Keďže v Ivanove sme sa zdržali viac než sme plánovali, tak na Novgorod nám veľa času neostalo, aj keď sme tam mali vlastne na couchsurfing dosť luxusné bývanie. Naša hostiteľka – Svetlana totiž bývala v dome, kde bol jeden jednoizbový bytík len tak na prenajímanie a momentálne bol prázdny. Takže sme mali úplné súkromie. Večer sme dorazili tak neskoro, až sme si hovorili, že sa už možno ani neoplatí ísť spať ku nej, že ju budeme len dlho držať hore, ale ona trvala na tom že nás počká. Hovorila nech ale nezvoníme, že všetci už spia. Ja som ale ako inak, na potvoru, nedbalo otvorila dvere auta a buchla nimi do toho jej. Tým som ako pochopiteľne spustila alarm na aute. Našťastie to zobrala v pohode a veľmi rýchlo auto ulmčala zamknutím.
Mesto s kremlinom, kostolmi vrátane jedného chrámu všetkých náboženstiev (teda v skutočnosti tam bola kresťanská, islamská, budhistická časť a z nejakého dôvodu tutanchamón a egyptská časť) a pešou zónou sme si prešli za jeden deň a večer sme sa s pomocou prekladača vykecávali s mužom našej hostiteľky a jej dceérou, ktorí vôbec nevedeli anglicky. Snažili sa nám dávať tipy, čo vidieť v okolí, no my sme ich museli sklamať, a povedať im, že na to bohužiaľ nemáme dosť času. Jej muž sa ešte pýtal na to, či mu nepomôžeme sa zaregistrovať na GPT chat (nový program, s ktorým sa dá rozprávať ako s človekom, až na to, že má vedomosti z celého internetu), petože blokujú rusov, a on nemôže na registráciu použiť ruské telefónne číslo.
Ďalší deň sme pokračovali do Kazanu – hlavného mesta Tatarstanu, a piateho najväčšieho mesta v Rusku. Cestou sme si ale spravili zastávku v mestečku Yoshkar-Ole. Jožovi sa prechádzať nechcelo, tak zostal v aute a išla som len ja. Musím uznať, že to bolo veľmi oslobodzujúce byť chvíľu aj sama, keďže doteraz sme sa oddelili tak maximálne cestou na záchod. Mestečko stálo za to, a prechádzka bola o to príjemnejšia, že už bolo konečne dosť teplo, a zostávalo už tak málo snehu, že som si mohla obuť tenisky.
Z Yoshkar-Ole sme pokračovali do národného parku. Ruských turistov sme ale stretli len na asfaltke, tým sa brodiť do lesa ísť asi nechcelo. Aj auto sa pri nás zasatvilo, či nechceme zviesť do dediny. Typickým ruským brezovým lesom sme sa prešli viac menej po rovine cestičkami vyjazdenými snežnými skútrami až k napoly zamrznutému jazeru. Naspäť sme chceli ísť okolo, ale tam sme sa už len zabárali, tak sme to museli otočiť a vrátiť sa rovnakou cestou. To nám už zapadalo slnko a my sme zas tušili, že do mesta prídeme zas až príliš neskoro, aby sme mohli spať u dohodnutej hostiteľky. Tá totiž explicitne písala vo svojom profile, že po ôsmej večer hostí už nepríjma, lebo chodia skoro spať. Napísala som jej síce už o siedmej, ale neodpisovala, tak sme si v meste našli obrovské parkovisko pred štadiónom a išli auto odparkovať tam. Ani sme nevedeli, že sa tak dostaneme do centra a ešte k tomu priamo k hlavnej ikone mesta –k obrovskej vysvietenej mešite, päťprúdovou mestskou diaľnicou. Kazan je totiž piate najväčšie mesto v Rusku, čo sme predtým vôbec nevedeli.
Cez deň sme poobjavovli Kazanský kremlin, pešiu zónu s chutnou a lacnou táckarňou, a pobrežie Volgy kde sme si našli aj miesta na skákanie, keďže sme už konečne mohli chodiť aj v teniskách miesto zimných bagandžov. Keďže mi znenazdajky prestali fungovať mobilné dáta na ruskej SIMke, tak sme museli pohľadať obchod môjho telefónneho operátora. Jožo teda našiel na mape veľké nákupné centrum, ktoré malo byť v okolí. Z nákupného centra sa ale vykľul obrovský bazár na ázijský štýl. Stoly s koreniami len tak vyloženými v obrovských otvorených vreciach, hromada sušeného ovocia a neznámych sladkostí, ovocie, zelenina, koberce, oblečenie a iný tovar od výmyslu sveta. Megafón sme tam ale našli tiež, a stačilo doplatiť len pár centov, ktoré my chýbali v kredite, aby som mohla využívať zvyšok svojich dát aj druhú polovicu mesiaca. Vďaka tomu, sme ale objavili tento bazár kde sme si kúpili mangové gumené cukríky ešte aj so zľavou, lebo predavač bol nadšený z toho, že sme zo Slovenska. K tomu sme si vypýtali aj turecké cukríky, ktoré vyzerali zaujímavo a exoticky. Vtipné bolo, že hocičo, na čo sme ukázali, a spýtali sa na cenu, stálo 300 rubľov nezávisle od veľkosti balenia. Tak prečo potom nezobrať pol kila cukríkov miesto 300g? Dve balenia nám teda dal so zľavou za 400 miesto 600.
Tento večer sme už teda stihli prísť k hostiteľke – Zylii v normálnom čase, no ona mala akurát program, takže nás privítala jej mama, ktorá býva v byte o pár poschodí vyššie v tom istom paneláku, a zaviedla nás ku nim domov. Aj večeru nám dokonca doniesla. Zylia večer prišla aj s malou dcérou a mužom, ale veľmi skoro išli spať, takže sme sa o nej viac podozvedali až ráno pri raňajkách. Ako inak, na raňajky bola pohánka. Spomínala som už, že v Rusku jedia pohánku dennodenne? Asi je to ako pivo, keď si človek zvykne na tú čudnú chuť tak mu to časom príde v pohode, neviem.
Bohužiaľ sme sa zas potrebovali pohnúť ďalej, takže ešte doobeda sme vyrazili k modrým jazierkam, kde sa Rusi, či respektíve Tatari, chodia kúpať aj v zime. Zobral si nás pod labku miestny pes a sprevádzal nás okolo, až nás na druhej strane vody len tak vymenil za iný párik. A to som mu už pritom aj dala meno.
Slovenčina 
English
Pridaj komentár