Z Nukusu sme sa po dni oddychu pohli do nového regiónu a to konkrétne do mestečka Khiva. Malebné mestečko s hradbami a historickým centrom vo vnútri. Človek sa tam cíti ako uprostred múzea alebo vo filme o Aladdinovi či z Pieskov času. Zaparkovali sme čo najďalej vzadu v parkovisku aby sme sa vyhli množstvu ľudí, ktorí sa hemžili pred vchodom do historického areálu, kde stáli turnikety, ktoré naznačovali, že pre vstup si treba kúpiť lístok. Po jeho kúpe sme ale veľmi skoro zistili, že tam sú len na to, aby to tak vyzeralo. Do areálu sa totiž dalo prísť veľa inými vstupmi bez turniketov, takže lístok sme si vlastne kúpili do múzeí, ktoré sa nachádzali medzi množstvom obchodíkov so suvenýrmi. Uzbekistan sa totiž pýši výrobou množstva rôzneho textilu z hodvábu, kašmíru a iných orientálnych materiálov, keramiky, ozdobných nožov, drevených vyrezávaných škatuliek a stojanov na knihy, či v dnešnej dobe už aj mobily. A to som vymenovala len zlomok ručne vyrábaných suvenírov, ktoré si môžete v uzbeckých historických mestách kúpiť. Teda nesmiem ešte zabudnúť na ich takzvané Suzani – vyšívané kusy látok rôznej veľkosti, ktoré si môže človek napríklad prehodiť cez gauč, či jednoducho zavesiť na stenu.

Keďže sme si už teda zaplatili za múzeá, tak sme sa ich posnažili obehnúť všetky, aj keď sa musím priznať, že ani jedno z nich ma veľmi nezaujalo. No stále to bolo lepšie ako múzeum samovarov Rusku.

Atmosféra a teplo aj po západe slnka nás nalákali posedieť si v kaviarni vonku na miestnych piknikových terasách. Sú to vlastne také vyvýšené platformy na ktoré položili koberec a naň dali svoje miestne matrace ( niekoľko centimetrová vrstva ovčieho rúna obaleného povliečkou) a do stredu nízky stolík. Objednali sme si teda večeru podľa obrázkov. Jedlo bolo lahodné, no bohužiaľ porcie ako pre deti. Prisadli si ku nám dve slovenky v strednom veku a rovno sme sa začali baviť o tom, koľko skupiniek slovákov sme tu už stretli. Všetci boli ale vlastne súčasťou zájazdu s cestovkou.  Pre nás to bolo inak prvé stretnutie so slovákmi po niekoľkých mesiacoch, takže Jožovi sa nevedela zastaviť pusa.

Auto sme nechali na tom istom mieste na platenom parkovisku, s tým, že je platba hádam jednorázová, a možno si nás nezapamätajú. Keby sme ale boli vedeli, že od nás budú pýtať platbu za všetky dni, ktoré sme tam parkovali, tak by sme boli odišli prvý deň, a preparkovali to len o kúsok ďalej , za kamennou zábranou v poslednej tretine parkoviska, kde vysadzovali autobusy miestnych.

Ráno sme sa zas vrátili do centra, keďže lístok nám platil 24h tak sme chceli dopozerať ešte zostávajúce múzeá. To sme ale zistili, že to, čo nás zaujíma najviac – a to minaret a obchôdzka hradieb zhora – nie je zahrnuté v našom lístku a musíme si to aj tak platiť samostatne.

Keď už sme mali poobzerané všetky pamiatky, tak prišiel čas si obuť tenisky a ísť si zaskákať, keďže Khiva je ako stvorená na parkour. Zaujali sme niekoľko miestnych, ktorí si nás natáčali, a aj detí, ktoré sa ku nám pridali. Najdlhšie s nami ale vydržal malý spiderman, ktorý to dotiahol až do našich videí. Zo začiatku sa držal hrozne blizko Joža, ktorý ho raz omylom udrel rukou akou sa pripravoval na skok. S plačom utiekol domov, no za chvíľu sa vrátil s hračkárskym mečom a všetko bolo zase fajn. Aj som si prv hovorila, či to bude chcieť Jožovi vrátiť, ale nie.

Neskôr sme sa presunuli na iné miesto, kde sme bohužiaľ až po pár skokoch, ktoré sme si aj natočili, zistili, že je to vlastne cintorín. Pár ľudí nás tam videlo, a vyzeralo to skôr, že nás skôr obdivujú, než že by mali pocit, že niečo ničíme, no hneď ako sme si uvedomili, že je to vlastne cintorín, tak sme prestali. Na ďalšom mieste sme našli veľký uličný šach s polmetrovými figúrkami, kde sa mi podarilo Joža poraziť vďaka rade náhodného okoloidúceho. Druhú hru som ale už prehrala, a akurát vtedy prišla hromada detí vracajúcich sa zo školy, a vyzvala Joža do hry. Môžete hádať kto vyhral.

Zaregistrovať sa nám podarilo v hoteli naproti, ale až po tom, čo sa majiteľ telefonicky poradil na polícii, keďže sme mali príliš veľký odstup od poslednej registrácie. Ten nám zas povedal, že sa nestačí registrovať na tretí deň v novom regióne, ale že sa máme registrovať každý tretí deň nezávisle od regiónov.

V okolí Khivy nás čakalo ešte niekoľko zrúcanín pevností. Prvá ku ktorej sme prišli bola očividne tá najznámejšia, lebo krátko po našom príchode prišla kolóna autobusov sprevádzaná policajným autom, ktorí sa do pevnosti vrhli ako mravce. To nás rýchlo vyhnalo a pri výjazde si od nás zrazu pani pri búdke, ktorá nám pri vjazde len zamávala, pýtala peniaze za vstup. Nebolo to veľa, tak sme to neriešili, no princíp nás celkom pobúril.

Nasledujúca pevnosť bola už prázdnejšia, no ale aj o to menšia. K ďalšej sme zistili, že sa nedostaneme, alebo teda, že nám to nestojí za to riziko. Videli sme toiž ísť auto z protismeru, takže oni tam možno išli, alebo sa tiež len otočili tak ako my, keď videli stav mosta.  Trčali z neho roxory a diery boli premostené drevenými latami. No a tá posledná? Pri nej sme len zaparkovali auto, a rozhodli sa, že tu môžeme prespať, ale ani jeden z nás sa neunúval vôbec sa priblížiť k pevnosti. Všetky zrúcaniny totiž vyzerali ako kopy hliny navrchu kopca. V tej prvej sa dala občas tušiť nejaká vežička či miestnosť, no v ostatných zostali prakticky už len múry po obvode.