Po Petrozavodsku nás zas čakalo niekoľko stovák kilometrov, vrátane jedného trajektu, ktorý sa na rieke otočil, a my sme z neho museli na opačnej strane rieky vycúvať – nepýtajte sa prečo, ani my sme to nepochopili. Cesty sa postupne zlepšovali a rozširovali, až sme dorazili do mesta Yaroslavl – jedného z miest takzvaného Zlatého prstenca – sieť historických miest okolo Moskvy.

V Yaroslavli sa nám nepodarilo zohnať hostiteľa, tak sme spali na parkovisku pred pumpou. Cez deň sme si šli obzrieť mesto, a okrem hromady cibuľových kostolov, nás zaujala možnosť zahrať si na rôzne kostolné zvony, na ktorých vyseli špagáty, alebo im boli špagátmi prirobené stupy drevenými latami, aby bolo možné vytvárať zvonmi melódiu. Za chvíľu sa za nami nahrnuli do ohrádky so zvonmi aj nadšené deti, tak sme odišli. Akurát s naším odchodom došiel do ohrádky zvonár a povyháňal deti von. Pozreli sme na hodiny – ako inak, blížila sa celá hodina. Na zvony hral niekoľko minút rôzne melódie, a potom areál zamkol. Netušíme teda ako a prečo bol pred tým otvorený, a my sme sa mohli zo zvonmi pohrať, no sme radi, že sa nám takto pošťastilo. Druhá vec v Yaroslavli, ktorá ma oslovila, bol miestny Kremlin – pevnosť.  Chovajú vo vnútri totiž Mášu, medveďa. Na našu smolu bola asi ešte zazimovaná, lebo sa na ňu nedalo ísť pozrieť.

Na ceste do ďalšieho mesta nás zastavili policajti. Potrebovali si nás nahodiť do registrácie a povedali nám, že nám nesvieti svetlo, o čom sme už dávno ale vedeli. Prestalo nám svietiť ešte na severe, kde ale jazdila tak tretina áut len s jedným svetlom, tak sme si povedali, že to vyriešime, až keď bude teplejšie. Pokutu nám ale našťastie nedali. Práveže boli veľmi milí a snaživí. Všetko nám písali do prekladača, aby sme rozumeli, čo sa deje. Pritom nám len stačilo zobrať dokumenty, pofotiť si auto a nahodiť ho do ich databázy bez vysvetlenia. Pýtali sa nás na našu trasu a na to, ako sa nám v Rusku páči.

Zastavili sme sa teda v asi najväčšom autoobchode, aký som kedy videla a išli kúpiť žiarovku. Aj keď prv sme pochopiteľne museli zistiť, ako vybrať tú starú, a to podľa nášho návodu od auta, ktorý je nemecky. Rozumej teda – podľa obrázkov v návode. V obchode sa k nám rovno nahrnuli mladí predavači, ale ani jeden z nich nevedel veľmi po anglicky. Mali tam z nás celkom senzáciu lebo okrem žiarovky sme kupovali aj pumpu, keďže sme zistili, že kompresor, ktorý sme si priniesli zo Slovenska nám nefunguje. Chlapci sa nedokázali vynadiviť, že si fakt chcem kúpiť šľapaciu pupmu lebo je trikrát lacnejšia. Rukami nohami sa nám snažili vysvetliť, to čo sme vedeli. Že šľapacou pumpou nám to bude trvať niekoľko krát dlhšie ako kopresorom.  Po tom, čo si ale ten, čo nám pomohol vyberať pumpu nalepil svoj štítok s kódom, na všetko, čo sme kupovali, sme pochopili, že musia byť platený podľa predaju, a preto tak súťažili, že kto si nás odchytí.

Do Ivanova sme teda k našej hostiteľke Eljone prišli dosť neskoro. Pripravila nám večeru, a dorozumievali sme sa zväčša cez prekladač.  Jej syn sa prv javil ako hanblivý, ale stačilo sa spýtať na meno jeho domáceho zvieratka – potkana – a už sa mu pusa nevedela zastaviť. Bohužiaľ ale v ruštine. Občas sme sa teda chytali a občas nie, ale jemu to vôbec nevadilo. Eljona zavolala svojmu priateľovi, ktorý momentálne žije v USA, lebo má starších synov, s ktorými odišiel z krajiny keď začali povolávať na vojnu. Prv išli do Turecka a nakoniec sa im podarilo emigrovať až do USA, kam sa časom presťahuje aj Eljona so synom a dcérou. Veľmi ma zaujímali dôvody, prečo neodišli spolu všetci naraz, a prečo Eljona kúpila nový byt, ešte nedostavaný o pár ulíc ďalej, ktorý nám bola ukázať. Bohužiaľ level jej angličtiny a ani náš prekladač neumožnili takto komplikovanú konverzáciu.  

Jej priateľ nám po telefóne doporučil miesta, ktoré si máme v okolí ísť obzrieť a tak sme sa s Eljonou dohodli, že pôjdeme aj s nimi na jednodňový výlet do mestečka Plyos. Tam nám ukázali pobrežie Volgy, drevený kostolík, drevené farebné ruské domčeky s ornamentami, ktoré sú tu po každých dedinách, ale zatiaľ sme ich zatiaľ videli vždy len z auta, a pre Joža aj kopec s výhľadom.

Dúfali sme, že po dofúknutí pneumatík prestanú naše kolesá byť tak hlučné, ale bohužiaľ neprestali, tak sme museli ísť ešte v Ivanove do servisu. Po porade s našim servisákom na Slovensku, dospel k záveru, že máme poškodené ložisko, a treba ho čím skôr vymeniť, inak sa nám môže zaseknúť koleso. Eljona nám poradila servis, aj keď prv sme nechápali, prečo v predajni Nissanu, ale opravovali tam aj iné značky. Asi dúfala, že budú vedieť anglicky, no nevedeli. Boli ale veľmi ochotní nám pomôcť a ložisko nám vedeli vymeniť hneď druhý deň. Stálo to spolu s diagnostikou aj prácou 120 eur, čo je určite lacnejšie než na Slovensku. Síce pri tom ohli brzdový kotúč  a pískalo nám to, tak sme sa museli vrátiť, aby nám ho ohli späť, ale odvtedy sme s tým nemali žiaden problém.