V meste Bodo sme zistili, že trajekt na Lofoty chodí dvakrát denne a to o 16:45 a 1:00. Pozerám na hodinky je pol šiestej večer, vyzerá to že spíme v kolóne na trajekt, teda vlastne okrem nás čaká len jedno auto. Zuzka varí večeru v čakárni, hovoríme si že snáď nikomu nebude vadiť plynová kartuša a oheň v tomto priestore. Prišli ale len Taliani ktorí chceli ísť tiež na Lofoty a tým to bolo jedno. Najedli sme sa a šli spať. Po pár hodinách spánku budík aby sme sa nalodili na trajekt. A po zaparkovaní auta sme hneď hľadali miesto na spanie. Táto plavba bola ale zaujímavá lebo napriek tomu že sme spali alebo občas možno len driemali sme cítili vlny cez ktoré sme sa plavili. Bol to viacmenej otvorený oceán a vlny boli zjavne niekoľkometrové. Zaujímavý pocit.

Keď sme sa nad ránom vylodili na Lofotoch pokračovali sme treťou časťou spánku a až potom mohol začať deň. Hlavným bodom programu bol výstup na kopec Reinebringen respektíve jeho východný vrchol. Na začiatku boli kamenné schody ktoré nám veľmi rýchlo mizli pod snehom alebo skôr pod ľadom. Cestou sme stretli skupinu ľudí ktorí šli dole. Počúvame známu reč sú to Česi. Pár minút podebatíme dozvedáme sa že vrchol nedosiahli lebo onedlho nás čaká zľadovatená časť ktorá vyzerá veľmi náročne. Na začiatku tejto pasáže sme stretli posledných dvoch členov českej výpravy jeden vraj bol až na vrchole. druhý sa diví ako sme mohli až potiaľ dojsť bez mačiek či nesmekov. Každopádne sme na vrchol došli a mohli vidieť jedny z najkrajších výhľadov na Lofotoch. Nakoniec sme videli ešte jedného človeka čo dosiahol vrchol. Cesta dole bola ako vždy horšia. Povrch úplne zľadovatený hroty na nesmekoch takmer nefungovali, sklon svahu tak strmý že by sa na tom asi dobre lyžovalo. Trvalo to snáď večnosť kým som dokázal tú časť cesty zísť. Nakoniec sme ale prežili a mohli sme objavovať ďalej.

Videli sme kopec pláží a ďalších skalnatých kopcov trčiacich z mora. Noc sme strávili u jedného Portugalca ktorý žije na Lofotoch. Uvarili sme si spolu večeru. Chalan mal dosť fajn príbehy, najlepší bol príbeh o tom ako jeho mama za ním letela na návštevu a pri vystupovaní z lietadla sa snažila aby nič nezabudla a v zhone si okrem svojich vecí hodila do batoha aj záchrannú vestu ktorá bola pod sedadlom. Tú záchrannú vestu z lietadla nám aj ukázal.

Ešte nám ostávalo zozbierať čo najviac atrakcií, takže sme videli sochu hlavy ktorá zároveň normálne aj dole hlavou, záleží z ktorej strany sa človek pozerá. Tá socha vlastne nebola až tak zaujímavá ale prechádzka k nej bola veľmi pekná. Parkovanie pri opevnení z vojny a samozrejme vesta k opevneniu bola skoro dvojnásobná lebo Zuzka si zabudla uterák tak sme hodili 40km tam a spať. Poobzerali sme ďalšie kopce, jeden pripomínal Kriváň. A jeden kopec bol taký sam v strede veľkej roviny, až sme si hovorili že je škoda že sa potrebujeme pohnúť ďalej lebo výstup hore by nám vzal celý deň. Nakoniec sme smerovali k akej si vyhliadkovej vežičke ktorá mala slúžiť aj ako možnosť na prespanie. Cestou sa nám však zotmelo a toto miesto bolo trochu ďalej od hlavnej cesty vlastne to bolo na druhej strane ostrova. Cestou bolo kopec nejakých výstrah ktoré boli v Nórčine takže sme im nerozumeli ale overili sme si že pozor teda treba dávať lebo cesta bola široká väčšinou len pre jedno auto a raz za na nás z tmy vyrútilo akési obrovské vozidlo ktoré malo hrozne silné svetlo pravdepodobne niečo ako poľnohospodársky stroj alebo pluh. V tme sme vlastne nespoznali čo to bolo ale sme radi že sme sa s tým nezrazili a zase raz prežili. Keď sme dorazili k našej útulni tak sme si v nej uvarili večeru ale na spanie sme volili auto. Miestečko to ale bolo pekné takmer na pláži ráno pekný výhľad. Aj keď vietor silný jak večer tak ráno.

Lofoty sú pekné miesto je tam skutočne veľa miest ktoré sú naozaj veľmi pekné a stojí za to vidieť ich. Akurát škoda že počasie nám nedovolilo vidieť to v najlepšom svetle. Teraz nás však čakali iné dobrodružstvá. Opúšťame pobrežie a Severný mys už na mape vyzerá celkom blízko.