O ceste od hranice po Atyrau sme počuli už z viacerých zdrojov, že je vraj strašná a tých 300 km nám bude trvať aj 4 až 5 hodín. A tak aj bolo. Poznáte ten anglický vtip : In England they drive on the the left and in Slovakia they drive on what‘s left? (V anglicku šoférujú naľavo a na Slovensku na tom čo zostalo) Ak sa mu smejete tak to ste ešte nešoférovali v Ázii. Diery miestami také, že tam zapadne polovica kolesa a viac dier ako cesty. Domáci si dokonca radšej vyjazdili paralelnú cestu len tak v stepi. Jožo mi nechcel veriť, že tá bude určite lepšia tak si len nakoniec dal pár kilmetrov po nej, než sa stratila a banoval, že na ňu nešiel skôr. Vyše 100km z trasy sme išli priemernou rýchlosťou tak  35km za hodinu. Človek tam má pocit, že je v spomalenom zábere keď predbieha kamión 40tkou.

Muslimský cintorín. Takých bolo popri ceste nespočetne. Áno aj vrátane tej budovy napravo, to je len veľkolepejšia hrobka.

Asi v polovici trasy sme mali byť najbližšie ku Kaspickému moru, tak sme si povedali, že skúsime náš prvý offroad a pozrieme si ho. No ono ale nikde. Podľa mapy sme už mali byť vo vode ale široko ďaleko len step. V diaľke to vyzeralo, že by to mohla byť voda, ale ak ste už boli na púšti či v stepi, tak viete, že teplo stúpajúce od rozhorúčenej zeme neskutočne skresľuje odhad vzdialenosti. Tak sme pofotili auto v stepi a vrátili sa radšej na cestu.

Naše auto tam, kde malo byť podľa mapy už Kaspické more.

V Atyrau nás čakal náš hostiteľ Bekabolat aj s rodinou. Dozvedeli sme sa, že je práve Ramadán a ešte asi nasledujúce 3 týždne bude trvať. Počas neho moslimovia dodržujú pôst kým je slnko na obzore, a jesť môžu len v dobe keď je tma. Dokonca ani vodu piť nemôžu, ani keď Ramadán vyjde na tie najteplejšie mesiace. Každý rok totiž vyjde trochu inokedy, pretože islamský lunárny kalendár je o 11 až 12 dní kratší oproti slnečnému roku.

Dcéra Bekbolata. To najvysmiatejšie dieťa aké som kedy videla.

Od poslednej výmeny oleja sme prešli už 14 000km, takže sme potrebovali v Atyrau vymeniť olej. Vybavili sme pre Joža Kazašskú SIM kartu – je to dosť „podívaná“, keď Jožovi zoberú mobil a chcú mu ho nastaviť na novú SIMku oni. Tvári sa ako keby ho vygumovali a jediné, čo vie, je sledovať ten mobil.  A vybrali sme peniaze – tenge. Po vybavovačkách sme sa išli prejsť do parku na pobreži rieky Ural, kde sme bohužiaľ deň aj zanedlho zakončili, lebo sme začali skákať a po niekoľkých skokoch som si len tak pri dopade na rovný chodník podvrtla členok. Jožo šiel po auto, naložil ma doňho a išli sme zháňať hocičo mrazené. Zeleninu vraj nemali tak som dostala detské farebné pirohy – ruské pelmene. Bekabolat sa na tom celkom pobavil a jeho žena nám ich potom spravila na večeru.

V Atyrau sme takto nakoniec skysli na niekoľko dní, lebo ja som sa na druhý deň zobudila rovno aj s bolesťou v hrdle a na obed som mala už aj teplotu. No ukážková angína. Celé dva dni som teda len pospávala a Jožo bol na počítači. Občas sme sa aj striedali, keď som nespala ja, tak si zas zdriemol on. Boli sme ale veľmi radi, že nás Bekabolat nechal zostať u neho aj keď som bola chorá. Deti k nám do izby chodili každú chvíľu nazerať, lebo večer predtým kým som mala ešte len členok vyvrtnutý, som im ukázala bublifuk, a chodili zisťovať, či sa s nimi nepôjdem zas hrať. Občas len dvere pootvorili a nafúkali dnu pár bubliniek. Im to ale išlo horšie ako mne lebo predsa len sú ešte malí.

Vzdala som sa a išli sme s Jožom do nemocnice, nenapadlo mi totiž zájsť prv do lekárne a zistiť, či sú antibiotiká na predpis. Je možné, že by vlastne neboli. Tak som si teda zaplatila všetrenie a konzultáciu v nemocnici a tí mi predpísali lieky v azbuke. Iróniou bolo, že čakanie na vyšetrenie vôbec netrvalo dlho, zatiaľ čo čakanie na to, kým mi vrátia doklady trvalo väčnosť. V lekárni mi lieky vydali, ale to som stále ešte nevedela, ktorý mám ako užívať. Bekabolat nebol doma, a jeho žena anglicky nevedela takže som využila rodinné kontakty a dopracovala sa k prekladu z písanej azbuky. Ak by bola tlačená tak to by som zvládla, ale písaná? Veď to sú len samé vlnky. Preklad ma bohužiaľ veľmi nepotešil, lebo po chvíľke googlenia v zdrojoch z môjho štúdia medicíny som sa dozvedela, že jeden liek sa u nás už pre vedľajšie účinky ani nepoužíva – našťastie ho ale predpísali aspoň len na kloktanie, a nie na prehĺtanie, ale aj tak – a druhý sa u nás na túto indikáciu nikdy nedáva, ani výrobca ju na ňu neodporúča, a poslednú štúdiu z jeho použitia na angínu som našla z roku 1990. Tak som sa teda rozhodla lieky si nedať, až po 4 dňoch kedy sa to veľmi nezlepšovalo som sa vzdala, a dala si tie antibiotiká podľa dávkovania z roku 1990, pretože to dávkovanie, čo predpísala tá lekárka nedávalo vôbec zmysel.

Členok mi našťastie vlastne vôbec neopuchol, len bolel, tak sme sa za tri dni s Bekabolatom rozlúčili a podľa jeho rád vyrazili smerom na Aktau namiesto pôvodne plánovaného Bajkonuru. Tam sa aj tak nedá ísť dovnútra inak než s platenou a veľmi drahou exkurziou, a to tiež len v čase plánovaného štartu rakety.