Keď sme prišli k ruskej hranici bol tam zelený plot s posuvnou bránou. Chvíľu sme museli čakať kým si niekto všimol, že niekto chce prekročiť hranicu. Pre vojakov na hranici to bolo zjavne nečakané ale vlastne sa tomu ani nečudujem. Najprv sme šli na pasovú kontrolu kde sme sa horko ťažko dorozumievali. Skúšali sme angličtinu aj slovenčinu no moc sme si nerozumeli. Nejak sme byrokraciu vyriešili a potom povedali, že Zuzka ma počakať v teple budovy a ja mám isť ukázať vojakom obsah auta. Tak som zdvihol kapotu, vojaci prehodili nejaké slova o tom, že motor je dieselový. Otvoril som všetky dvere a začal som bojovať s otvorením kufra ktorý sa nám v mrazoch riadne zasekával. Po pár minútach som nad kufrom zvíťazil a konečne ukázal že väčšina auta je vlastne postel. Vojaci auto síce prehľadávali ale vyzeralo to skôr ako zvedavosť čo si takí cestovatelia na cesty zoberú. Chceli vidieť gitaru ktorú so sebou nosíme, vlastne je to gitalele teda veľkosť ukulele ale strún šesť ako na gitare, a vojakov zaujímalo práve to koľko ma strún. Bolo to milé. Jeden z vojakov celý čas počas prehľadávania vyzeral vážne, keď však svoju prácu skončili aj on sa usmial a povedal, že môžeme ísť. O asi kilometer od hranice bola rampa a ďalší vojak si pýtal pasy a dozvedeli sme sa aj čo je to „bagažnik“, to bolo dôležite lebo to od nás chceli vidieť policajti a vojaci viackrát, znamená to „kufor“.

Cesty v Rusku ani náhodou nevyzerali tak zle ako ich opisovali vojaci na fínskej strane hranice. Práve naopak boli odhrnuté a hádam dvakrát širšie ako v škandinavií.. Keď sme dorazili do mesta Murmansk nasmerovali sme si to najprv do nákupného centra kde sme sa tešili že majú free wifi. Nainštalovali sme si VPN aby sme mohli internet používať ako doma a kontaktovali sme chalana s ktorým sme sa dohodli ze bude naším hostiteľom. Jazdiť veľkomestom pokrytým snehom bol úplne nový zážitok a rovnako parkovať medzi kopami snehu na sídlisku. Náš nový kamarát Pavel býva v jednoizbovom byte. Po niekoľkých hodinách pitia vody z vodovodu som sa dozvedel, že ta voda nie je pitná a na to majú menši vodovod z ktorého tečie voda ktorá ide cez filter ktorý bol pod kuchynskou linkou. Ako prvé sme si v zamenili v banke eura na ruské ruble a následne sme si kúpili ruskú SIM kartu aby sme mohli komunikovať ako sme zvyknutí. Potom nám Pavel ukázal časť mesta v ktorom na sídlisku boli na domoch maľby ktoré tam pribudli pred pár rokmi vrámci akého si umeleckého festivalu. Bolo to zaujímavé, tiež vidieť ako vedú od domu k domu plynové potrubia vo výške 2-4 metre.

Ďalšie objavovanie mesta sme už robili vo dvojici. Šli sme k pamätníku na kopci nad mestom bola tam veľká socha vojaka a pred ňou horiaci oheň. Z tohto miesta bol výhľad na prístav. Potom sme sa presunuli do parku pri jazere. Tento presun bol zábavný lebo chvíľu som šiel do protismeru v jednosmerke ale dodnes netuším kde bola značka ktorá to označovala. Po zaparkovaní v parku sme sa pohádali a prechádzali sme sa každý po svojom. Zaujímavé však bolo že sme sa prechádzali priamo po jazere ktoré bolo zamrznuté a v tomto čase tam bolo viac ľudí na lyžiach ako na pešo. Aký šport majú obyvatelia Murmanska najradšej nebolo možné prehliadnuť. V parku bolo aj workout ihrisko tak sme si dali pár sérií posilňovačiek a pokračovali sme do centra. Aspoň z vonka sme si obzreli prvý ľadoborec s atómovým pohonom. Centrum bolo poväčšine vysvietené veľkým počtom svetielok. Dokonca fontána mala svetielka aby vyzerala že z nej tečú svetielka. Vraj je to účel lebo Murmansk sa nachádza za polárnym kruhom a ľudia si tam moc slnečného svetla v zime neužijú.

Posledný deň sme si boli pozrieť výhľad z kopca na druhej strane zálivu ktorý som počas celého pobytu nazýval riekou. Mali sme nočný Murmansk ako na dlani. Kopec svetielok a dym valiaci sa z komínov. Na oblohe nad nami polárna žiara ktorá nebola príliš výrazná a tak nám mizla a znova sa objavovala. V tomto parku bol ďalší pamätník druhej svetovej vojny, tentokrát to boli staré stíhačky. Tu sme stretli mladého chalana, ktorý tam venčil psa. Spoznal že nie sme domáci a lámanou angličtinou sa nás spýtal ako sa nám tam páči. Potom nám ešte poďakoval že sme prišli navštíviť jeho krajinu. Keď sme sa lúčili s naším kamarátom Pavlom tiež vravel že nám ďakuje ze sme sa rozhodli navštíviť rusko napriek ťažkým časom ktoré práve zažíva.