Večer sme to potiahli až do Aktau, ale Žanarys už neodpisoval, tak sme prespali na náhodnom parkovisku a prišli k nemu až ráno. Plánovali sme u neho zostať zas dve noci, no vyskytlo sa im rodinné nešťastie a celá rodina musela na druhý deň odísť. Hľadali sme si teda nového hosta a ja som ľutovala, že som nestihla načať tému psa na reťazi. Mali totiž jedného v záhrade. Keď som vylievala starú vodu z bandasiek a polivala ňou stromy v záhrade, začal sa hrozne tešiť a skákať. Išla som teda bližšie k nemu, zistiť čomu sa tak teší, a zistila som, že tam síce má vedro s jedlom, ale nemá žiadnu vodu. Naliala som teda vodu aj jemu a on hneď vypil za liter. Tak som mu tam pre istotu rovno naliala už za 8 litrov. Keď som si obzerala reťaz, tak som zistila že na oboch koncoch je prišrobovaná, takže je veľmi nepravdepodobné, že ho z nej niekedy vôbec púšťajú a bola dlhá max 2 metre. A pritom pes vôbec neštekal a bol veľmi prítulný.

Kým nový hostiteľ odpísal, tak sme si stihli obzrieť pláž, a už sme si aj hovorili, že teda odídeme z mesta, ale sme veľmi radi, že sa tak nestalo. Baur, chlapík v Jožovom veku, nás totiž ubytoval v samostatnom dvojizbovom byte. Prv sme si mysleli, že mu patrí, ale neskôr sa ukázalo, že on nám ho len zaplatil. A to nás rovno na začiatku pobádal, nech tam kľudne pobudneme aj 3-4 dni miesto tej jednej noci, čo sme pôvodne žiadali. A tak sa aj nakoniec stalo. Boli sme tam 3 noci a perfektne sme si oddýchli. Na privítanie nás pozval na čaj a horúcu čokoládu v jeho kaviarni, a neskôr sme si zašli spolu na večeru.

V kaviarni som k horúcej čokoláde dostala aj muffin z Poľska. Keďže Baurova kaviareň je vlastne pobočka medzinárodnej siete, tak objednáva suroviny od rovnakého objednávateľa, ako tie ostatné. A preto dováža mrazené muffiny z Poľska za 60 centov, aj keď v Kazachstane by ich šlo vyrobiť tak za 10 krát menej. Vraj mal dokonca kedysi aj pekáreň, kde piekla jeho žena, ale zarábala viac ako on, tak sa rozhodla s tým skončiť, lebo predsa nemôže zarábať viac ako jej muž. Nám sa nad tým síce zastavoval rozum, ale Baurovi to prišlo prirodzené, aj keď vyzeral, že s tým inak nemal problém. Jeho žena vraj teraz robí psychologičku – alebo v našom poňatí skôr životného kouča, keďže absolvovala len pár mesačný online kurz z Ukrajiny. Tak či tak, Baur na nás pôsobil ako dosť rozumný a podnikavý chlapík, ktorý sa vie o financie dobre postarať aj v krajine ako je Kazachstan.

Každý deň sme sa takto stretli na jedlo, pokecali si o živote v Kazachstane. Pomohol nám pozháňať nové ťažné lano a vodítka pre Žanarysovho psa. Prezuli sme koleso a dokúpili potrebnosti v bazári. Pri odchode z mesta sme sa zastavili pri Žanarysovom dome a ja som mu podstrčila pod bránu balík s odkazom a dvoma vodítkami.