zachovane aj stoly pre ranených a zopár ďalších rekvizít pridávajúcich autentickosti tohto miesta.
Posledný deň na tejto scénickej trase sme sa zobudili pred trajektom kde bola čakáreň ako taka chatka vyzeralo to tam strašne útulne keby tam nie sú len kreslá ale aj gauč tak by sme isto spali tam a nie v aute. škoda bola že ráno nám bola zima a tak sa nám nechcelo vstavať lebo v spachtošoch bolo lepšie ako za volantom až sme nestíhali isť do čakárne aj ráno a až na trajekte si Zuzka spomenula ze sa v tejto chatke sušia jej rukavice. Legenda vraví že sa tam sušia dodnes. Tento deň bol ale pozitívny pretože sme videli najnižšie položený ľadovec na severnej pologuli, vodopády pod vodnými elektrárňami v horách. A videli sme aj útulňu v ktorej sa isto v lete dobre prespáva, v zime bol prístup skoro ako močiar takže to nebolo úplne ideálne. Hneď vedľa tejto chatky ale bola aj možnosť prespania v domčeku postavenom z konárov stromov. Tento domček bol obložený machom a až o dosť neskôr sme sa dozvedeli že takto vyzerali obydlia p§vodných obyvateľov Škandinávie Sámov. A videli sme aj to čo m§a oslovilo najviac a to kopce ktoré mali 1000m a teda vyzerali veľmi mohutne a masívne vzhľadom na to, že sme sa nachádzali takmer na hladine mora. a tieto dva kopce máju medzi sebou sedlo v tvare písmena U a na vrchu im steny smerovali takmer kolmo hore. A pri oblačnom počasí aké sme tu zažili to vyzeralo ako brána do pekla. Proste niečo ohromné.
Na konci cesty nás čakalo mesto Bodo kde sme zistili že trajekt na Lofoty chodí dvakrát denne a to 16:30 alebo 1:00 a keďže my sme prišli o 17-tej šli sme na trajekt v noci. Spali sme trochu pred ním trochu v ňom a trochu na tej druhej strane ale aj takto to občas na cestách chodí. Tento trajekt šiel najdlhšiu vzdialenosť spomedzi všetkých ktorými sme šli. Ale nebol výnimočný len tým. Ale o tom zase nabudúce.
Po Oresundskom moste sme prišli do Švédska do mesta Malmo. Samozrejme že s naším autom s dieselovým motorom do mesta vstúpiť nemôžme preto hneď smerujeme na záchytné parkoviská. Je tu kopec nákupných centier ale na ich parkoviskách nemôžme zaparkovať, máme na streche box a na parkoviská možno vstúpiť len s autom do 2.2m. Nakoniec nachádzame parkovisko kde môžme auto nechať je to skôr plocha mimo cesty lebo asfalt tam nie je ale sme radi že sme vôbec niečo našli. Kráčame teda do mesta. Najprv cez park, všetko vyzerá veľmi čisto a novo. Keď sme vošli do druhého parku hovorím si tam vyzerajú nejaké steny že by sme tam dali spraviť pekne skoky. Keď prichádzame bližšie vidíme, že tieto múriky nie sú to pravé na parkour ale cely veľký parkourový park ktorý sa vynoril ani nevieme odkiaľ. Toto miesto je ako raj, najväčší a najpestrejší parkour park v akom som mal možnosť trénovať. Ani nemám chuť objavovať zvyšok mesta, čo ma tam po nejakom hrade keď je to táto krása.
Každý sa raz unaví a tak sme sa aj my pohli ďalej. Tento park je super nachádzame mnoho zaujímavých vecí ako napríklad futbalové ihrisko ktorého povrch je cely rôzne zvlnený a aj brány sú poohýbané a pretočené. Čiary sú však nakreslené normálne. Keby som tu tak mal aspoň 8 kamarátov s ktorými by som si mohol vyskúšať zahrať futbal takouto zábavnou formou. Ale my nemáme ani lne loptu a tak pokračujeme ďalej do centra až k hradu. Hrad je vlastne nudný nie je to zrúcanina je tak nejak obyčajný a tak sme sa pri ňom dlho nezdržali. Následne sme došli až na koniec mesta kde bol výhľad na more a na zapadajúce slnko nad Oresundskym mostom.
Niet kam pokračovať tak poďme naspať. A tak sme hneď zistili že v Malmo máju veľmi dobre vyriešené platenie za hromadnú dopravu. A ako sme sa tak vozili týmto autobusom ktorý vyzeral ako električka zistili sme že to skutočné centrum mesta sme obišli. Tak sme pokračovali v prechádzke mestom, pozreli sme nejaké dominanty a hlavne maják ktorý vystupuje ako dominanta a pritom je to postavene len pre turistov skoro v centre mesta. Skutočný maják vidíme len v diaľke, je o dosť menší a bližšie k otvorenému moru. Centrum sme teda videli a ideme na vlak ktorý by nás mal doviezť naspať k autu. V tom si Zuzka spomenula že v jednom parku mala byť akási vežička pri jazere ktorú sme obišli a tak vystupujeme a už za tmy obzeráme tuto vežičku. Vlastne ani nie je až taká zaujímavá ale hneď vedľa nej je workout ihrisko, dávame si aspoň jednu sériu na hornú čast tela a jednu na nohy a kráčame ďalej okolo vežičky keď odrazu vidím králika vlastne dvoch počkať tam sú traja, štyria. Kopček na ktorom stala vežička je zjavne ich domovom. A hneď bola vežička zaujímavejšia.
Na ďalší deň sme si naplánovali návštevu jednej dediny pri veľkom jazere. Nad dedinou bola veľká skala na ktorú sme sa prešli pozreli všetky výhľady a šli na trajekt na ostrov ktorý bol v tomto jazere. Pred trajektom bolo napísané že na ostrove možno hľadať pohlaď a tak sme sa rozhodli túto hru vyskúšať. Navštívili sme najprv zrúcaninu hradu a jej opevnenie, potom starý kostol, a potom sme zistili že sa prechádzame cez cely ostrov zbytočne lebo ostatne atrakcie sú v zime zatvorene a pri kostole na konci hry sme neboli schopní nájsť kľuč k hre. Zas tak sklamaní sme ale neboli lebo cestou spať na trajekt sme našli farmu kde mali alpaky a tie nás radi prišli privítať až k ohrade.
Potom ako sme tak smerovali zase na sever prešli sme okolo parádnej zrúcaniny na ktorú sa dalo isť keby sme boli vedeli že tam je. Na diaľnici sa ale len tak človek neotočí a tak nám tento hrad unikol. Zuzka však po tom čo sa takáto hrozná vec stala prehľadala mapu a našla inú zrúcaninu ktorá bola tak nejak na našej trase. Prezerali sme teda ruinu kláštora, ktorý bol zjavne riadne veľký. Veľká sieň kostola bola zjavná podľa najvyšších múrov. Ale aj mnoho menších budov pospájaných múrami do jedného komplexu. Stalo to za to. Zrúcaninu sme teda videli a mohli sme pokračovať.
Cesta na miesto, ktoré som vybral ako vhodné na spanie prišlo to čo sme už očakávali, sneh. Spali sme na parkovisku ktoré bolo pod snehom, na ktorom sme boli sami, mimo miest a dedín, tam kde bola úplná tma. A aj prebudenie bolo úžasné. A hneď po raňajkách sme sa prešli k neďalekému vodopádu a na most nad kaňonom. Radosť takto si žiť. Mali sme toho však naplánovaného viac a tak sme sadli do auta a pokračovali v postupe na sever. Tu prišli sklamania keď ďalšia atrakcia, cintorín vikingov, bola zatvorená a miesto so špeciálnym výhľadom bolo povedzme mimo našich možností. Cesta nebola odhrabaná, a tak sme zapadli hneď ako sme skúsili na to cestu odbočiť. Našťastie nebolo tak ťažké vycúvať. Zasnežené cesty priniesli za krátko aj ďalší zážitok, dostali sme šmyk. Šmyk v rýchlosti 80 km/h keď sa zadná časť auta snaží striedavo sprava a zľava predbehnúť tú prednú nie je sranda. No po par desiatkach sekúnd tohto smyku sa auto stabilizovalo, my sme prežili obohatení o cennú skúsenosť.
Šoférovali sme až do tmy s vierou že dôjdeme až to Trondheimu. To sa nám nakoniec síce nepodarilo ale Keďže Trondheim sa nachádza v Nórsku tak to je už zase iný príbeh. Tak ako aj to ako reagujú policajti na Švédsko-Nórskej hranici keď ju prekračujete uprostred noci.
Počujem budík, skúšam otvoriť oči, všade je tma a svietia len lampy, je hrozne skoro. Zuzka znie nahnevane, prelieza na sedadlo vodiča a nahli ma musíme ísť na trajekt. Sme v Rostocku je asi 5 hodín ráno a nás čaká trajekt do Dánska. Hľadáme kam vlastne máme isť, pýtame sa chlapíka v reflexnej veste a ten nás nasmeroval a tak nachádzame miesto kde sa máme postaviť do rady. Po chvíli vchádzame na trajekt a presúvame sa na jeho palubu. Vyzerá to ako výletná loď. Bolí ma hlava dávam si paralen a skúšam spať. Celu cestu trajektom cez Baltské more som prespal, aspoň ma už tak moc nebolí hlava. Dohadovanie sa kam ideme a kde prespíme začína. Rozhodli sme sa navštíviť útesy na východnom pobreží Dánska. Cesta je prázdna takmer žiadne autá, všetko naokolo vyzerá veľmi pokojne, more, lúky, miestami starodávne kamenné múry. Možno to znie ako kontrast no zaujímavé moderné mosty spájajúce ostrovy a poloostrovy zapadajú do tejto pokojnej krajiny.
Dorazili sme na parkovisko, cesta šla dosť dlho lesom, príroda naokolo, hor sa do objavovania útesov. Netrvalo dlho a vidíme prvý je to pieskovec pripomína Sandberg pod Devínskou kobylou. Fotíme, ja sa prechádzam po zábradlí a Zuzka ma natáča s výhľadom. Útesov je tu viac no konečne prichádzame k schodom ktoré vedú dole pod útesy na pláž Baltského mora. Z tohto uhla je to ešte zaujímavejšie. Útesy nie sú len pieskovcové ale aj z mastenca. Toto je niečo čo som zatiaľ nevidel, na zemi kopec kameňov pekne obmytých vodou do okrúhlych tvarov. Avšak ak sa ich dotknem rozpadnú sa odrazu je to iba blato. A predsa vidím nad sebou niekoľko desiatok metrov vysoký útes z tohto kameňa. Ako tak kráčame popri vode vidíme ze vlny prichádzajú až k útesu. Teraz začína zábava, treba kráčať iba po vyšších kameňoch alebo iba keď práve voda klesne. Prešli sme nikto nie je mokrý a hovoríme si že by bola sranda keby príliv vody spôsobil že na tomto úseku budeme musieť celé hodiny čakať na odliv. O chvíľu je tu ďalšia pasáž kde treba obskakovať vlny, znova sme prešli avšak tentokrát ma Zuzka jednu nohu celu mokrú. Čo už pokračujeme však už je to predsa kratšie k druhým schodom ktoré vedú spať na parkovisko. A o chvíľu ich už vidíme. akurát vidíme aj ze vody je to pri útesoch nejak viac ani keď voda klesne nevidíme trčiace kamene po ktorých by sme mohli prejsť. Skúšam dojsť čo najďalej avšak zapadám do blata. Paráda moje tenisky sú kompletne oblepené blatom, mám ho až na ponožkách. Takto to asi nepôjde. Vyzúvame sa, vyzliekame gate a skúšame sa prebrodiť. Voda je svieža tipujem tak 5-10°C. Zuzka sa otáča hladina je príliš vysoká stala vo vode po stehna a stále nebola v to najhoršom. Nuž aspoň sme si umyli nohy. obliekame sa a obúvame a kráčame naspať. Našťastie voda už moc nestúpla a tak sa dostávame naspať ku schodom ktorými sme prišli. Lesom sa vraciame na parkovisko.
Po tom čo sme si niečo uvarili a najedli sa vyrážame za ďalším objavovaním. Zase ďalšie útesy. Tentokrát už tradičnejšie. Je to skôr prechádzka k majáku a naspať. Z miesta s najlepším výhľadom pozorujeme matne viditeľný Oresundský most ktorým plánujeme prejsť do Švédska. A nakoniec sa v tento nekonečný deň ešte presúvame do Kodane. Kodaň nemá rada naše auto, s Dieselom môžme prísť len po okraj mesta tak auto nechávame tam a pokračujeme hromadnou dopravou. Keď prichádzame do hostela už je dávno tma. Zoznamujeme sa so spolubývajúcimi. Dievča ktoré tu spalo keď sme došli je z Ameriky stále popíja vodku a hovorí miestami dosť z cesty. Druhý spolubývajúci je Poliak ktorý nechce minúť moc peňazí a tak vraj tento deň nachodil 27000 krokov po Kodani. Oni si idú vypiť a my sa ukladáme spať.
Doobeda ostávame v hosteli a debatíme tu s postarším umelcom ktorý nám rozpráva o tom ako stále niečo maľoval až takmer zabudol že svet je aj mimo jeho ateliéru. Tiež sa dozvedáme že metro v Kodani je špeciálne lebo nemá dva konce ako v iných mestách ale jazdí do kruhu. Najprv sa prechádzame niekoľkými párkami a potom smerujeme k veží v centre z ktorej má byť výhľad. Ešte kým sa dostaneme k nej vidíme pred budovou akúsi demonštráciu. Ale počkať ti ľudia majú síce transparenty no nič neskandujú, oni tancujú. Nechápeme, dánske transparenty prečítať nevieme a tak sa pýtame. Zistili sme že v Dánsku je výuka športu a tanca oslobodená od dani a práve tie chce parlament v pondelok schváliť. Ako športovci vyjadrujeme podporu a držíme palce aby tanec a šport ostali slobodné. A teraz konečne k veži. Je zatvorená ale iba dnes lebo majú problém s výťahom. hovoríme si dobre skúsime zajtra a pokračujeme putovanie mestom. Pozrieme ešte nejaký kostol s penou vežou avšak vstupne odmietame zaplatiť a tak sa poberáme zas ďalej. Vlastne už nič špeciálne nenachádzame a tak ideme do auta prespať v ňom druhú noc.
Napriek tomu že sme spali vlastne zaparkovaní proste na ulici vyspali sme sa dobre a tak smerujeme zase na autobus do centra. Dnes už to musí vyjsť dnes pôjdeme na vežu. Tak sme zase k nej došli ale niečo je zle nikde žiadny ľudia tu niečo nehrá. Áno je to pravda my sme si včera neprečítali že otváracie hodiny sú každý deň okrem pondelka a dnes je pondelok. Veža nebude. Máme kopec času a tak hľadáme bankomat ktorý by nám dal eurá. Zjavne taký v Kodani neexistuje prehľadali sme fakt veľa no nastal čas presunúť sa do parkourovej haly kde si chceme večer zatrénovať. Vedie to tu mladý chalan ktorý sa skoro stále usmieva, občas niekoho niečo učí. Je to tu super už dávno som si tak dobre nezatrénoval. Až ma mrzí že po dvoch hodinách už nevládzem a treba ísť pohľadať auto a spať.
Ráno vstávame a vieme že tento deň je v Dánsku náš posledný. Vyrážame do Švédska. Konečne sa teda dostávame k prechodu cez Oresundský most. Je zaujímavý lebo jeho dánska strana vlastne začína tunelom ktorý vedie popod more následne na malom ostrove cesta vychádza nad hladinu a prechádza do veľkého mosta ktorý ma vysoké stĺpy z ktorých smerujú na úroveň vozovky nosné laná vytvárajúce trojuholníky. Po prechode na druhú stranu prichádzame do mesta Malmo kde nás čakajú zážitky o ktorých ešte vôbec netušíme.
Slovenčina 
English