Autor Jozo

Cesta zo severného mysu vyzerala skôr ako únik. Bolo fajn dostať sa preč z toho silného vetru. A nasmerovali sme si to do mesta Karasjok. Hlavného mesta Sámov. Našli sme človeka ktorý nás ubytoval a hoci predpovede na noc hlásili -20°C realita bola -32°C. Potom sme zistili že keď auto necháme v takej teplote tak ráno nenaštartuje. Našťastie nám náš nový kamarát pomohol aby sme zahriali motor a aby sa auto rozbehlo. Tiež máme to šťastie že máme na slovensku toho najlepšieho servisáka ktorý nám poradil čo máme robiť.

V meste sme si teda mohli pozrieť galériu, parlament a múzeum. Galéria ma vlastne vôbec nezaujala. Parlament bol zaujímavý lebo bol postavený na vzor historických obydlí Sámov. No najzaujímavejšie bolo múzeum kde sme dostali súkromnú exkurziu s vysvetlením aké nástroje ako Sámovia používali, ako žili v minulosti. Ale hlavne bolo úžasné že rozprávanie bolo obohatene o historky ktoré tento človek v múzeu zažil so svojím starým otcom.

Čas však na severe v zime uteká rýchlo alebo skôr slnko zapadá skoro v tomto prípade už krátko po 4. hodine. Na hranicu s Ruskom sme to už nestíhali ale zachránil nás náš hostiteľ, nechal nás prespať ešte jednu noc. A ešte sme šli do sauny a vírivky. Tiež sme behom toho večera stihli navštíviť televízne štúdia kde tento človek pracuje. Táto noc bola nakoniec ta najchladnejšia v mojom živote, bolo asi -35°C aj to bol vlastne zážitok. Ráno sme museli znova zohriať auto zospodu a až potom sme mohli Nórsko opustiť.

Šli sme teda do Fínska čo nebol pôvodný plán ale museli sme ísť do krajiny kde používajú eura aby sme si mohli nejaké vybrať pretože sme vedeli, že v Rusku naše bankové karty fungovať nebudú. Vo Fínsku sme strávili nakoniec asi 2 hodiny. Moc sme toho z Fínska teda nevideli sme predsa len sme si urobili jednu zastávku v obchode a pri bankomate a druhu pri ceste aby sme sa pozreli na zamrznuté jazero. A práve tu sme nakoniec videli soba ktorý pred nami prebiehal cez cestu.

Prišli sme na hranicu kde asi už nejaký čas nikto neprešiel boli z nás prekvapení. Pozreli pasy pozreli do auta. Vraveli že nám neodporúčajú ísť do Ruska ale to sme vedeli že zakázať nám to nemôžu. A nakoniec sa vo fínsku ukázal aj druhý divý sob. Tento však vyzeral že chce byt ďalší kto prekročí dnes hranicu. Začali ho vyháňať aby šiel naspäť chvíľu ho naháňali autom. Po tejto kultúrnej vložke sme nasadli do auta a opustili Európsku úniu.

Skončili sme s obzeraním ostrovov a pobrežia, ideme trochu do vnútrozemia. Prvá vec na ceste má byť vodopád avšak cestou vidíme informáciu o neďalekej polárnej zoo tak ideme vlastne najprv tam trochu rozmýšľame či zaplatiť vstupné lebo dlho už otvorené nebude ale nakoniec ideme dnu. Síce trochu hľadáme kam to vlastne máme ísť lebo všade je akurát kopec snehu ale nejak sme si už cestu našli. Hneď pri vstupe vidíme z diaľky losa, viac nás však zaujal rys ktorý si len tak sedí v snehu veľmi blízko ohrady. Vyfotili sme si ho a rýchlo ideme k ďalšej ohrade tam sú lane chvíľku sme strávili aj pri nich ale potom sme sa pohli aby sme videli aj pižmone ktoré boli lne kúsok vedľa. Pižmone sú vlastne plaché zvieratá napriek tomu že by sme sa mali báť skôr my ich vzhľadom na ich veľkosť. Mali sme pokračovať k sobom avšak začuli sme vlky a tak Zuzka vyrazila opačným smerom nech ich nájdeme. Nenašli sme. Naopak sme našli rosomáka, to bolo zviera na ktoré som sa v tejto zoo tešil najviac. Tento rosomák bola samička a bola veľmi plachá ale bolo super sledovať ako behá takým svojim špecifickým spôsobom sem kúsok od nás a zase spať. Potom sme si obzreli ešte medvede polárne líšky a toho losa zo začiatku. Vlky boli schované a pri ohrade sobov sme ani neboli. Ostávali posledné minúty otváracích hodín tak sme skúsili k sobej ohrade dobehnúť. Nakoniec sme teda prešli celú zoo ale soby boli schované a tak sme ich nevideli.

Bolo ešte trochu svetla tak sme skúsili ísť obzrieť ešte ten naplánovaný vodopád avšak cesta k nemu bola pod snehom a nebol prešliapaný chodník vlastne sme ani neboli schopní nájsť kde ten chodník má byť. Pohli sme sa teda ďalej. Cesta nebola najlepšia takže sme sa nepohybovali moc rýchlo takže sme vlastne strávili dosť času presunmi. Našli sme hojdačku s výhľadom na more keď sme sa k nemu zase priblížili. Chvíľu sme chodili sem a tam mestom Alta keď sme si nevedeli vybrať na ktorej pumpe natankovať lebo menili ceny počas dňa a ako inak nám pripadali všetky nórske pumpy drahé. A tiež sme si dali otočku cez mesto aby sme zistili ako je možné ze v strede kruháču používajú akýsi aktivisti mäkčene na transparentoch. Až následne sme zistili že to boli Sámi. večer začalo snežiť dosť husto. Bolo zaujímavé vidieť že vlastne nevidím nič. Bolo jedno či svietim diaľkovými alebo nie. Osvetlilo to len padajúce vločky. Našli sme teda odpočívadlo nech si dáme večeru a snáď sa počasie trochu ukľudní. Na toto odpočívadlo chodilo kopec autobusov plných ľudí ktorí hľadali miesto z ktorého by bolo možné vidieť Auroru. Dokonca sa nám z jedného autobusu prihovoril jeden pán. Zaujímave bolo že po česky, vraj jeho syn robí v tejto oblasti sprievodcu a či nechceme radu kde by sme mohli vidieť Auroru. Tiež hľadal nejaké možnosti ako opraviť stierač na autobuse no bohužiaľ nevedeli sme pomôcť. Nakoniec sme sa pohli ešte o pár odpočívadiel ďalej a tam sme ostali na noc.

Potom sme sa znova pohli do vnútrozemia. Táto časť bola vlastne dosť pekná cesta bola síce stále šmykľavá avšak rovná plochá a dobre odhrnutá že sa tam dalo ísť aj 90km/h. Okolo nás bola rovina úplne plochá a za ňou kopce tiež zaviate snehom. Vyzeralo to ako na púšti ale bolo to všetko pokryté snehom nie pieskom. Zuzka navrhla že by sme mohli zastaviť aby sme to mohli vyfotiť. Na jednom mieste sme usúdili že cesta je odhrnutá oveľa širšie ako obvykle a žiadne odpočívadlo na obzore a tak sme spomalili že na okraji zastavíme. Okraj cesty však bol no on vlastne nebol keď sme kolesom zišli z cesty v tej sekunde nám celé auto padlo do asi metra snehu vedľa cesty. Hovorím že toto je fakt zle. Neviem ako sa z toho dostaneme čoskoro sa zotmie a auto nemôžme mať vyvalené do boku vedľa cesty. Prichádza auto zastavuje pýtame sa či nám nevedia pomôcť alebo poradiť čo máme robiť. Anglicky moc nevedeli ale snažili sa povedať že tam majú nejakú záchrannú službu na to a máme si ju zavolať. Prichádza ďalšie auto vraj oni nás vytiahnu. Táto veta tak zahriala pri srdci. Vysvetlili mi ako mám mať otočené kolesa a čo mám počas vyťahovania robiť, priväzujú svoje ťažné lano o našu guľu a potom o svoju. Nastupujem do auta dávam spiatočku kolesa otáčam podľa inštrukcií, už nás sleduje niekoľko pristavených áut. Netrvalo to asi ani minútu a Naše auto bolo zase na ceste. Bolo zaujímavé že sa nás nikto nepýtal ako sa nám podarilo zapichnúť sa do snehu vedľa cesty. Ale naši záchrancovia nám povedali ešte nech jazdíme opatrne. Poďakovali sme im a pokračovali sme v ceste.

Rozhodli sme sa ale že do najbližšieho mesta už dnes nedôjdeme naopak ostaneme na odpočívadle pri ceste niekoľko kilometrov pred mestom. Takto sme mali svoje súkromie. Teda ani to nebolo úplne súkromie vlastne ešte pár hodín okolo jazdili nejakí mladí na snežných skútroch. Čakala nás studená noc. Ale bol tu aj prísľub počasia že uvidíme konečne Auroru. Nastavil som budík na 23:30 a šli sme spať. Pár hodín sme pospali, budík zazvonil a Zuzka otvorila dvere nech vidi či je konečne vidieť oblohu. Po chvíli to ide pozrieť von, fotí a fotky ukazujú že tá vec na oblohe je predsa len polárna žiara a nie oblak. Ja sa konečne vyhrabávam zo spacáku nech to vidím aspoň trochu. Moc výrazná ta žiara teda nebola. Zuzka zaľahla naspať do auta a ja som sa dobrú polhodinu prechádzal po parkovisku a pozoroval či sa žiara nezmení. Vlastne som mrzol na parkovisku. Ale stálo to za to. Aurora sa aspoň na jednom mieste zvýraznila a tento jasne zelený pás je mojím splneným snom. Spokojný môžem ísť spať.

Ráno sme natankovali a vyrážame smer Severný mys. Najprv nás prekvapuje, že tunely tu majú brány a semafory ale púšťajú nás to je hlavné. Tiež zaujímavé je že tunel ide aj pod more na ostrov na ktorom je mys. To je super, žiadny trajekt! Vietor tu je ale silný a sneženie tiež nevyzerá že by chcelo prestať. Postupujeme ale na sever až kým nevidíme kolónu a pred ňou spustenú rampu. Vystupujem z auta a pýtam sa chlapíka pred nami čo sa deje. Na mys chodí konvoj kvôli náročným podmienkam. Pýtam sa či odporúča aby sme nahodili reťaze. Pochválil ma že rozmýšľam správne. Obúvame teda reťaze. A konečne prichádza pluh z mysu avšak oznamuje nám že my na mys ísť s konvojom nemôžme, vraj vietor je príliš silný a môžu ísť len autobusy. Ale vraj večer bude ďalší konvoj. Ideme do dediny, najsevernejšej dediny v nórsku. Je tu jedna kaviareň a jeden Maďar žijúci v Luxembursku ktorý by si dal waffle. Tak nám otvárajú a máme možnosť počkať v teple. O našom novom kamarátovi sa dozvedáme že včera na mys bolo možné ísť aj bez konvoja. Prichádzajú ďalší domáci a oznamujú nám že počasie sa zhoršuje a zatvárajú cestu úplne a odporúčajú nám vrátiť sa do najbližšieho mesta lebo cestu nemusia otvoriť aj pár dní a dedina nemá ani len potraviny. Skúšame to teda ale cestu nám stihli zatvoriť. Zjavne ostávame.

Vrátili sme sa teda do toho jediného podniku. Následne tam prišla skupina ľudí vraj domáci si robia každoročne olympijské hry ktoré sú vlastne o pití alkoholu a zábave s kamarátmi. Hneď sa s nami zoznámili podarovali nám keramického trolla a dokonca nás pozvali k ním na chatu kde prespávali. Bola s nimi fakt dobrá zábava. Vtedy sme mali pocit že sa konečne neženieme nikam ale že konečne trávime čas dobrodružstvami ktoré tu čakali na nás. Tie najlepšie spontánne dobrodružstvá.

Ráno vstávame skoro počasie je pekné hovoríme si dnes sa ide na mys. Rampa však bola dole a nechali nás tam stať asi 2 až 3 hodiny kým upravili cestu a my sme mohli vyraziť na mys. Vlastne cestu upravoval jeden Slovák. Trvalo to síce asi 20 minút náročnou cestou ale na severný mys sme dorazili. Počasie priam dokonalé ani obláčik na oblohe. Vietor fúkal a vonku bolo asi -15°C. Vyfotili sme sa na tomto špeciálnom mieste. Ja som sa rozhodol skočiť tu salto vzad. A užívam si že sme to dokázali a napriek všetkým úskaliam došli až sem.

V meste Bodo sme zistili, že trajekt na Lofoty chodí dvakrát denne a to o 16:45 a 1:00. Pozerám na hodinky je pol šiestej večer, vyzerá to že spíme v kolóne na trajekt, teda vlastne okrem nás čaká len jedno auto. Zuzka varí večeru v čakárni, hovoríme si že snáď nikomu nebude vadiť plynová kartuša a oheň v tomto priestore. Prišli ale len Taliani ktorí chceli ísť tiež na Lofoty a tým to bolo jedno. Najedli sme sa a šli spať. Po pár hodinách spánku budík aby sme sa nalodili na trajekt. A po zaparkovaní auta sme hneď hľadali miesto na spanie. Táto plavba bola ale zaujímavá lebo napriek tomu že sme spali alebo občas možno len driemali sme cítili vlny cez ktoré sme sa plavili. Bol to viacmenej otvorený oceán a vlny boli zjavne niekoľkometrové. Zaujímavý pocit.

Keď sme sa nad ránom vylodili na Lofotoch pokračovali sme treťou časťou spánku a až potom mohol začať deň. Hlavným bodom programu bol výstup na kopec Reinebringen respektíve jeho východný vrchol. Na začiatku boli kamenné schody ktoré nám veľmi rýchlo mizli pod snehom alebo skôr pod ľadom. Cestou sme stretli skupinu ľudí ktorí šli dole. Počúvame známu reč sú to Česi. Pár minút podebatíme dozvedáme sa že vrchol nedosiahli lebo onedlho nás čaká zľadovatená časť ktorá vyzerá veľmi náročne. Na začiatku tejto pasáže sme stretli posledných dvoch členov českej výpravy jeden vraj bol až na vrchole. druhý sa diví ako sme mohli až potiaľ dojsť bez mačiek či nesmekov. Každopádne sme na vrchol došli a mohli vidieť jedny z najkrajších výhľadov na Lofotoch. Nakoniec sme videli ešte jedného človeka čo dosiahol vrchol. Cesta dole bola ako vždy horšia. Povrch úplne zľadovatený hroty na nesmekoch takmer nefungovali, sklon svahu tak strmý že by sa na tom asi dobre lyžovalo. Trvalo to snáď večnosť kým som dokázal tú časť cesty zísť. Nakoniec sme ale prežili a mohli sme objavovať ďalej.

Videli sme kopec pláží a ďalších skalnatých kopcov trčiacich z mora. Noc sme strávili u jedného Portugalca ktorý žije na Lofotoch. Uvarili sme si spolu večeru. Chalan mal dosť fajn príbehy, najlepší bol príbeh o tom ako jeho mama za ním letela na návštevu a pri vystupovaní z lietadla sa snažila aby nič nezabudla a v zhone si okrem svojich vecí hodila do batoha aj záchrannú vestu ktorá bola pod sedadlom. Tú záchrannú vestu z lietadla nám aj ukázal.

Ešte nám ostávalo zozbierať čo najviac atrakcií, takže sme videli sochu hlavy ktorá zároveň normálne aj dole hlavou, záleží z ktorej strany sa človek pozerá. Tá socha vlastne nebola až tak zaujímavá ale prechádzka k nej bola veľmi pekná. Parkovanie pri opevnení z vojny a samozrejme vesta k opevneniu bola skoro dvojnásobná lebo Zuzka si zabudla uterák tak sme hodili 40km tam a spať. Poobzerali sme ďalšie kopce, jeden pripomínal Kriváň. A jeden kopec bol taký sam v strede veľkej roviny, až sme si hovorili že je škoda že sa potrebujeme pohnúť ďalej lebo výstup hore by nám vzal celý deň. Nakoniec sme smerovali k akej si vyhliadkovej vežičke ktorá mala slúžiť aj ako možnosť na prespanie. Cestou sa nám však zotmelo a toto miesto bolo trochu ďalej od hlavnej cesty vlastne to bolo na druhej strane ostrova. Cestou bolo kopec nejakých výstrah ktoré boli v Nórčine takže sme im nerozumeli ale overili sme si že pozor teda treba dávať lebo cesta bola široká väčšinou len pre jedno auto a raz za na nás z tmy vyrútilo akési obrovské vozidlo ktoré malo hrozne silné svetlo pravdepodobne niečo ako poľnohospodársky stroj alebo pluh. V tme sme vlastne nespoznali čo to bolo ale sme radi že sme sa s tým nezrazili a zase raz prežili. Keď sme dorazili k našej útulni tak sme si v nej uvarili večeru ale na spanie sme volili auto. Miestečko to ale bolo pekné takmer na pláži ráno pekný výhľad. Aj keď vietor silný jak večer tak ráno.

Lofoty sú pekné miesto je tam skutočne veľa miest ktoré sú naozaj veľmi pekné a stojí za to vidieť ich. Akurát škoda že počasie nám nedovolilo vidieť to v najlepšom svetle. Teraz nás však čakali iné dobrodružstvá. Opúšťame pobrežie a Severný mys už na mape vyzerá celkom blízko.

Do Nórska sme tak trochu vpadli v strede noci. Bolo už po 11. hodine večer, pri prechode hranicou sme nikoho nevideli, hovoríme si však stále sme v EU. Pár stovák metrov za hranicou sa ale policajti rozhodli že nás predsa len skontrolujú a tak sa za nami rozbehla policajná dodávka, ktorá nás zastavila len tak uprostred cesty. A hneď otázky či nemáme alkohol, cigarety, omamné látky, kam máme namierené, či už sme v nórsku niekedy boli. Pánovi policajtovi sme ukázali že spíme v aute a dnes smerujeme do Trondheimu ale inak mame namierené na Severný mys, Nakoniec nám poprial pekný výlet a my sme mohli odštartovať Nórsku časť našej cesty.

Trondheim sme vlastne obchádzali no prišlo to až v ranných hodinách ďalšieho dňa. Prve miesto kde sme sa zastavili bol hrad ma ostrove na ktorý sa dalo dokráčať peši. Hrad bol zatvorený takže nám musela stačiť prechádzka okolo. Potom sme skúsili viac času stráviť na ceste aby sme získali viac času v severnejších častiach Nórska. Cestou nám však nasnežilo toľko snehu že sme par kilometrov prešli s obutými reťazami. Keď už viditeľnosť v snežení bola nanič aj kvôli zapadnutiu slnka tak aspoň šmyky sme eliminovali. Našim cieľom bola teraz dedinka Holm od ktorej začínala najdlhšia scénická trasa v Nórsku.

Hurá pozerať krásy Nórska! Ale možno ani až tak nie, v zime je polovica atrakcii na tejto ceste zatvorená alebo teda skôr zahádzaná snehom keď pluh odhŕňa cestu. Nebolo to ale ani také tragické. Keď bolo parkovisko pod snehom zastali sme na ceste dali blikačky blokovali sme v jednom smere cestu ale len možno 20 minút kým sme si odhádzali sneh z parkoviska a zaparkovali do nášho odhádzaného parkovacieho miesta. Takto sme si vyfotili z diaľky skalnatý kopec v diaľke. Scénická trasa viedla aj k tomuto kopcu. Zuzka mi o ňom čítala legendu ktorej som moc nepochopil lebo som sa sústredil na šoférovanie ale čo už poďme na kopec. zistili sme že turistická trasa nevedie na vrch kopca ale do diery ktorá je skrz kopec. Taky kopec sme videli prvýkrát diera desiatky metrov vysoká a stovky metrov dlha. Keď sme k nej došli bolo cez tu dieru vidno male ostrovy v atlantickom oceáne. Cestu z druhej strany tejto jaskyne sme si však museli už prešliapať sami. A tiež cestu na vrchol. Vlastne sme sa niekoľkokrát zamysleli či je dobrý napar isť hore. Počasie sa menilo každých 10 minút z hustého sneženia na úplne jasnú oblohu a slnko páliace tak že by sa dalo opaľovať. Cesta nebola vôbec prešliapaná a značenie sme museli hľadať. Ale šli sme hore. navyše cesta bola celkom zaujímavá lebo na jednom mieste boli asi 3 diery medzi skalami asi meter široká medzera a asi 3 možno 4 metre hlboká tak sme preskakovali a verili ze pod snehom kam dopadáme sa nám skala nešmykne. Potom prišlo na vystúp po reťaziach lebo skala už bola takmer vertikálna. A samozrejme zopár falošných vrcholov. Kopec Torghatten ma len 258 metrov ale výstup hlavne v zime je tam technicky celkom náročný ale o to zaujímavejší.

Nórsko ma veľmi členité pobrežie preto stavajú veľa tunelov a mostov. Tam keď ešte mosta ani tunel nepostavili tam chodia trajekty. Na scénickej trase ktorú sme chceli vidieť bolo trajektov 6. A tak ma čakal zase jeden z nich. Bol večer a my sme nestihli ten posledný ktorý ešte šiel za svetla. Zuzka navrhla radšej počkať do rána aby sme mali lepší zážitok, aby sme videli všetky tie prírodne krásy naokolo. A tak sme zaľahli, budík sme si dali tak skoro aby sme stihli trajekt o 6:00, ráno sme vstali zaradili sa ako prví do rady a trajekt nič. Až vtedy sme pochopili že na rozpise kedy trajekt chodí sú niektoré označené číslami 6 a 7. Je to tak trajekt o 6:00 v nedeľu nechodí. Tak sme si počkali na ten prvý nedeľný o deviatej. Konečne sme na trajekte. Ale čo to? Kde sú tie očakávané výhľady? To je tak keď si počasie povie že celý deň bude hmla.

Tento úsek cesty bol krátky asi 20km a bolo treba isť na ďalší trajekt. V hmle sme toho moc obzerať nemohli a tak sme šli proste na trajekt akurát že nám sa cesta šmýkala. Ostatné autá mali klince na pneumatikách. Boli sme teda to jedine auto ktoré trajekt nestihlo. Haha ďalšie dve hodiny čakania. Keď sme sa dostali za tento trajekt zastavili sme sa pri starej vojenskej základni. Bolo to vlastne opevnenie z druhej svetovej vojny. Žiadne delá ani guľomety tam už nie sú, avšak tunely zákopy a bunkre sa zachovali. A sú otvorené pre verejnosť. Úžasné, vchody boli síce cele pod vodou ale nejak sme sa už dovnútra prebojovali. Navyše napríklad z nedokončenom bunkri pre medikov boli zachovane aj stoly pre ranených a zopár ďalších rekvizít pridávajúcich autentickosti tohto miesta.

Posledný deň na tejto scénickej trase sme sa zobudili pred trajektom kde bola čakáreň ako taka chatka vyzeralo to tam strašne útulne keby tam nie sú len kreslá ale aj gauč tak by sme isto spali tam a nie v aute. škoda bola že ráno nám bola zima a tak sa nám nechcelo vstavať lebo v spachtošoch bolo lepšie ako za volantom až sme nestíhali isť do čakárne aj ráno a až na trajekte si Zuzka spomenula ze sa v tejto chatke sušia jej rukavice. Legenda vraví že sa tam sušia dodnes. Tento deň bol ale pozitívny pretože sme videli najnižšie položený ľadovec na severnej pologuli, vodopády pod vodnými elektrárňami v horách. A videli sme aj útulňu v ktorej sa isto v lete dobre prespáva, v zime bol prístup skoro ako močiar takže to nebolo úplne ideálne. Hneď vedľa tejto chatky ale bola aj možnosť prespania v domčeku postavenom z konárov stromov. Tento domček bol obložený machom a až o dosť neskôr sme sa dozvedeli že takto vyzerali obydlia p§vodných obyvateľov Škandinávie Sámov. A videli sme aj to čo m§a oslovilo najviac a to kopce ktoré mali 1000m a teda vyzerali veľmi mohutne a masívne vzhľadom na to, že sme sa nachádzali takmer na hladine mora. a tieto dva kopce máju medzi sebou sedlo v tvare písmena U a na vrchu im steny smerovali takmer kolmo hore. A pri oblačnom počasí aké sme tu zažili to vyzeralo ako brána do pekla. Proste niečo ohromné.

Na konci cesty nás čakalo mesto Bodo kde sme zistili že trajekt na Lofoty chodí dvakrát denne a to 16:30 alebo 1:00 a keďže my sme prišli o 17-tej šli sme na trajekt v noci. Spali sme trochu pred ním trochu v ňom a trochu na tej druhej strane ale aj takto to občas na cestách chodí. Tento trajekt šiel najdlhšiu vzdialenosť spomedzi všetkých ktorými sme šli. Ale nebol výnimočný len tým. Ale o tom zase nabudúce.

Po Oresundskom moste sme prišli do Švédska do mesta Malmo. Samozrejme že s naším autom s dieselovým motorom do mesta vstúpiť nemôžme preto hneď smerujeme na záchytné parkoviská. Je tu kopec nákupných centier ale na ich parkoviskách nemôžme zaparkovať, máme na streche box a na parkoviská možno vstúpiť len s autom do 2.2m. Nakoniec nachádzame parkovisko kde môžme auto nechať je to skôr plocha mimo cesty lebo asfalt tam nie je ale sme radi že sme vôbec niečo našli. Kráčame teda do mesta. Najprv cez park, všetko vyzerá veľmi čisto a novo. Keď sme vošli do druhého parku hovorím si tam vyzerajú nejaké steny že by sme tam dali spraviť pekne skoky. Keď prichádzame bližšie vidíme, že tieto múriky nie sú to pravé na parkour ale cely veľký parkourový park ktorý sa vynoril ani nevieme odkiaľ. Toto miesto je ako raj, najväčší a najpestrejší parkour park v akom som mal možnosť trénovať. Ani nemám chuť objavovať zvyšok mesta, čo ma tam po nejakom hrade keď je to táto krása.

Každý sa raz unaví a tak sme sa aj my pohli ďalej. Tento park je super nachádzame mnoho zaujímavých vecí ako napríklad futbalové ihrisko ktorého povrch je cely rôzne zvlnený a aj brány sú poohýbané a pretočené. Čiary sú však nakreslené normálne. Keby som tu tak mal aspoň 8 kamarátov s ktorými by som si mohol vyskúšať zahrať futbal takouto zábavnou formou. Ale my nemáme ani lne loptu a tak pokračujeme ďalej do centra až k hradu. Hrad je vlastne nudný nie je to zrúcanina je tak nejak obyčajný a tak sme sa pri ňom dlho nezdržali. Následne sme došli až na koniec mesta kde bol výhľad na more a na zapadajúce slnko nad Oresundskym mostom.

Niet kam pokračovať tak poďme naspať. A tak sme hneď zistili že v Malmo máju veľmi dobre vyriešené platenie za hromadnú dopravu. A ako sme sa tak vozili týmto autobusom ktorý vyzeral ako električka zistili sme že to skutočné centrum mesta sme obišli. Tak sme pokračovali v prechádzke mestom, pozreli sme nejaké dominanty a hlavne maják ktorý vystupuje ako dominanta a pritom je to postavene len pre turistov skoro v centre mesta. Skutočný maják vidíme len v diaľke, je o dosť menší a bližšie k otvorenému moru. Centrum sme teda videli a ideme na vlak ktorý by nás mal doviezť naspať k autu. V tom si Zuzka spomenula že v jednom parku mala byť akási vežička pri jazere ktorú sme obišli a tak vystupujeme a už za tmy obzeráme tuto vežičku. Vlastne ani nie je až taká zaujímavá ale hneď vedľa nej je workout ihrisko, dávame si aspoň jednu sériu na hornú čast tela a jednu na nohy a kráčame ďalej okolo vežičky keď odrazu vidím králika vlastne dvoch počkať tam sú traja, štyria. Kopček na ktorom stala vežička je zjavne ich domovom. A hneď bola vežička zaujímavejšia.

Na ďalší deň sme si naplánovali návštevu jednej dediny pri veľkom jazere. Nad dedinou bola veľká skala na ktorú sme sa prešli pozreli všetky výhľady a šli na trajekt na ostrov ktorý bol v tomto jazere. Pred trajektom bolo napísané že na ostrove možno hľadať pohlaď a tak sme sa rozhodli túto hru vyskúšať. Navštívili sme najprv zrúcaninu hradu a jej opevnenie, potom starý kostol, a potom sme zistili že sa prechádzame cez cely ostrov zbytočne lebo ostatne atrakcie sú v zime zatvorene a pri kostole na konci hry sme neboli schopní nájsť kľuč k hre. Zas tak sklamaní sme ale neboli lebo cestou spať na trajekt sme našli farmu kde mali alpaky a tie nás radi prišli privítať až k ohrade.

Potom ako sme tak smerovali zase na sever prešli sme okolo parádnej zrúcaniny na ktorú sa dalo isť keby sme boli vedeli že tam je. Na diaľnici sa ale len tak človek neotočí a tak nám tento hrad unikol. Zuzka však po tom čo sa takáto hrozná vec stala prehľadala mapu a našla inú zrúcaninu ktorá bola tak nejak na našej trase. Prezerali sme teda ruinu kláštora, ktorý bol zjavne riadne veľký. Veľká sieň kostola bola zjavná podľa najvyšších múrov. Ale aj mnoho menších budov pospájaných múrami do jedného komplexu. Stalo to za to. Zrúcaninu sme teda videli a mohli sme pokračovať.

Cesta na miesto, ktoré som vybral ako vhodné na spanie prišlo to čo sme už očakávali, sneh. Spali sme na parkovisku ktoré bolo pod snehom, na ktorom sme boli sami, mimo miest a dedín, tam kde bola úplná tma. A aj prebudenie bolo úžasné. A hneď po raňajkách sme sa prešli k neďalekému vodopádu a na most nad kaňonom. Radosť takto si žiť. Mali sme toho však naplánovaného viac a tak sme sadli do auta a pokračovali v postupe na sever. Tu prišli sklamania keď ďalšia atrakcia, cintorín vikingov, bola zatvorená a miesto so špeciálnym výhľadom bolo povedzme mimo našich možností. Cesta nebola odhrabaná, a tak sme zapadli hneď ako sme skúsili na to cestu odbočiť. Našťastie nebolo tak ťažké vycúvať. Zasnežené cesty priniesli za krátko aj ďalší zážitok, dostali sme šmyk. Šmyk v rýchlosti 80 km/h keď sa zadná časť auta snaží striedavo sprava a zľava predbehnúť tú prednú nie je sranda. No po par desiatkach sekúnd tohto smyku sa auto stabilizovalo, my sme prežili obohatení o cennú skúsenosť.

Šoférovali sme až do tmy s vierou že dôjdeme až to Trondheimu. To sa nám nakoniec síce nepodarilo ale Keďže Trondheim sa nachádza v Nórsku tak to je už zase iný príbeh. Tak ako aj to ako reagujú policajti na Švédsko-Nórskej hranici keď ju prekračujete uprostred noci.

Počujem budík, skúšam otvoriť oči, všade je tma a svietia len lampy, je hrozne skoro. Zuzka znie nahnevane, prelieza na sedadlo vodiča a nahli ma musíme ísť na trajekt. Sme v Rostocku je asi 5 hodín ráno a nás čaká trajekt do Dánska. Hľadáme kam vlastne máme isť, pýtame sa chlapíka v reflexnej veste a ten nás nasmeroval a tak nachádzame miesto kde sa máme postaviť do rady. Po chvíli vchádzame na trajekt a presúvame sa na jeho palubu. Vyzerá to ako výletná loď. Bolí ma hlava dávam si paralen a skúšam spať. Celu cestu trajektom cez Baltské more som prespal, aspoň ma už tak moc nebolí hlava. Dohadovanie sa kam ideme a kde prespíme začína. Rozhodli sme sa navštíviť útesy na východnom pobreží Dánska. Cesta je prázdna takmer žiadne autá, všetko naokolo vyzerá veľmi pokojne, more, lúky, miestami starodávne kamenné múry. Možno to znie ako kontrast no zaujímavé moderné mosty spájajúce ostrovy a poloostrovy zapadajú do tejto pokojnej krajiny.

Dorazili sme na parkovisko, cesta šla dosť dlho lesom, príroda naokolo, hor sa do objavovania útesov. Netrvalo dlho a vidíme prvý je to pieskovec pripomína Sandberg pod Devínskou kobylou. Fotíme, ja sa prechádzam po zábradlí a Zuzka ma natáča s výhľadom. Útesov je tu viac no konečne prichádzame k schodom ktoré vedú dole pod útesy na pláž Baltského mora. Z tohto uhla je to ešte zaujímavejšie. Útesy nie sú len pieskovcové ale aj z mastenca. Toto je niečo čo som zatiaľ nevidel, na zemi kopec kameňov pekne obmytých vodou do okrúhlych tvarov. Avšak ak sa ich dotknem rozpadnú sa odrazu je to iba blato. A predsa vidím nad sebou niekoľko desiatok metrov vysoký útes z tohto kameňa. Ako tak kráčame popri vode vidíme ze vlny prichádzajú až k útesu. Teraz začína zábava, treba kráčať iba po vyšších kameňoch alebo iba keď práve voda klesne. Prešli sme nikto nie je mokrý a hovoríme si že by bola sranda keby príliv vody spôsobil že na tomto úseku budeme musieť celé hodiny čakať na odliv. O chvíľu je tu ďalšia pasáž kde treba obskakovať vlny, znova sme prešli avšak tentokrát ma Zuzka jednu nohu celu mokrú. Čo už pokračujeme však už je to predsa kratšie k druhým schodom ktoré vedú spať na parkovisko. A o chvíľu ich už vidíme. akurát vidíme aj ze vody je to pri útesoch nejak viac ani keď voda klesne nevidíme trčiace kamene po ktorých by sme mohli prejsť. Skúšam dojsť čo najďalej avšak zapadám do blata. Paráda moje tenisky sú kompletne oblepené blatom, mám ho až na ponožkách. Takto to asi nepôjde. Vyzúvame sa, vyzliekame gate a skúšame sa prebrodiť. Voda je svieža tipujem tak 5-10°C. Zuzka sa otáča hladina je príliš vysoká stala vo vode po stehna a stále nebola v to najhoršom. Nuž aspoň sme si umyli nohy. obliekame sa a obúvame a kráčame naspať. Našťastie voda už moc nestúpla a tak sa dostávame naspať ku schodom ktorými sme prišli. Lesom sa vraciame na parkovisko.

Po tom čo sme si niečo uvarili a najedli sa vyrážame za ďalším objavovaním. Zase ďalšie útesy. Tentokrát už tradičnejšie. Je to skôr prechádzka k majáku a naspať. Z miesta s najlepším výhľadom pozorujeme matne viditeľný Oresundský most ktorým plánujeme prejsť do Švédska. A nakoniec sa v tento nekonečný deň ešte presúvame do Kodane. Kodaň nemá rada naše auto, s Dieselom môžme prísť len po okraj mesta tak auto nechávame tam a pokračujeme hromadnou dopravou. Keď prichádzame do hostela už je dávno tma. Zoznamujeme sa so spolubývajúcimi. Dievča ktoré tu spalo keď sme došli je z Ameriky stále popíja vodku a hovorí miestami dosť z cesty. Druhý spolubývajúci je Poliak ktorý nechce minúť moc peňazí a tak vraj tento deň nachodil 27000 krokov po Kodani. Oni si idú vypiť a my sa ukladáme spať.

Doobeda ostávame v hosteli a debatíme tu s postarším umelcom ktorý nám rozpráva o tom ako stále niečo maľoval až takmer zabudol že svet je aj mimo jeho ateliéru. Tiež sa dozvedáme že metro v Kodani je špeciálne lebo nemá dva konce ako v iných mestách ale jazdí do kruhu. Najprv sa prechádzame niekoľkými párkami a potom smerujeme k veží v centre z ktorej má byť výhľad. Ešte kým sa dostaneme k nej vidíme pred budovou akúsi demonštráciu. Ale počkať ti ľudia majú síce transparenty no nič neskandujú, oni tancujú. Nechápeme, dánske transparenty prečítať nevieme a tak sa pýtame. Zistili sme že v Dánsku je výuka športu a tanca oslobodená od dani a práve tie chce parlament v pondelok schváliť. Ako športovci vyjadrujeme podporu a držíme palce aby tanec a šport ostali slobodné. A teraz konečne k veži. Je zatvorená ale iba dnes lebo majú problém s výťahom. hovoríme si dobre skúsime zajtra a pokračujeme putovanie mestom. Pozrieme ešte nejaký kostol s penou vežou avšak vstupne odmietame zaplatiť a tak sa poberáme zas ďalej. Vlastne už nič špeciálne nenachádzame a tak ideme do auta prespať v ňom druhú noc.

Napriek tomu že sme spali vlastne zaparkovaní proste na ulici vyspali sme sa dobre a tak smerujeme zase na autobus do centra. Dnes už to musí vyjsť dnes pôjdeme na vežu. Tak sme zase k nej došli ale niečo je zle nikde žiadny ľudia tu niečo nehrá. Áno je to pravda my sme si včera neprečítali že otváracie hodiny sú každý deň okrem pondelka a dnes je pondelok. Veža nebude. Máme kopec času a tak hľadáme bankomat ktorý by nám dal eurá. Zjavne taký v Kodani neexistuje prehľadali sme fakt veľa no nastal čas presunúť sa do parkourovej haly kde si chceme večer zatrénovať. Vedie to tu mladý chalan ktorý sa skoro stále usmieva, občas niekoho niečo učí. Je to tu super už dávno som si tak dobre nezatrénoval. Až ma mrzí že po dvoch hodinách už nevládzem a treba ísť pohľadať auto a spať.

Ráno vstávame a vieme že tento deň je v Dánsku náš posledný. Vyrážame do Švédska. Konečne sa teda dostávame k prechodu cez Oresundský most. Je zaujímavý lebo jeho dánska strana vlastne začína tunelom ktorý vedie popod more následne na malom ostrove cesta vychádza nad hladinu a prechádza do veľkého mosta ktorý ma vysoké stĺpy z ktorých smerujú na úroveň vozovky nosné laná vytvárajúce trojuholníky. Po prechode na druhú stranu prichádzame do mesta Malmo kde nás čakajú zážitky o ktorých ešte vôbec netušíme.

Človek chce veľký výlet tak aspoň na rok a tak aspoň cez pol sveta. Ako sa však pripraviť. Vlastne netuším, iba viem že treba urobiť niekoľko rozhodnutí o tom ako sa presúvať a aké to bude mať výhody či nevýhody a že si treba vytýčiť cestu. Keďže sme sa rozhodli ísť autom cez Severný mys, Áziu a celu Afriku až na Mys dobrej nádeje, nasledovalo kopec príprav. Kúpiť auto, pripraviť auto. ale pripraviť auto je nekonečne. Netreba ho pripraviť len technicky aby malo STK a jednotlivé komponenty v stave aby vydržalo par desiatok tisíc kilometrov ale vyriešiť aj ako v aute budeme spať kam si dáme veci, čo si vezmeme a koľko toho vlastne so sebou berieme. Samozrejme vedeli sme že budeme potrebovať do niektorých krajín víza ale netušili sme že niečo ako pas potrebuje aj auto. Hurá ďalšie starosti alebo skôr „ach už by to mohlo skončiť nech môžme vyraziť a kus života si užiť“. Ale nie ona je v niektorých krajinách občianska vojna a nejde ich obísť. Hurá ďalšie problémy! Tak nejak to vyzeralo asi 3 mesiace pred tým ako sme boli schopní vyraziť. Tisíc vecí vybaviť a nikdy poriadne čas na nič. Nejak sme to ale zjavne zvládli a ono nakoniec predsa prišiel ten deň bolo to 17.2.2023 a my sme vyrazili. Nemôžem povedať že by sme mali veľa peňazí a tak sme sa rozhodli po Európe ušetriť na nafte a tak sme povozili ľudí z Bratislavy až po Berlín. Štart bol vlastne dosť unáhlený spravili sme za jeden deň skoro 1000km z Bratislavy až do Rostocku, kde sme spali len pár hodín a šli hneď ráno na trajekt do Dánska. Na mňa liezla choroba bol som značne nepoužiteľný a tak sme využili aj spanie v hosteli v Kodani aby sme spali trochu aj v teple. Ako asi na začiatku každej cesty sme sa museli najprv naučiť zopár veci, kde zohnať horúcu vodu do termosiek aby sme mohli piť teplý čaj, ako použiť reťaze ako sa šmýkať na ceste bez klincov v pneumatikách, ako sa vyslobodiť keď zapadneme v snehu, ale aj ako zohnať dosť hotovosti kam sa s autom dostať dá a kam už nie. Ale to už je však iný príbeh.