Do Nórska sme tak trochu vpadli v strede noci. Bolo už po 11. hodine večer, pri prechode hranicou sme nikoho nevideli, hovoríme si však stále sme v EU. Pár stovák metrov za hranicou sa ale policajti rozhodli že nás predsa len skontrolujú a tak sa za nami rozbehla policajná dodávka, ktorá nás zastavila len tak uprostred cesty. A hneď otázky či nemáme alkohol, cigarety, omamné látky, kam máme namierené, či už sme v nórsku niekedy boli. Pánovi policajtovi sme ukázali že spíme v aute a dnes smerujeme do Trondheimu ale inak mame namierené na Severný mys, Nakoniec nám poprial pekný výlet a my sme mohli odštartovať Nórsku časť našej cesty.

Trondheim sme vlastne obchádzali no prišlo to až v ranných hodinách ďalšieho dňa. Prve miesto kde sme sa zastavili bol hrad ma ostrove na ktorý sa dalo dokráčať peši. Hrad bol zatvorený takže nám musela stačiť prechádzka okolo. Potom sme skúsili viac času stráviť na ceste aby sme získali viac času v severnejších častiach Nórska. Cestou nám však nasnežilo toľko snehu že sme par kilometrov prešli s obutými reťazami. Keď už viditeľnosť v snežení bola nanič aj kvôli zapadnutiu slnka tak aspoň šmyky sme eliminovali. Našim cieľom bola teraz dedinka Holm od ktorej začínala najdlhšia scénická trasa v Nórsku.

Hurá pozerať krásy Nórska! Ale možno ani až tak nie, v zime je polovica atrakcii na tejto ceste zatvorená alebo teda skôr zahádzaná snehom keď pluh odhŕňa cestu. Nebolo to ale ani také tragické. Keď bolo parkovisko pod snehom zastali sme na ceste dali blikačky blokovali sme v jednom smere cestu ale len možno 20 minút kým sme si odhádzali sneh z parkoviska a zaparkovali do nášho odhádzaného parkovacieho miesta. Takto sme si vyfotili z diaľky skalnatý kopec v diaľke. Scénická trasa viedla aj k tomuto kopcu. Zuzka mi o ňom čítala legendu ktorej som moc nepochopil lebo som sa sústredil na šoférovanie ale čo už poďme na kopec. zistili sme že turistická trasa nevedie na vrch kopca ale do diery ktorá je skrz kopec. Taky kopec sme videli prvýkrát diera desiatky metrov vysoká a stovky metrov dlha. Keď sme k nej došli bolo cez tu dieru vidno male ostrovy v atlantickom oceáne. Cestu z druhej strany tejto jaskyne sme si však museli už prešliapať sami. A tiež cestu na vrchol. Vlastne sme sa niekoľkokrát zamysleli či je dobrý napar isť hore. Počasie sa menilo každých 10 minút z hustého sneženia na úplne jasnú oblohu a slnko páliace tak že by sa dalo opaľovať. Cesta nebola vôbec prešliapaná a značenie sme museli hľadať. Ale šli sme hore. navyše cesta bola celkom zaujímavá lebo na jednom mieste boli asi 3 diery medzi skalami asi meter široká medzera a asi 3 možno 4 metre hlboká tak sme preskakovali a verili ze pod snehom kam dopadáme sa nám skala nešmykne. Potom prišlo na vystúp po reťaziach lebo skala už bola takmer vertikálna. A samozrejme zopár falošných vrcholov. Kopec Torghatten ma len 258 metrov ale výstup hlavne v zime je tam technicky celkom náročný ale o to zaujímavejší.

Nórsko ma veľmi členité pobrežie preto stavajú veľa tunelov a mostov. Tam keď ešte mosta ani tunel nepostavili tam chodia trajekty. Na scénickej trase ktorú sme chceli vidieť bolo trajektov 6. A tak ma čakal zase jeden z nich. Bol večer a my sme nestihli ten posledný ktorý ešte šiel za svetla. Zuzka navrhla radšej počkať do rána aby sme mali lepší zážitok, aby sme videli všetky tie prírodne krásy naokolo. A tak sme zaľahli, budík sme si dali tak skoro aby sme stihli trajekt o 6:00, ráno sme vstali zaradili sa ako prví do rady a trajekt nič. Až vtedy sme pochopili že na rozpise kedy trajekt chodí sú niektoré označené číslami 6 a 7. Je to tak trajekt o 6:00 v nedeľu nechodí. Tak sme si počkali na ten prvý nedeľný o deviatej. Konečne sme na trajekte. Ale čo to? Kde sú tie očakávané výhľady? To je tak keď si počasie povie že celý deň bude hmla.

Tento úsek cesty bol krátky asi 20km a bolo treba isť na ďalší trajekt. V hmle sme toho moc obzerať nemohli a tak sme šli proste na trajekt akurát že nám sa cesta šmýkala. Ostatné autá mali klince na pneumatikách. Boli sme teda to jedine auto ktoré trajekt nestihlo. Haha ďalšie dve hodiny čakania. Keď sme sa dostali za tento trajekt zastavili sme sa pri starej vojenskej základni. Bolo to vlastne opevnenie z druhej svetovej vojny. Žiadne delá ani guľomety tam už nie sú, avšak tunely zákopy a bunkre sa zachovali. A sú otvorené pre verejnosť. Úžasné, vchody boli síce cele pod vodou ale nejak sme sa už dovnútra prebojovali. Navyše napríklad z nedokončenom bunkri pre medikov boli zachovane aj stoly pre ranených a zopár ďalších rekvizít pridávajúcich autentickosti tohto miesta.

Posledný deň na tejto scénickej trase sme sa zobudili pred trajektom kde bola čakáreň ako taka chatka vyzeralo to tam strašne útulne keby tam nie sú len kreslá ale aj gauč tak by sme isto spali tam a nie v aute. škoda bola že ráno nám bola zima a tak sa nám nechcelo vstavať lebo v spachtošoch bolo lepšie ako za volantom až sme nestíhali isť do čakárne aj ráno a až na trajekte si Zuzka spomenula ze sa v tejto chatke sušia jej rukavice. Legenda vraví že sa tam sušia dodnes. Tento deň bol ale pozitívny pretože sme videli najnižšie položený ľadovec na severnej pologuli, vodopády pod vodnými elektrárňami v horách. A videli sme aj útulňu v ktorej sa isto v lete dobre prespáva, v zime bol prístup skoro ako močiar takže to nebolo úplne ideálne. Hneď vedľa tejto chatky ale bola aj možnosť prespania v domčeku postavenom z konárov stromov. Tento domček bol obložený machom a až o dosť neskôr sme sa dozvedeli že takto vyzerali obydlia p§vodných obyvateľov Škandinávie Sámov. A videli sme aj to čo m§a oslovilo najviac a to kopce ktoré mali 1000m a teda vyzerali veľmi mohutne a masívne vzhľadom na to, že sme sa nachádzali takmer na hladine mora. a tieto dva kopce máju medzi sebou sedlo v tvare písmena U a na vrchu im steny smerovali takmer kolmo hore. A pri oblačnom počasí aké sme tu zažili to vyzeralo ako brána do pekla. Proste niečo ohromné.

Na konci cesty nás čakalo mesto Bodo kde sme zistili že trajekt na Lofoty chodí dvakrát denne a to 16:30 alebo 1:00 a keďže my sme prišli o 17-tej šli sme na trajekt v noci. Spali sme trochu pred ním trochu v ňom a trochu na tej druhej strane ale aj takto to občas na cestách chodí. Tento trajekt šiel najdlhšiu vzdialenosť spomedzi všetkých ktorými sme šli. Ale nebol výnimočný len tým. Ale o tom zase nabudúce.