Skončili sme s obzeraním ostrovov a pobrežia, ideme trochu do vnútrozemia. Prvá vec na ceste má byť vodopád avšak cestou vidíme informáciu o neďalekej polárnej zoo tak ideme vlastne najprv tam trochu rozmýšľame či zaplatiť vstupné lebo dlho už otvorené nebude ale nakoniec ideme dnu. Síce trochu hľadáme kam to vlastne máme ísť lebo všade je akurát kopec snehu ale nejak sme si už cestu našli. Hneď pri vstupe vidíme z diaľky losa, viac nás však zaujal rys ktorý si len tak sedí v snehu veľmi blízko ohrady. Vyfotili sme si ho a rýchlo ideme k ďalšej ohrade tam sú lane chvíľku sme strávili aj pri nich ale potom sme sa pohli aby sme videli aj pižmone ktoré boli lne kúsok vedľa. Pižmone sú vlastne plaché zvieratá napriek tomu že by sme sa mali báť skôr my ich vzhľadom na ich veľkosť. Mali sme pokračovať k sobom avšak začuli sme vlky a tak Zuzka vyrazila opačným smerom nech ich nájdeme. Nenašli sme. Naopak sme našli rosomáka, to bolo zviera na ktoré som sa v tejto zoo tešil najviac. Tento rosomák bola samička a bola veľmi plachá ale bolo super sledovať ako behá takým svojim špecifickým spôsobom sem kúsok od nás a zase spať. Potom sme si obzreli ešte medvede polárne líšky a toho losa zo začiatku. Vlky boli schované a pri ohrade sobov sme ani neboli. Ostávali posledné minúty otváracích hodín tak sme skúsili k sobej ohrade dobehnúť. Nakoniec sme teda prešli celú zoo ale soby boli schované a tak sme ich nevideli.

Bolo ešte trochu svetla tak sme skúsili ísť obzrieť ešte ten naplánovaný vodopád avšak cesta k nemu bola pod snehom a nebol prešliapaný chodník vlastne sme ani neboli schopní nájsť kde ten chodník má byť. Pohli sme sa teda ďalej. Cesta nebola najlepšia takže sme sa nepohybovali moc rýchlo takže sme vlastne strávili dosť času presunmi. Našli sme hojdačku s výhľadom na more keď sme sa k nemu zase priblížili. Chvíľu sme chodili sem a tam mestom Alta keď sme si nevedeli vybrať na ktorej pumpe natankovať lebo menili ceny počas dňa a ako inak nám pripadali všetky nórske pumpy drahé. A tiež sme si dali otočku cez mesto aby sme zistili ako je možné ze v strede kruháču používajú akýsi aktivisti mäkčene na transparentoch. Až následne sme zistili že to boli Sámi. večer začalo snežiť dosť husto. Bolo zaujímavé vidieť že vlastne nevidím nič. Bolo jedno či svietim diaľkovými alebo nie. Osvetlilo to len padajúce vločky. Našli sme teda odpočívadlo nech si dáme večeru a snáď sa počasie trochu ukľudní. Na toto odpočívadlo chodilo kopec autobusov plných ľudí ktorí hľadali miesto z ktorého by bolo možné vidieť Auroru. Dokonca sa nám z jedného autobusu prihovoril jeden pán. Zaujímave bolo že po česky, vraj jeho syn robí v tejto oblasti sprievodcu a či nechceme radu kde by sme mohli vidieť Auroru. Tiež hľadal nejaké možnosti ako opraviť stierač na autobuse no bohužiaľ nevedeli sme pomôcť. Nakoniec sme sa pohli ešte o pár odpočívadiel ďalej a tam sme ostali na noc.

Potom sme sa znova pohli do vnútrozemia. Táto časť bola vlastne dosť pekná cesta bola síce stále šmykľavá avšak rovná plochá a dobre odhrnutá že sa tam dalo ísť aj 90km/h. Okolo nás bola rovina úplne plochá a za ňou kopce tiež zaviate snehom. Vyzeralo to ako na púšti ale bolo to všetko pokryté snehom nie pieskom. Zuzka navrhla že by sme mohli zastaviť aby sme to mohli vyfotiť. Na jednom mieste sme usúdili že cesta je odhrnutá oveľa širšie ako obvykle a žiadne odpočívadlo na obzore a tak sme spomalili že na okraji zastavíme. Okraj cesty však bol no on vlastne nebol keď sme kolesom zišli z cesty v tej sekunde nám celé auto padlo do asi metra snehu vedľa cesty. Hovorím že toto je fakt zle. Neviem ako sa z toho dostaneme čoskoro sa zotmie a auto nemôžme mať vyvalené do boku vedľa cesty. Prichádza auto zastavuje pýtame sa či nám nevedia pomôcť alebo poradiť čo máme robiť. Anglicky moc nevedeli ale snažili sa povedať že tam majú nejakú záchrannú službu na to a máme si ju zavolať. Prichádza ďalšie auto vraj oni nás vytiahnu. Táto veta tak zahriala pri srdci. Vysvetlili mi ako mám mať otočené kolesa a čo mám počas vyťahovania robiť, priväzujú svoje ťažné lano o našu guľu a potom o svoju. Nastupujem do auta dávam spiatočku kolesa otáčam podľa inštrukcií, už nás sleduje niekoľko pristavených áut. Netrvalo to asi ani minútu a Naše auto bolo zase na ceste. Bolo zaujímavé že sa nás nikto nepýtal ako sa nám podarilo zapichnúť sa do snehu vedľa cesty. Ale naši záchrancovia nám povedali ešte nech jazdíme opatrne. Poďakovali sme im a pokračovali sme v ceste.

Rozhodli sme sa ale že do najbližšieho mesta už dnes nedôjdeme naopak ostaneme na odpočívadle pri ceste niekoľko kilometrov pred mestom. Takto sme mali svoje súkromie. Teda ani to nebolo úplne súkromie vlastne ešte pár hodín okolo jazdili nejakí mladí na snežných skútroch. Čakala nás studená noc. Ale bol tu aj prísľub počasia že uvidíme konečne Auroru. Nastavil som budík na 23:30 a šli sme spať. Pár hodín sme pospali, budík zazvonil a Zuzka otvorila dvere nech vidi či je konečne vidieť oblohu. Po chvíli to ide pozrieť von, fotí a fotky ukazujú že tá vec na oblohe je predsa len polárna žiara a nie oblak. Ja sa konečne vyhrabávam zo spacáku nech to vidím aspoň trochu. Moc výrazná ta žiara teda nebola. Zuzka zaľahla naspať do auta a ja som sa dobrú polhodinu prechádzal po parkovisku a pozoroval či sa žiara nezmení. Vlastne som mrzol na parkovisku. Ale stálo to za to. Aurora sa aspoň na jednom mieste zvýraznila a tento jasne zelený pás je mojím splneným snom. Spokojný môžem ísť spať.

Ráno sme natankovali a vyrážame smer Severný mys. Najprv nás prekvapuje, že tunely tu majú brány a semafory ale púšťajú nás to je hlavné. Tiež zaujímavé je že tunel ide aj pod more na ostrov na ktorom je mys. To je super, žiadny trajekt! Vietor tu je ale silný a sneženie tiež nevyzerá že by chcelo prestať. Postupujeme ale na sever až kým nevidíme kolónu a pred ňou spustenú rampu. Vystupujem z auta a pýtam sa chlapíka pred nami čo sa deje. Na mys chodí konvoj kvôli náročným podmienkam. Pýtam sa či odporúča aby sme nahodili reťaze. Pochválil ma že rozmýšľam správne. Obúvame teda reťaze. A konečne prichádza pluh z mysu avšak oznamuje nám že my na mys ísť s konvojom nemôžme, vraj vietor je príliš silný a môžu ísť len autobusy. Ale vraj večer bude ďalší konvoj. Ideme do dediny, najsevernejšej dediny v nórsku. Je tu jedna kaviareň a jeden Maďar žijúci v Luxembursku ktorý by si dal waffle. Tak nám otvárajú a máme možnosť počkať v teple. O našom novom kamarátovi sa dozvedáme že včera na mys bolo možné ísť aj bez konvoja. Prichádzajú ďalší domáci a oznamujú nám že počasie sa zhoršuje a zatvárajú cestu úplne a odporúčajú nám vrátiť sa do najbližšieho mesta lebo cestu nemusia otvoriť aj pár dní a dedina nemá ani len potraviny. Skúšame to teda ale cestu nám stihli zatvoriť. Zjavne ostávame.

Vrátili sme sa teda do toho jediného podniku. Následne tam prišla skupina ľudí vraj domáci si robia každoročne olympijské hry ktoré sú vlastne o pití alkoholu a zábave s kamarátmi. Hneď sa s nami zoznámili podarovali nám keramického trolla a dokonca nás pozvali k ním na chatu kde prespávali. Bola s nimi fakt dobrá zábava. Vtedy sme mali pocit že sa konečne neženieme nikam ale že konečne trávime čas dobrodružstvami ktoré tu čakali na nás. Tie najlepšie spontánne dobrodružstvá.

Ráno vstávame skoro počasie je pekné hovoríme si dnes sa ide na mys. Rampa však bola dole a nechali nás tam stať asi 2 až 3 hodiny kým upravili cestu a my sme mohli vyraziť na mys. Vlastne cestu upravoval jeden Slovák. Trvalo to síce asi 20 minút náročnou cestou ale na severný mys sme dorazili. Počasie priam dokonalé ani obláčik na oblohe. Vietor fúkal a vonku bolo asi -15°C. Vyfotili sme sa na tomto špeciálnom mieste. Ja som sa rozhodol skočiť tu salto vzad. A užívam si že sme to dokázali a napriek všetkým úskaliam došli až sem.