Do Aktau sme sa neponáhľali,  a tých vyše 900 km sme si rozložili na 3 dni. Cesty boli dobré, ale šoféroval len Jožo, aby sa mi ešte mohol hojiť členok, a po náhlení sa v Rusku sme boli len radi, že máme času habadej. Každý z tých troch dní sme si večer pustili film a dali si leháro. Miesta na spanie sme si hľadali prv podľa aplikácie iOverlander, ale čoskoro sme zistili, že asi tak 99 percent Kazašskej stepi je vhodných na prespatie. Stačí len zísť z hlavnej cesty na hociktorú z tých desiatok, možno i stovák stepných ciest, ktoré ju v jej priebehu križujú, a ísť tak ďaleko, až budeme ledva počuť cestu. Prvú noc sme tak spali vedľa sochy muža dívajúceho sa do stepe, ktorý by vyzeral celkom poeticky, keby nemal celú zas*atú hlavu od vtákov. Boli sme prekvapení, koľko života sa v tej stepi nachádza. Všetko tam čvrlikalo a cvirikalo celú noc aj celé ráno.

Cestou okolo jednej dediny sme zbadali hromadu áut zaparkovaných len tak v stepi a vedľa nich bola postavená obrovská jurta. Povedala som teda Jožovi, nech tam zastaví, že som zvedavá, čo sa tam deje. Už pri odbočovaní pri nás zastalo auto s Arménskou ŠPZ (tých je tu v Kazachstane celkom dosť, ale vôbec nevieme prečo) , ktoré stamadiaľ akurát odchádzalo, a šofér nám povedal nech tam určite ideme, že je tam veľa jedla. Na mieste bolo hádam vyše 100 Kazachov. V Obrovských panviciach sa varilo mäso a ľudia ho vykladali na obrus rozložený len tak na zemi. Tam ho len tak preberali rukami. Okolo pobehovalo kopec detí, a jeden chlapec si nás odchytil aby nám opláchol ruky teplou vodou.

Ženy nás pozvali dovnútra do jurty a usadili nás presne na rozhraní mužskej a ženskej sekcie. Tam boli na dlhých obrusoch porozhádzané kusy rôzneho pečiva a cukríkov. Dostali sme čaj, a ľudia sa nás vypytovali skadiaľ sme a a kam ideme. Pofotili sme sa a neskôr nás presadili von z jurty kde sa podával hlavný chod. Plov – smažená ryža s mrkvou a hovädzie mäso. Boli sme usadení v kruhu asi 10tich mužov a okolo nás bolo takých kruhov niekoľko. Všetci sa začali spoločne modliť a jeden predspievaval motlitbu. Po záverečnom geste umytia si tváre vodou z dlaní sa všetci pustili do jedla. Rukami. Z jednej misy nachádzajúej sa v strede každého kruhu. Áno, rukami jedli ryžu. Ochutnali sme teda aj my a modlili sme sa nech nás potom nepreženie. Po Plove nasledoval vývar z mäsa tak mastný, že som ho mala problém dopiť. Domáci si robili srandu, že po tom vývare nebudeme potrebovať týždeň jesť, taký je sýty a výživný.

Keď sme sa pýtali, čo je to za udalosť, že sa stretávajú v takomto hojnom množstve, tak sme sa dozvedeli, že sa jedná o kazašskú obyčaj, kedy zabili kravu. Tak sme si povedali, že aha, takže zabíjačka vlastne. Ďalší nám zas povedal, že je to takzvaná muslimská sadaqah. Na wikipédii sme sa dočítali, že sadaqah je pomenovanie pre dobrovoľnú  charitu, na ktorú by nemal zabúdať žiaden moslim, a jej forma môže byť akákoľvek. Keď sme ale prišli do Aktau, tak náš hostiteľ nám povedal, že to bol určite kar. Pravdu sa už teda asi nedozvieme.

Po jedle sa všetci postupne začali zberať domov, no najdlhšie zostávali decká, ktoré z nás boli najviac nadšené. Veľa z nich bolo na bicykli, a jeden chlapec sa nás pýtal, či náhodou nemáme kľúč. Tak ho Jožo vytiahol z nášho kufra a chlapec si začal opravovať bicykel. Vôbec sme síce nepochopili, čo s ním bolo zle, a čo na ňom vlastne zmenil, ale nevadí. Kľúč od nás následne chcel kúpiť, ale nám by dosť chýbal, takže sme ho museli sklamať. Ostatné decká si z Joža robili srandu nech si pozerá na nohy a chceli nech im zaflexuje biceps. Doteraz nechápeme, čo ich na tom tak bavilo. Niektoré začali gestikulovať niečo s peniazmi a to sme si povedali, že už toho bolo dosť. Schovali sme sa teda do auta a snažili sa pomaly odísť. Nakoniec im ale Jožo zadriftoval a zaprášil nech majú „podívanú“.. alebo nech za nami neutekajú na bicykloch?

Ďalšiu noc sme si vybrali pri cintoríne. Bol totiž blízko mestečka, takže tam bolo dobré pokrytie, a my sme chytali mobilné dáta. Ráno sa nám to ale stalo osudným lebo začalo pršať. A my nič. My sme si naďalej vylihovali s tým, že veď neprší silno a sme v stepi, takmer púšti, kde by veď nemalo veľa pršať. Ono ale začalo pršať viac a viac, tak sme si povedali, že to už musíme ísť preč, lebo sa tu v tom blate zasekneme. A tak sa stalo. Rovno sa nám ísť podarilo, ale v najbližšej zákrute sa nám auto zaseklo. Vôbec sme nezapadli, len sa nám kolesá tak obalili blatom, že sa už len šmýkali, a predné nedokázali potiahnuť tie zadné. Jožo si chcel čítať a čakať kým prestane pršať a uschne to, ja som si ale povedala, že chcem vedieť ako sa to naše auto vyslobodzuje z blata, tak som mu začala očisťovať kolesá. O kúsok sme sa tak pohli a princíp pár krát zopakovali, až to prestalo fungovať. Tentokrát som sa už chcela vzdať ja, ale Jožo našiel dve drevené laty, tak sme sa začali s autom šmýkať po nich, čo nás dokázalo trochu otočiť.

 Už sme malo skoro za sebou prvú zákrutu, keď sa ku nám privalilo terénne auto. Po rusky sa nás spýtali či máme lano, a povedali, že zbehnú na cintorín, a keď sa budú vracať späť, tak nás vytiahnu. Vybrali sme teda naše ťažné lano a zistili sme, že je len do váhy 1600kg, zatiaľ čo naše auto má takmer 2 celé tony. Tak hádam to teda bude fungovať.

Lano to našťastie vydržalo a popri tom, ako sa on vo svojom terénnom aute tiež na tom blate občas riadne šmýkal, nás vytiahol až na asfaltku. Až vtedy mi napadlo, že veď my sme boli vlastne celý čas na dohľad hlavej cesty a mohli sme si už dávnejšie skúsiť niekoho stopnúť, kto by nás vytiahol. V Kazachstane jazdí totiž nemálo terénnych áut. Tak či tak sme tam ale vlastne dlho nečakali, a ešte sme mali pri tom zábavu ako sme telefonovali so „Suchármi“ – kamaráti -párik, ktorí práve cestujú v dodávke cez Nový Zéland, a priezvisko oboch z nich bude hádam čoskoro Suchý a Suchá.