Cestou na Samaru (mesto), sme ešte v Tatarstane zbadali na ceste odbočku na staroveké mesto Bolgar. Dokonca to bolo na značke aj v angličtine. Keď sme sa pred tým ale radili s domácimi, čo sa dá vidieť po ceste do Samary, tak hovorili, že nič. A pritom toto staroveké mestečko z čias ríše Volžského Bulharska je UNESCO pamiatkou. Bola to síce zachádzka 100 km a museli sme sa asi kilometer vrátiť, aby sme do nej vošli, ale stálo to za to. Čakala nás tam mešita na štýl Taj Mahalu a obrovský areál plný ruín a starých budov  s krásnym výhľadom na Volgu a ostrovčeky uprostred nej.

                My sme ale dorazili tak neskoro večer, že areál sme v ten deň už videli dosť za šera, a boli sme prekvapení, že tam vôbec môžeme vstúpiť a nikto od nás nepýta peniaze. Nakoniec sa ale ukázalo, že tam vôbec nie sme jediný, a chodia sa tam za tmy vykecávať aj tínedžeri. Jožovi to takto za tmy stačilo, tak ráno sme sa zas rozdelili a ja som v areáli strávila asi 4 hodiny.  Bol tam zákaz vjazdu autom, takže som tam musela nakráčať niekoľko kilometrov. Okolo obeda sa tam už ale začali trúsiť aj iní turisti v autobusoch a dokonca aj v autách, takže doteraz mi je záhadou, či zdvihnutá rampa teda prebýja značku zákaz vjazdu.

                Jožo sa už začal nudiť tak som ho stretla asi 500m od vchodu do areálu ako beží smerom ku mne. Chcel si dať 4km okruh areálom, ale ja som mala okala pása prepásanú pérovku a s ňou by sa teda bežalo faknt nanič, a ešte ku tomu som bola aj hladná tak sme to nechali tak.

                Večer sme dorazili do mestečka Žigulievsk, kde bolo zrazu až 19 stupňov nad nulou. Vyšľapali sme si kopec k soche kamzíka, kde bolo kopec mladých decák a objavili sme boráky na skale. Od kamzíka bol krásny výhľad na Volgu a parkovisko pod ním bolo hneď vedľa pieskovej pláže s workout ihriskom tak sme sa rozhodli prespať tam. Nebol to ale nakoniec vôbec dobrý výber. Ešte o jednej ránom tam buntošili decká v aute so silnými reproduktormi. Kebyže aspoň púštali normálne hudbu tak nepoviem, ale oni púšťali vždy len pár sekúnd každej pesničky a to tiež prerušovane s tichom. Vždy na chvíľu s autom odišli, a my sme sa už tešili, že môžeme pokojne spať, ale po chvíli sa zas vrátili, tak sme to o jednej zabalili a išli sa preparkovať inam. Našli sme si náhodné parkovisko pred školou, ktoré bolo v noci prázdne.

                Keďže boráky na skale nám pripomenuli, že v strešnom boxe máme predsa len aj lezeckú výbavu, tak som nezaháľala a pohľadala na internete lezecké oblasti v Rusku. Zhodou náhod sme sa vlastne v jednej nachádzali, tak sme sa rozhodli dať si teda výstup na jediný kopec, ktorý mali v tom národnom parku sprístupnený. Nebolo to nič vysoké, len pár sto metrov, ale zas na pobreží Volgy, takže výhľad stál za to. No cesta k nemu bola aj nebola. Na oficiálnej stránke parku bola popísaná asfaltka s parkoviskom, kde sa má človek vyviezť autom takmer až hore a tam ho čaká drevený chodník zo zábradlím po oboch stranách, aby sa nemohol len tak túlať lesom. Ten mal byť ale podľa ich oficálneho webu zavretý, tak sme sa rozhodli si to vyšľapať čiastočne naslepo lesom. Podľa našej mapy tam mali byť cestičky aj zhora aj zdola, ktoré sa ale nespájali. A tak to aj skutočne bolo, takže aspoň kilometer sme sa túlali len tak lesom. Rusi očividne turistike moc neholdujú, a ani tento národný park sa nijak nesnažil vytvárať príležitosti na ňu. 

                Potom sme sa previezli k lúke asi 3km od našej lezeckej skaly. Od lúky začínala offroadová cesta plná roztápajúceho sa snehu a blata so zdvihnutou rampou a tabuľami upozorňujúcimi nás, že ak nezaplatíme vstup do národného parku, tak môžeme dostať veľkú pokutu. Zaplatiť sa dá aj cez internet, ale európske karty sú v Rusku momentálne stále blokované, takže vzhľadom na to, že sme v predchádzajúcej dedine nevideli žiadne turistické informácie s pokladňou, sme sa rozhodli pokutu risknúť a ísť tam len tak. Tabuľa nás tiež varovala, že vstup autom je síce povolený, ale cesta je nanič, a môžeme si na nej poškodiť auto.

                Skalu zvanú Ťavia hora sme si obzreli aj so elektronickým sprievodcom z internetu, a usúdili sme, že sa nám teda ešte oplatí zostať aj ďalší deň a zaliezť si. Tešili sme sa, že je tam veľa úrovní  5+ a dve 5ky, čo sú začiatočnícke úrovne. Keď sme na druhý deň začali ale skutočne liezť, tak sme zistili, že vylezieme len tie dve 5ky. Na konci sme už aj tak boli aj riadne vymrznutí – teda hlavne ja, keďže na skalu vôbec nesvietilo slnko, miestami bol dole ešte stále sneh a hlavne skala bola kedysi baňou, takže z nej ústilo milión tunelov, z ktorých  išiel ľadový vzduch.