Ako to už u nás býva zvykom, po prekročení hranice nás zase na druhej strane čakala rozbitá cesta. Len sme prešli za colnicu, a už tam bola obrovská diera v ceste, tak nám nejaký miestny chlapík radil, z ktorej strany ju obísť. Keď sme prechádzali okolo neho, tak sme mu chceli rovno aj poďakovať. Ono sa ale ukázalo, že nám neradil úplne nezištne. Ponúkal nám poistenie na auto, a snažil sa nám nahovoriť, že je v Uzbekistane povinné, a keď nás zastavia policajti, tak nám môžu dať pokutu, ak ho mať nebudeme. Nám sa to ale nezdalo, keďže sme o centrálnej Ázii počuli, že tam nič také nepotrebujeme. Za ním k nám nabehla žena, ktorá nám chcela zameniť peniaze a ďalší chlapík, ktorý nám ponúkal sim karty.  Keďže do Uzbekistanu sme vošli do jeho opustenej západnej časti, tak sme si neboli istí, či bude niekde po ceste možné zameniť si peniaze alebo si ich vybrať, tak sme teda pristúpili na jej nevýhodný kurz a zamenili pár eur. Zásoby jedla sme mali nakúpené ešte za posledné tenge, takže jediným problémom by mohlo byť, ak by nám nevystačila nafta na cestu k Aralskému moru a späť do civilizácie.

Za hranicou sme sa zastavili v najbližšej dedine, kde sme dúfali, že sa nám podarí zaregistrovať. Uzbekistánci totiž síce zrušili vízovú povinnosť pre väčšinu Európskych krajín, ale zachovali povinnosť registrovať sa do troch dní od príchodu. Zvyšok pravidiel je hrozne nejasný a otvorený k interpretácii. Niekde nám povedali, že je nutné sa registrovať každé 3 dni, neskôr na polícii zas, že 3 dni od príchodu do nového regiónu. Takže teoreticky, ak nestrávime v žiadnom regióne viac ako 3 dni tak sa nemusíme registrovať vôbec. Za nesplnenie povinnosti hrozia ale obrovskými pokutami až do výšky 1000 dolárov.

V prvej dedine za hranicou o registrácii nevedeli ani na miestnom úrade, kde nám len povedali, že tam strácame čas. Museli na to zavolať chudáka učiteľa angličtiny z miestnej školy, ktorého následne k nám volali ešte 2 krát. Po prvom raze sme sa predsa len ešte rozhodli, že im ukážeme webovú stránku, kde píšu informácie o registrácii, a ukážeme im aj stránku s online registráciou, kde sa ale môže prihlásiť človek len po zadaní čísla občianskeho, či iného špeciálneho PIN kódu, ktorý vie získať vraj na polícii. Keď sa nám podarilo im vysvetliť a ukázať informácie na úradných stránkach, tak sa zistilo, že len o tom nič nevedia, a nie sú ochotní nás zaregistrovať online. Tak nás poslali do najbližšieho veľkého mesta nech sa zaregistrujeme v hoteli, ktoré registráciu svojich hostí robia automaticky. Čiže registrácia robí problémy len tým, čo sa nechcú ubytovávať. My sme sa im na to vykašľali a povedali si, že 200 km zachádzka nám za to nestojí, a budeme veriť jednej zo stránok kde bolo písané, že sa má jednať o 3 pracovné dni. Tretí krát ho k nám zavolali, aby nám povedal, že máme preparkovať auto, lebo sme stáli na mieste, ktoré vraj bolo vyhradené pre zamestnancov úradu, no chýbala tam značka.

V dedine sme si teda len vybrali peniaze z bankomatu, ktorý tam nakoniec bol, hoci nebol zaznačený na žiadnej mape.  Zamrzelo nás len, že sme vôbec zamieňali eurá na hranici za taký nevýhodný kurz.  Následne sme sa pohli ďalej smerom k Aralskému moru. Z dobre vyasfaltovanej hlavnej cesty sme odbočili na vedľajšiu, kde sme už očakávali stepnú cestu, no naše prekvapenie tam boli ešte pozostatky asfaltu. Po chvíľke sme si už ale hovorili: „Bodaj by tam ten asfalt už nebol“, keďže diery v ňom boli také hlboké, že miestami by nám tam hádam aj celé koleso zapadlo.

Keď asfaltové diery skončili a prišla pravá stepná cesta, tak sa už zvečerievalo. Rozhodli sme sa teda ďalej nepokračovať a zakempiť sa.  Vytiahli sme deku, dali si streching a následne piknik. Chvíľku sme si čítali knihu a potom sme sa uložili spať. A ako už u mňa býva zvykom, keďže sme vstúpili do Uzbekistanu, tak mi aj rovno začala hnačka.

Ledva sme stihli ráno vyraziť, a zastavili nás dvaja chlapíci na motorke, ktorí išli z opačného smeru ako my. Pýtali sa odkiaľ sme a kam ideme. Skontrolovali, či máme dostatok dieslu (dokonca aj na spotrebu sa pýtali)a vody na cestu k moru a tiež či máme aj rezervu v prípade defektu. Áut tadeto vraj síce niekoľko denne chodí, ale paralelných stepných ciest je tu veľa, takže sa vôbec nemusíme cestou vidieť. A tak aj bolo. Cestou ďalej sme zistili, že tá oblasť nie je vlastne zas až taká opustená ako sme čakali. Po ceste sme totiž narazili na malú dedniku robotníkov, ktorí v okolí niečo ťažili a dokonca tam mali aj letisko. Vstup na dno Aralského mora zas strážili dvaja vojaci v kontajneri. Pýtali sa, či máme povolonie, a keď sme sa im snažili lámanou ruštinou vysvetliť, že sme o ničom takom nevedeli, a pýtali sme sa, či tam teda môžeme ísť aspoň pešo, tak nad tým mávli rukou, a povedali nech teda ideme. Doviezli sme teda auto k piecke, ktorú tam dávali miesto závory, a už sme si to chceli aj rozmyslieť, keď sme z auta zbadali ten výhľad na strmú hrboľatú offroadovú cestu dole z útesu bývalej hranice Aralského mora. Oni už ale piecku odkladali a poháňali nás nech ideme. My sme len vydesení pozerali dole na cestu a uisťovali sa, že si fakt myslia, že tú cestu vyjdeme naším autom aj smerom naspäť. Oni sa tvárili, že bez problémov. Vraj „vsjo normaľno“  a „davajte“ ako zvyknú v týchto končinách často hovoriť po rusky.

Tak sme sa teda spustili, a niekoľko krát riadne škrtli auto zo spodu. Na pol ceste k dnešnej úrovni mora sa objavil druhý podobný prudký svah dole s masívnymi dierami, tak sme radšej odparkovali auto na čistinke pri jurt-kempe, ktorý sa tam znenazdajky objavil. V Kazachstane sme dovtedy videli len jedinú jurtu, tak sme to tam išli poobjavovať a tiež sme sa aj popýtali na náročnosť offroadu do Mujnaku – mesta, ktoré bolo kedysi najväčším prístavom Uzbekistanu, no dnes už má len cintorín lodí. Vedúci jurtkempu nám ale povedal, že terén je tam už príliš piesočný, a že tam by sa nevydal ani on so svojím terénnym autom. Tam chodia vraj len tí veľmi skúsení terénni šoféri.  Vraj je určite lepšie vrátiť sa autom tak, ako sme tam prišli.

K moru sme sa ten zvyšný kilometer už radšej len prešli. To čo zhora vyzeralo ako krásna piesočná pláž, bolo zblízka bohužiaľ už len zmes štrku, ostrých kúskov polámaných mušlí a soli. Tam kde to obmývala voda, mala zmes konzistenciu tekutej malty a zvláštne páchla. Keď sme sa pýtali v jurtkempe, či sa môže vo vode plávať, tak nám povedali, že jasné, len budeme celí od soli a naše plavky budú po uschnutí ako doska.  Jožo ale predtým čítal, že Aralské more je veľmi znečistené, a po tom čo sme cítili jeho zvláštny pach a videli to blatko čo je pri vstupe do vody, tak sme hneď zahodili myšlienku na to že zo seba zmyjeme pot z posledných dní. Asi by to aj tak bolo zbytočné keď by sme z vody vyšli vlastne slanší, než akí by sme do nej vošli.