Po rannom doplnení vody a zásob sme zas vyrazili do stepi. Tentokrát smerom na podzemnú mešitu proroka Beket, kam prekvapivo viedla asfaltka. Zastihla nás ale taká výchrica, že hoci bolo 29 stupňov, tak som si pri vystupovaní z auta dávala mikinu, lebo ten silný vietor ma veľmi rýchlo schladzoval. Výhľady boli veľmi obmedzené, všade sa výril prach. Miestami to vyzeralo ako žltohnedá hmla. Keď sme dorazili až k mešite, tak sa už stmievalo, a nám sa v tom vetre a prachu teda fakt nechcelo ísť sa tam rovno pozrieť, tak sme zaľahli do auta a pustili si film. Neskôr som to ale veľmi ľutovala. Prečo, zistíte neskôr.

Na druhý deň už našťastie pofukoval len slabý vetrík a väčšina prachu už sadla naspäť na zem. Naklesali sme teda k podzemnej mešite, ktorá sa nachádzala pod útesom a viedol k nej upravený chodníček schodami. Výhľad bol prekrásny aj keď samotná mešita nás vlastne dosť sklamala. Bola to len dvojizbová jaskyňa vykopaná do piesočnej hory. Cestou nazad sme sa pozreli aj do budovu pri parkovisku, o ktorej sme si pôvodne mysleli, že je to tá mešita, a ukázalo sa, že je to miesto pre pútnikov na spanie a pravdepodobne tam aj spolu jedávajú, keďže tam boli rozložené nízke stoly so sedením na zemi a na nich bolo poukladané pečivo k čaju. Vo vnútri ale bol len jeden muž v jednej z miestostí vedľa tej hlavnej. Domnievame sa, že to bola miestosť na spanie pre mužov a naproti nej bola asi tá pre ženy. Vtedy som oľutovala, že sme sa nechali odradiť počasím a nešli sa dovnútra pozrieť už večer. Dostali by sme večeru a nemuseli by sme spať v našom vtedy maximálne zaprášenom aute. Mohli by sme vstrebávať atmosféru pútnického miesta, a možno by sme sa aj s niekým pozhovárali.

To nám ale bohužiaľ nevyšlo, a my sme teda pokračovali ďalej do stepi poobzerať si prírodné úkazy a užiť si offroad. Videli sme pozostatky svahov mora Tetis z obdobia 5 miliónov rokov p.n.l., ktoré hrali rôznymi farbami od pieskovej, cez odtiene ružovej, oranžovej až čisto bielu farbu. Pozreli sme si rôzne útvary kopcov a útesov, a na jednom mieste sme stretli aj skupinku ruských turistov s miestnym sprievodcom a šoférom. Sprievodca mal so sebou drona, ktorým fotil svojich zákazníkov a odfotil teda aj nás. Následne nám aj odporučil miesto kam sa máme ísť pozrieť ďalej, aj keď sme veľmi neverili, že sa nám ho podľa jeho inštrukcií podarí nájsť. Navrhol nám aj, že môžeme ich jednoducho nasledovať, ale to sme už predtým zistili, že terénne autá nemáme v stepi šancu dobehnúť, a oni na nás čakať nebudú. Už totiž cestou k ikonickej skale nám začalo poprchať, a my sme sa zľakli, či ju nemáme radšej vynechať a ponáhľať naspäť na cestu. Tam sme ale stretli túto skupinku a ich sprievodca nám navrhol, že môžeme ísť s nimi, keď sa bojíme dažďa. Asi do dvoch kilometroch sme ho stratili, a pokračovali sme ďalej podľa našej navigácie.

Celý deň bolo polojasno, a ja som zistila, že som maximálne spálená. Brala som totiž ešte stále antibiotiká na angínu, a tie čo mi dali, zvyšujú citlivosť na UV. Musela som sa teda chopiť núdzových opatrení a chodila som zahalená v Jožovej košeli, kotrej rukávy mi pretŕčali až cez prsty na rukách, na hlave som nosila šiltovku a bufkou som si zakrývala tvár až po okuliare. Niekedy dokonca až cez ne. Veď svetla bolo dosť. Bola som veľmi rada, že na väčšine miest sme boli sami.

Miesto ktoré nám poradil sprievodca malo byť špecifické oranžovými pásikavými kopcami, a konáhle sme došli na výhľad z asfaltky, kde sme boli pred tým za víchrice, kopce sme zbadali. Výhľad bol totiž neporovanteľne lepší, než keď sme ho videli predtým. Vyrazili sme teda smerom, ktorý nám poradil, a zázračne sme si vybrali správnu odbočku a odbočili k tým najikonickejším farebným kopcom, ktoré tvorili malebnú dolinku. Tam sme natrafili na skupinku čínskych turistov so sprievodcom. Vyzeralo to, že jediní ľudia v Kazachstane, ktorí vedia anglicky sú buď turistickí sprievodcovia alebo učitelia angličtiny. Prehodili sme s ním teda pár slov, a dúfali, že čím skôr odídu, nech máme miestečko pre seba, a tak sa aj stalo.

Na noc sme sa presunuli ešte o kúsok inam k iným kopcom. Ráno začalo poprchať a my sme sa ponáhľali späť na asfaltku, a keďže sme od nej boli tak 6 kilometrov, tak Jožo auto nešetril. Na asfaltku sme ale dorazili, najedli sa, a defekt sme objavili až keď sme už chceli vyraziť naspäť do Aktau. To ale začalo už riadne liať, tak sme si šli na pár hodín len tak v aute čítať. A potom sme sa vrhli do opravy defektu.

Koleso bolo riadne zatiahnuté a zistili sme, že Jožo sa musí snažiť až tak, že ho potom bolel chrbát, aby ho uvoľnil. Zdvihák máme bez kľuky, lebo sa u Jožových rodičov nenašla, a tak sme sa s ním tiež celkom ntrápili, ako sme ho otáčali kľúčom. Koleso sme ale nakoniec úspešne vymenili, aj sa pri nás zastavil pán, ktorý nám chcel pomôcť, ale my sme už boli aj tak skoro hotoví. Mohli sme teda vyraziť na cestu naspäť.

V najbližšom meste sme sa dali do zháňania opravy defektu a zistili sme, že defekt je rezný, nie bodný, a nedá sa teda opraviť a potrebujeme novú pneumatiku. Servisáci, ktorí nám toto oznámili nás odprevadili do obchodu, kde sa sajú kúpiť pnueumatiky, tam nám ale povedali, že ich nepredávajú po jednom, ale po štyroch iba, a odporučili nás inam. Ukázali nám na mape kde to má byť, tam ale bol iný obchod, kde nám zas ukázali iné miesto na mape. My sme teda ešte pre istotu skúsili obchod s autosúčiastkami hneď vedľa, kde sme natrafili na úplne skvelého chlapíka. Ten nás posadil do svojho starého auta, ktoré vyzeralo, že sa každú chvíľu rozpadne a zaviezol nás do obchodu, kam sa nás všetci snažili poslať, ale nedarilo sa im ho trafiť na mape. Ten bol ale už vo večerných hodinách zavretý, a tak nás zaviezol na miesto, kde predávali použité pneumatiky. Jednu, vlastne dosť novo vyzerajúcu nám aj predali za 56 eur, a chlapík nás zaviezol späť k našemu autu aj s novou pneumatikou. Tú nam hneď vedľa aj za pár centov rovno nasadili na koleso, ktoré sme si pripevnili pod kufor, lebo sme už boli leniví koleso zas prezúvať.