Po večernom oddychu a pokeci s naším hostiteľom – Abkhamidom, mladým ženáčom s prvým bábätkom, ktorý žije so svojou ženou a malým synom v dome svojich rodičov – sme na druhý deň vstali pripravení vybavovať. Našou prvou zastávkou bola miestna polícia, keďže podľa toho, Čo som prečítala na internete, to vyzeralo, že tam sa vieme zaregistrovať za najlacnejšie. Policajti nám ale veľmi rýchlo zrazili hrebienky tým, že správne by nám mali dať pokutu, keďže sme sa nezaregistrovali do 3 dní v ich regióne, ale ak to dnes odšoférujeme o 100 km ďalej a zaregistrujeme sa v hoteli tam, tak budeme môcť tvrdiť, že sme v Karalpakstane (miestny región) nestrávili 3 dni, takže nám stačí registrovať sa až neskôr.

Cestou sme stretli skupinku cestovateľov z nemecka a holandska, ktorí cestujú v dodávkach a veľmi rýchlo vysvitlo, že to práve od nich som nedávno čítala informácie o prechode Turkménska z turistickou agentúrou, keďže bez sprievodcu si do krajiny turistov vôbec nepúšťajú. My sme im zase poradili ohľadom toho, čo sme zistili o registrácii.

Po dlhej diskusii medzi sebou sme sa rozhodli zariadiť sa podľa rady policajtov a stráviť zvyšok dňa vyhliadkovou jazdou po Uzbeckých deravých cestách, kým nenájdeme prvý zaprdený hotel v susednom regióne. Jasné, že prvé 2, ktoré boli zaznačené na Googli, boli obyčajnými rodinnými domami, tak sme sa potom už radšej riadili podľa miestnych. Vyfasovali sme registráciu za 10 eur na osobu bez toho, aby sme v hoteli vôbec spali, a otočili sa naspäť. Tentokrát sme už ale vedeli, že nemáme veriť skratkám podľa máp.cz a vyhli sa platenému pontonovému mostu pre autá a niekoľkým kilometrom offroadu. Večer sme prišli k Abdukhamidovi celí uťahaní a otrávení z dnešného dňa.

Ďalší deň sme sa teda vrátili na políciu, kde mali akurát obednú prestávku. Tak som napísala tým cestovateľom, čo prišli z Turkménska, že ako dopadli na polícii. Tí mi pohotovo odpísali, že ich tam odmietli zaregistrovať lebo neplánujú zostať v Nukuse viac ako 3 dni, takže ich zaregistrovať nemôžu. Tak sme sa teda rozhodli, že kašľať na to, pozajtra aj tak z Nukusu odídeme, tak si môžeme zas zohnať registráciu v inom v hoteli v inom regióne. Podľa rady holandčanov sme sa teda odfotili pred políciou, neh máme dôkaz, že sme tam boli a odišli sme zháňať pitnú vodu do bandasiek a suroviny do cesnakovej polievky, keďže Abdukhamid povedal, že jeho mama spomínala, že by rada ochutnala niečo zo slovenskej kuchyne.

Cesnačka sa jakš-takš podarila, no vyzeralo to, že domácich veľmi neoslovila. Zo slušnosti poďakovali, no s nami si nakoniec dala len jeho žena, ktorá svoju polievku pred nami ani nedojedla, a jeho mama sa nakoniec najedla ešte predtým, než sme polievku dovarili. On večer ani nebol doma, a ochutnal polievku až na druhý deň. To sme sa teda s Jožom zhodli, že vareniu o hostiteľov v týchto krajinách sa do budúcna radšej vyhneme, keďže bolo veľmi náročné pátrať po potrebných nástrojoch v cudzej kuchyni, kde nemajú ani len škrabku na zemiaky, a hocičo čo potrebujeme musíme ukazovať  jeho žene na obrázku z internetu. To som ešte netušila, že ich kuchyňa bola vlastne ešte veľmi dobre vybavená oproti iným, na ktoré sme neskôr narazili.

Abdulkhamid mal ísť večer do posilovne na tréning, tak sme sa pýtali, či sa môžeme pridať. Zavolal teda svojmu trénerovi, aby sa spýtal, no záver bohužiaľ bol, že nie. Vraj je tá posilovňa veľmi malá a nebude spĺňať naše nároky a okrem iného tam teda nechodia žiadne ženy. Tak som sa spýtala, či môže ísť teda len Jožo. Po druhom telefonáte bol ale záver rovnaký tak sme zostali oddychovať na izbe a dali sme si trochu akrojógy.