Pomaly sme sa trmácali autom naspäť, keď sme v protismere stretli ďalšie auto – terénne. Cesta bola ale príliš úzka tak nám šofér toho auta musel ukázať kam sa máme unhúť a on už potom prejde, keďže má terénnejšie auto. Ten druhý ktorého sme stretli o pár stovák metrov bol v tom ale stratený, tak mu Jožo ukázal svoje novo naučené znalosti, a tentokrát on ukázal druhému šoférovi kam má ísť. Následne sa nám postavila do cesty korytnačka, tak som ju musela ísť popohnať na kraj, čo prekvapivo zvládla oveľa rýchlejšie než som čakala. Myslela som, že ju budem musieť zdvihnúť a preniseť na druhú stranu, no ona začala riadne šprintovať, než som vôbec došla ku nej, tak som ju len odprevadila na druhú stranu.

Poslednou našou skúškou na trase späť nad úroveň pôvodného mora bol strmý svah hore s pol metrovými hrboľami. Jožo ma teda vysadil, aby som to mohla nielen natočiť, ale aby aj dal našemu autu vyššie šance svah vyjsť.  Auto teda vytúroval a rozbehol sa do kopca už bezo mňa. Pár metrov pred koncom som už videla, že musí mať pedál na podlahe, prevod jednotku ako inak, ale auto aj tak drasticky spomaľovalo, ale jediné, čo mi zostávalo bolo ho ticho povzbudzovať a modliť sa nech to vytiahne až hore. Cúvať tým svahom by som fakt nikomu nepriala. Pred finálnou jamou som počula zvuk škriabania o podvozok až dole, no auto to nakoniec úspešne vytiahlo a ja som sa rozbehla za ním.

Keď som s fučaním a celá spotená vybehla svah, tak som videla, že Jožo je na tom veľmi podobne. Tiež bol celý spotený z tých nervov, ktoré ho to stálo vyšoférovať ten svah. „Tak takouto cestou ja už nešoférujem!“ rovno zahlásil. (To ešte ale netušil, čo nás čaká v Pamíre v Tádžikistane).

V ten deň sme stihli dôjsť len asi do polovice stepnej cesty, a keďže sme cestou nevideli žiadne iné vozidlo, tak sme sa s hľadaním miesta veľmi nekašľali, a odparkovali auto len tak na kraji širšieho úseku cesty, aby nás keď tak vedeli obísť. Vytiahli sme si knižky – teda ja čítačku, a Jožo mobil, z ktorého číta – a pustili sa do čítania.Keďže bolo dosť teplo, tak sme si nechali dokorán otvorené okná na zadných dverách a natiahli na ne podomácky vyrobené sieťky proti hmyzom. Čoskoro okolo nás prefrčala prvá skupinka motorkárov, ktorým nefungovali žiadne svetlá, takže netuším ako videli nacestu, a my sme sa začali dusiť – ani neviem čím viac – či tými výfukovými plynmi  zo starých motoriek a benzínu 80tky alebo tým rozvíreným prachom.  Zanedlho sa privalili ďalšie dve motorky z opačného smeru, zvrtli sa pri nás nazad a zastali nám hneď vedľa auta. Jednému z nich svietili tak akurát zadné svetlá. Zaklopali nám na dvere a spýtali sa, či nemáme vodu, tak som im dala jednu z našich naplnených dvojlitroviek, keďže vybavení sme išli do stepi viac než dostatočne. Motorky sme počuli chodiť okolo ešte viac krát a ani jedna z nich nebola osvetlená. Doteraz netušíme, čo sa tam dialo, a skade sa všetky vzali.

Na druhý deň sme si dali ďalšiu offroadovú zachádzku na soľné jazero, kde nás ale na konci zastavili, že až k nemu ísť nemôžeme lebo sa tam ťaží. Pešo by sme museli zísť strmý svah na poludňajšom slnku bez tieňa, takže sme sa na to vykašľali. Na odbočke sme si akurát tak zobrali pár väčších hrudiek soli, ktoré sa museli vysypať z nákladiaku, ako suvenír.

V Mujnaku sme na cintoríne lodí stretli sólo cestovateľku z Francúzska – Mariflo, ktorá sa k nám na druhý deň pridala na cestu do Nukusu. Doobeda sme si ešte aj s ňou dali piknik v miestnom parku a pokecali si pár hodín. Na bicykli sa pri nás na chvíľu pristavil aj jeden miestny a po rusky nám porozprával, ako ten park v jeho detstve vlastne býval prístavom, a jazero čo je teraz uprostred parku bolo súčasťou Aralského mora.

Mariflo sme vysadili v Nukuse v hosteli, kde sme si chvíľku posedeli a využili ich internet na kontaktovanie nášho nového hostiteľa. Spýtali sme sa aj na registráciu, ktorá u nich stála 5 eur na osobu, tak sme sa rozhodli sa na ňu zase vykašľať, s tým, že možno nás bude vedieť zaregistrovať náš hostiteľ. Ten nás ale bohužiaľ zaregistrovať nevedel, lebo nebýva vo vlastnom dome, ale v dome svojho otca. Takže sme zas o deň odložili našu registráciu.