V Saratove sme bývali u Andreja s jeho neskutočne čistotnou ženou. Musím uznať, že to bolo veľmi príjémnépobývať v upratanom, nepreplnenom a dokončenom byte. Rusi majú totiž až priveľmi vo zvyku nedokončovať rekonštrukcie bytu a hlavne v kúpelni. Dokážete si asi potom dobre predstaviť, čo to spraví so stenami v kúpelni ak nie sú okachličkované a veľa krát ani plne omietnuté.Tiež majú veľmi tendenciu zapratávať priestor vecami, čo sa síce často vídava aj u nás.

                Pri príchode nás rovno privítal aj so svojim kamarátom, učiteľom angličtiny. Poukazovali nám mesto vrátane tzv. Českej reštaurácie nazvanej Pitniča v latinke, v azbuke to ale mali napísané správne – pivnica. Porozprávali nám toho veľa o histórii danej oblasti a jej architecture. Dozvedeli sme sa, že táto oblasť bola kedysi nemecká, a preto je tu možné nájsť viacero ruin katolíckych kostolov.

                Na Andreja som bola veľmi zvedavá, lebo už v profile mal napísané, že prebicykloval okolo 500km po zamrznutej Volge na fatbajku (taký ten bicykel s tučnými kolesami).  Trvalo mu to 9 dní a prespával v stane. Občas priamo na Volge občas povedľa. Tiež prebicykloval veľa aj cez Kazašskú púšť, tak som sa ho pýtala, čo je ťažšie – či bicyklovať na zamrznutej rieke alebo cez piesok. Odpovedal, že cez rieku hlavne keď sú cez deň teploty nad nulou.

                Večer sme sa tak dlho rozprávali, že ráno po tom, čo sme vstali s Andrejom, aby sme odchádzali naraz, sme si to odšoférovali k začiatku pešieho chodníka k miestu pristátia Gagarina a zavalašili to na vyše 3 hodiny. Potom sme si tie 3km tam a naspäť odbehli a vrátili sa naspäť k Andrejovi.

                Na večeru nám pripravil miestne jedlo na štýl rusínskych holúbkov a syrniky (mňam, mňam – musím sa naučiť ich pripraviť aj doma potom). Boli sklamaní, že nakoniec odchádzame o deň skôr, lebo sme sa rozhodli sa predsa len poponáhľať a navštíviť aj Elistu – hlavné mesto Kalmykie, jednej z mála budhistických oblastí v Rusku. Na rozlúčku sme od nich dostali vzorované kuchynské utierky – na jednej z nich sú ako inak matriošky – a my sme im zase odliali z domácej od Gabina, ktorú ešte stale nosíme so sebou aj teraz, keď píšem tento článok v Uzbekistane. Rusi ktorých sme stretali nakoniec vôbec nepili toľko ako sme očakávali, a krajiny centrálnej Ázie sú zas moslimské, a tí majú náboženstvom zakázané piť alkohol.

                Do Elisty nás čakalo takmer 700 kilometrov s troma zastávkami. Pozreli sme si dve ruiny nemeckých kostolov. Zvláštne na nich bolo to, že vonkajšie múry sa zachovali viac menej celé, ale z vnútrajška nezostalo nič. Predpokladám, že všetko čo malo hodnotu, rýchlo po odchode nemcov rozpredali.  Útes Volgy sme si pôvodne tiež plánovali zabehnúť, ale bolo tam toľko blata, že sme sa rozhodli, že v tých blatových podpetkoch nám chôdza postačí. Výhľad ale stál za to, len škoda, že keby nebolo tak mokro, tak sa dalo ísť autom až k vode, kde bol vytvorený krásny autokempingový pľac aj s latrínou ( síce bez dvier, ale aj to je niečo). Hore na útese trónil obrovský trón na ktorom sme zistili, že byť celý v čiernom sa veľmi neoplatí, ak sa človek chce vynímať na fotkách. Cestou naspäť sme postretali niekoľko svištíkov, ktoré monitorovali náš pohyb.