Po vjazde do Mangystau regiónu sme zistili, že zrazu sa už nedívame len na nekonečnú plochú step ale na členité útesy rôznych odtIeňov hnedooranžovej až bielej farby. Najprv to začalo kaňonom, ktorý mi spätne už vlastne vôbec tak epický nepripadá, keďže ďalej sme videli ešte ikonickejšie. No viem, že v tej chvíli sme z neho boli dosť užasnutí. V bode kde mala cesta začať klesať pod úroveň mora až na 123 m.p.m. – na dno mora Thethys – more z obdobia prvo až treťohôr, ktorého pozostatkom u nás je napríklad Bratislavský Sandberg, sme objavili vyhliadkovú vežu. Tá síce vyzerala, tak, že málokto sa odváži, ale my s našimi skúsenosťami sme nemali problém. Jožo sa bol ešte potom prejsť aj na bezpečnostnú odstavnú cestu smerom hore z doliny, pre vozidlá, ktoré klesanie nezvládnu vybrzdiť, a sprevádzala ho tam novonadobudnutá psia kamarátka. Ja som bola veľmi unavená, tak som si radšej zdriemla. Veď vracať sa budeme musieť tou istou cestou.

Do Aktau sme v ten deň teda nakoniec až nedošli a spali sme na parkovisku v mestečku asi 80 km od neho. Ráno sme sa po príchode do mesta skontaktovali s naším novým hostiteľom. Jeho dom nám chvíľu trvalo nájsť lebo sa mal nachádzať na ulici 11.kvartál, ale nám by nikdy nenapadalo, že tak sa označuje rad domov a nie ulica medzi domami. Nakoniec nám ale prišiel naproti a zaviedol nás k sebe.

Keďže Žanarys učí angličtinu na základnej škole, tak nás zobral aj k sebe do školy na hodinu, kde sa nás jeho žiaci vypytovali, hocičo ich napadlo. Zistili sme ale bohužiaľ, že samostatne anglicky prakticky ani nevedia hovoriť. Dosť používali prekladač. Ani Žanarysova angličtina bohužiaľ nebola na levele, aký by sa patril na učiteľa angličtiny. Škola ale vyzerala veľmi moderne. Modernejšie, než u nás za mojich školských čias.

Jeho dcéry študujú angličtinu na vsokej škole, ale s nimi to bolo tiež jazykovo veľmi chabé. Jeho syn vedel len po rusky, ale ten sa nám nakoniec venoval najviac.

V meste sme sa boli pozrieť do bazáru, lebo si Jožo chcel kúpiť druhé, tenšie dlhé nohavice, keďže v celej centrálnej Ázii nie je veľmi akceptovateľné nosiť kraťase ani len pre mužov. Žiadne nezápadniarske sme ale nenašli, ženského miestneho oblečenia bolo kopec, ale muži sa očividne obliekajú úplne ako na západe. Zablúdili sme aj do sekcie s jedlom, a kúpili si karamelizované žiarivo červené čerešne – mňam. A Bohužiaľ aj do sekcie s mäsom. Celá hala plná surového mäsa len tak vyložená na pultoch bez chladenia. Ak si viete predstaviť ten pach, tak viete aj ako rýchlo sme stadiaľ zutekali.

Aktau sa nachádza na pobreží Kaspického mora, a je známe špeciálne svojimi prekrásnymi plážami a sklanatými útesmi. Útes a pochôdzka sa ukázali byť aj dobrým miestom na parkour vďaka veľkým skalám. Dlho sme tam ale nevydržali, lebo neskutočne pieklo slnko, a my sme si zabudli zobrať plavky a uteráky. Vstup do vody tam ale aj tak nebol práve najlepší.

Večer nám pripravili tradičné Kazšské jedlo, ktorého meno som zabudla. V preklade ale znamená 5 prstov, pretože sa je rukami. Pripomínalo mi to cesto na pirohy v hovädzom vývare a s hovadzím mäsom plus nejaké tie zemiaky  a mrkvy. Keďže stále trval Ramadán, tak sme museli čakať až do západu slnka. Po večeri nám Žanarys zahral na miestny hudobný strunový nástroj podobný gitare.