Naša ďalšia cesta stepou nás viedla popri brehu Kaspického mora cez pláže až smerom k Doline gúľ. Po poslednom defekte som sa dosť obávala ďalšieho, takže po trmácaní sa pár kilometrov ďalšou stepnou cestou po zídení z asfaltky som už stratila nervy na to počúvať Jožove sťažnosti na kvalitu cesty, potenciál kameňov nám zas roztrhať gumu, a pozerať na jeho rozďavené ústa zakaždým keď prechádza autom ťažším úsekom. Povedala som mu teda nech zastane, a ja si to k pláži zabehnem. To som ale netušila, že ma na tomto priamom a neustálom slnku začne vypínať a nebudem schopná vôbec behať. Nakoniec sme tam museli dokráčať.

Pláž ale našťastie stála za to, len škoda, že sme tých 8 km fakt nepotiahli autom, lebo piknik na nej aj kempovanie by fakt stálo za to. Takto sme sa tam poprechádzali, pofotili si skaly, ja som sa dokonca aj vykúpala na pár sekúnd v tej ľadovej vode, a hladní sme sa vracali naspäť. Cestou sme sa pokochali ťavou farmou a ovečkami, a k autu sme došli rovno so západom slnka, a na mieste sme rovno aj prespali. Ja som mala v noci svalovú horúčku. Nebolo až tak teplo takže telo som si potrebovala prikryť, ale nohy mi horeli. 

Druhý deň nás čakala ďalšia pláž kam sme prišli ráno už autom. Tam sa vykúpal pre zmenu Jožo. Netuším prečo sa mu táto pozdávala viac, keďže tu neskutočne fúkalo. Kúsok od pláže boli pozostatky dediny aj s posedením s kovovými slnečníkmi. Jeden dom ale vyzeral že tam ešte niekto býva, aj keď celá záhrada bola zaprataná náhodnými kusmi železa a áut, a plot mali z pneumatík. Netuším prečo dedina pri tak peknej pláži a riečke s kaňonom zanikla. Pri kaňone sme si dali obed a Jožo aj siestu. Ja som sa chcela ísť prejsť naspäť k rieke končiacej v jazierko, keďže kým sme nedošli ku kaňonu, tak sme o nej vôbec nevedeli. Naspäť som už objavila skratku a vybouldrovala som štrbinou kaňonu hore k Jožovi. Cestou som si aj našla svoj suvenír z Kazachstanu – šatku s typickým vzorom. Bola len trochu zaprášená, ale inak vo veľmi dobrom stave. Pohli sme sa ďalej, a prespali  na odpočívadle pri ceste.

Za mestečkom Fort Ševčenko na nás čakal horúci minerálny prameň, ktorý sa nachádzal v areáli prístavu, ale našťastie nás tam pustili bez problémov. Po ňom sme sa odviezli do Doliny gúľ, ktorá bola ako inak plná kamenných gúľ prírodne vytvorených, tie sa nachádzali už dosť aj v širšom okolí, ale jedno miesto bolo najviac ikonické. Prišli sme tam dosť skoro na to, aby sme tam boli zo začiatku sami, no potom sa tam nahrnuli desiatky turistov vrátane autobusu plného svedkov Jehovových. Ich angličtina našťastie nestačila na to, aby sa nás snažili konvertovať, alebo prevážil záujem o nás ako o cudzincov, takže sa skôr vypytovali oni nás. Zavolali nás nech ideme za nimi, vraj si idú pzrieť ešte nejakú bielu horu v okolí. To sme už vedeli, že nemáme šancu ich nasledovať tak som si vypýtala súradnice. Nejaké mi dali tak som si celá spokojná sadla do auta a vyrazili sme. Jasné že sa ukázalo, že podľa súradníc máme ísť na severovýchod Ruska, ak si chceme pozrieť Bielu horu, takže z toho nebolo nič. Síce boli kolónou asi 6tich vozidiel ešte za tým autobusom, ale tesne pred asfaltkou sme ich stratili z dohľadu, a oni, ako inak na nás nepočkali. Hneď naproti asfaltke bol ale kopec, ktorý bol celý biely, tak sme išli tam, že to musí byť on. Ich sme tam ale nenašli tak sme si tam dali piknik sami a pofotili si tú bielu horu, ktorú sme našli my.

Previezli sme sa k ďalšej plánovanej zastávke – kopec Šerkala – vedľa ktorého sme objavili oázu, ktorá bola lokálmi hádam viac cenená ako kopec so strmými útesmi len tak vyrastajúci uprostred plochej stepi. Oázou pretekala drobná riečka, a ohradená oblasť bola plná stromov a piknikujúcich Kazachov. Ako inak sme boli privolaní k jednému z piknikov, hneď sme dostali do ruky čaj, a keď zistili, že rusky veľmi nevieme, tak nám zavolali dve dievčatá, ktoré vedeli anglicky. Ukázalo sa, že sú učiteľkami angličtiny na výlete s maturantami. Obe mali ale len 20 rokov. Porozprávali sme sa a navečer, keď sa už zberali na odchod sme sa oddelili a vytiahli vlastnú deku s vlastným piknikom. Po pár hodinách čítania, keď sa už začalo stmievať a v parku zostala posledná akčná skupinka, ktorá vyzerala, že sa im párty len rozbieha, sme sa spakovali, že pôjdeme do auta. Párty skupinka, ale vytiahla reproduktory a reflektory a keď sme prechádzali okolo, tak nás vyzvali do tanca. Respektíve vyzívali asi hlavne Joža, keďže tancovali samí muži. Jožo ísť nechcel, a mne to bolo veľmi ľúto, tak som ho presvedčila, a keď sme odložili veci do auta, tak sme sa ku nim vrátili.

To už začali hrať neznámu loptovú hru, počas ktorej si odbíjali loptu do kruhu a ten komu spadla išiel do stredu. Následne to potom peckovali doňho. Kto sa netrafil, pridal sa k tomu do stredu. Tam sa množili až kým niekto zo stredu nechytil tú loptu do rúk.  Joža ta hra veľmi bavila, mne prišla zbytočne násilná, hlavne po tom, čo som dostala loptou do hlavy. Našťastie sa po čase vrátili zas k tancovaniu, takže som svoju zábavku dostala aj ja. Joža občas volali medzi seba do rohu, a keď sa vrátil, tak som sa dozvedela, že mu nalievali. Večeru začali veľmi neskoro, a my sme už boli unavení a aj by sme išli spať, ale oni nás strážili, nech ešte vydržíme až do večere. Na jedlo bolo ako inak „5 prstov“ ale s jahňacím mäsom. V tej chvíli som bola fakt rada, že ako žena vôbec nie som stredobodom pozornosti, ale je ním Jožo. Posadili ho za čelo stola a dostal pred seba kosť. Chvíľku na to mu priniesli aj ovčiu hlavu a pobádali ho nech ju načne okom. Vraj je to zvykom, že hosť má takto načať hostinu. Jožo sa do toho moc nemal, tak sa nad ním zmierili a oko zjedol niekto iný. Jedlo mi veľmi nechutilo, a bola som už riadne unavená, takže som bola veľmi rada, keď sa hostina skončila, a my sme sa rozlúčili a išli spať. Oni určite pokračovali svoje oslavy konca Ramadánu až do rána.