Kategória: Kazachstan

Po rannom doplnení vody a zásob sme zas vyrazili do stepi. Tentokrát smerom na podzemnú mešitu proroka Beket, kam prekvapivo viedla asfaltka. Zastihla nás ale taká výchrica, že hoci bolo 29 stupňov, tak som si pri vystupovaní z auta dávala mikinu, lebo ten silný vietor ma veľmi rýchlo schladzoval. Výhľady boli veľmi obmedzené, všade sa výril prach. Miestami to vyzeralo ako žltohnedá hmla. Keď sme dorazili až k mešite, tak sa už stmievalo, a nám sa v tom vetre a prachu teda fakt nechcelo ísť sa tam rovno pozrieť, tak sme zaľahli do auta a pustili si film. Neskôr som to ale veľmi ľutovala. Prečo, zistíte neskôr.

Na druhý deň už našťastie pofukoval len slabý vetrík a väčšina prachu už sadla naspäť na zem. Naklesali sme teda k podzemnej mešite, ktorá sa nachádzala pod útesom a viedol k nej upravený chodníček schodami. Výhľad bol prekrásny aj keď samotná mešita nás vlastne dosť sklamala. Bola to len dvojizbová jaskyňa vykopaná do piesočnej hory. Cestou nazad sme sa pozreli aj do budovu pri parkovisku, o ktorej sme si pôvodne mysleli, že je to tá mešita, a ukázalo sa, že je to miesto pre pútnikov na spanie a pravdepodobne tam aj spolu jedávajú, keďže tam boli rozložené nízke stoly so sedením na zemi a na nich bolo poukladané pečivo k čaju. Vo vnútri ale bol len jeden muž v jednej z miestostí vedľa tej hlavnej. Domnievame sa, že to bola miestosť na spanie pre mužov a naproti nej bola asi tá pre ženy. Vtedy som oľutovala, že sme sa nechali odradiť počasím a nešli sa dovnútra pozrieť už večer. Dostali by sme večeru a nemuseli by sme spať v našom vtedy maximálne zaprášenom aute. Mohli by sme vstrebávať atmosféru pútnického miesta, a možno by sme sa aj s niekým pozhovárali.

To nám ale bohužiaľ nevyšlo, a my sme teda pokračovali ďalej do stepi poobzerať si prírodné úkazy a užiť si offroad. Videli sme pozostatky svahov mora Tetis z obdobia 5 miliónov rokov p.n.l., ktoré hrali rôznymi farbami od pieskovej, cez odtiene ružovej, oranžovej až čisto bielu farbu. Pozreli sme si rôzne útvary kopcov a útesov, a na jednom mieste sme stretli aj skupinku ruských turistov s miestnym sprievodcom a šoférom. Sprievodca mal so sebou drona, ktorým fotil svojich zákazníkov a odfotil teda aj nás. Následne nám aj odporučil miesto kam sa máme ísť pozrieť ďalej, aj keď sme veľmi neverili, že sa nám ho podľa jeho inštrukcií podarí nájsť. Navrhol nám aj, že môžeme ich jednoducho nasledovať, ale to sme už predtým zistili, že terénne autá nemáme v stepi šancu dobehnúť, a oni na nás čakať nebudú. Už totiž cestou k ikonickej skale nám začalo poprchať, a my sme sa zľakli, či ju nemáme radšej vynechať a ponáhľať naspäť na cestu. Tam sme ale stretli túto skupinku a ich sprievodca nám navrhol, že môžeme ísť s nimi, keď sa bojíme dažďa. Asi do dvoch kilometroch sme ho stratili, a pokračovali sme ďalej podľa našej navigácie.

Celý deň bolo polojasno, a ja som zistila, že som maximálne spálená. Brala som totiž ešte stále antibiotiká na angínu, a tie čo mi dali, zvyšujú citlivosť na UV. Musela som sa teda chopiť núdzových opatrení a chodila som zahalená v Jožovej košeli, kotrej rukávy mi pretŕčali až cez prsty na rukách, na hlave som nosila šiltovku a bufkou som si zakrývala tvár až po okuliare. Niekedy dokonca až cez ne. Veď svetla bolo dosť. Bola som veľmi rada, že na väčšine miest sme boli sami.

Miesto ktoré nám poradil sprievodca malo byť špecifické oranžovými pásikavými kopcami, a konáhle sme došli na výhľad z asfaltky, kde sme boli pred tým za víchrice, kopce sme zbadali. Výhľad bol totiž neporovanteľne lepší, než keď sme ho videli predtým. Vyrazili sme teda smerom, ktorý nám poradil, a zázračne sme si vybrali správnu odbočku a odbočili k tým najikonickejším farebným kopcom, ktoré tvorili malebnú dolinku. Tam sme natrafili na skupinku čínskych turistov so sprievodcom. Vyzeralo to, že jediní ľudia v Kazachstane, ktorí vedia anglicky sú buď turistickí sprievodcovia alebo učitelia angličtiny. Prehodili sme s ním teda pár slov, a dúfali, že čím skôr odídu, nech máme miestečko pre seba, a tak sa aj stalo.

Na noc sme sa presunuli ešte o kúsok inam k iným kopcom. Ráno začalo poprchať a my sme sa ponáhľali späť na asfaltku, a keďže sme od nej boli tak 6 kilometrov, tak Jožo auto nešetril. Na asfaltku sme ale dorazili, najedli sa, a defekt sme objavili až keď sme už chceli vyraziť naspäť do Aktau. To ale začalo už riadne liať, tak sme si šli na pár hodín len tak v aute čítať. A potom sme sa vrhli do opravy defektu.

Koleso bolo riadne zatiahnuté a zistili sme, že Jožo sa musí snažiť až tak, že ho potom bolel chrbát, aby ho uvoľnil. Zdvihák máme bez kľuky, lebo sa u Jožových rodičov nenašla, a tak sme sa s ním tiež celkom ntrápili, ako sme ho otáčali kľúčom. Koleso sme ale nakoniec úspešne vymenili, aj sa pri nás zastavil pán, ktorý nám chcel pomôcť, ale my sme už boli aj tak skoro hotoví. Mohli sme teda vyraziť na cestu naspäť.

V najbližšom meste sme sa dali do zháňania opravy defektu a zistili sme, že defekt je rezný, nie bodný, a nedá sa teda opraviť a potrebujeme novú pneumatiku. Servisáci, ktorí nám toto oznámili nás odprevadili do obchodu, kde sa sajú kúpiť pnueumatiky, tam nám ale povedali, že ich nepredávajú po jednom, ale po štyroch iba, a odporučili nás inam. Ukázali nám na mape kde to má byť, tam ale bol iný obchod, kde nám zas ukázali iné miesto na mape. My sme teda ešte pre istotu skúsili obchod s autosúčiastkami hneď vedľa, kde sme natrafili na úplne skvelého chlapíka. Ten nás posadil do svojho starého auta, ktoré vyzeralo, že sa každú chvíľu rozpadne a zaviezol nás do obchodu, kam sa nás všetci snažili poslať, ale nedarilo sa im ho trafiť na mape. Ten bol ale už vo večerných hodinách zavretý, a tak nás zaviezol na miesto, kde predávali použité pneumatiky. Jednu, vlastne dosť novo vyzerajúcu nám aj predali za 56 eur, a chlapík nás zaviezol späť k našemu autu aj s novou pneumatikou. Tú nam hneď vedľa aj za pár centov rovno nasadili na koleso, ktoré sme si pripevnili pod kufor, lebo sme už boli leniví koleso zas prezúvať.

Do Aktau sme sa neponáhľali,  a tých vyše 900 km sme si rozložili na 3 dni. Cesty boli dobré, ale šoféroval len Jožo, aby sa mi ešte mohol hojiť členok, a po náhlení sa v Rusku sme boli len radi, že máme času habadej. Každý z tých troch dní sme si večer pustili film a dali si leháro. Miesta na spanie sme si hľadali prv podľa aplikácie iOverlander, ale čoskoro sme zistili, že asi tak 99 percent Kazašskej stepi je vhodných na prespatie. Stačí len zísť z hlavnej cesty na hociktorú z tých desiatok, možno i stovák stepných ciest, ktoré ju v jej priebehu križujú, a ísť tak ďaleko, až budeme ledva počuť cestu. Prvú noc sme tak spali vedľa sochy muža dívajúceho sa do stepe, ktorý by vyzeral celkom poeticky, keby nemal celú zas*atú hlavu od vtákov. Boli sme prekvapení, koľko života sa v tej stepi nachádza. Všetko tam čvrlikalo a cvirikalo celú noc aj celé ráno.

Cestou okolo jednej dediny sme zbadali hromadu áut zaparkovaných len tak v stepi a vedľa nich bola postavená obrovská jurta. Povedala som teda Jožovi, nech tam zastaví, že som zvedavá, čo sa tam deje. Už pri odbočovaní pri nás zastalo auto s Arménskou ŠPZ (tých je tu v Kazachstane celkom dosť, ale vôbec nevieme prečo) , ktoré stamadiaľ akurát odchádzalo, a šofér nám povedal nech tam určite ideme, že je tam veľa jedla. Na mieste bolo hádam vyše 100 Kazachov. V Obrovských panviciach sa varilo mäso a ľudia ho vykladali na obrus rozložený len tak na zemi. Tam ho len tak preberali rukami. Okolo pobehovalo kopec detí, a jeden chlapec si nás odchytil aby nám opláchol ruky teplou vodou.

Ženy nás pozvali dovnútra do jurty a usadili nás presne na rozhraní mužskej a ženskej sekcie. Tam boli na dlhých obrusoch porozhádzané kusy rôzneho pečiva a cukríkov. Dostali sme čaj, a ľudia sa nás vypytovali skadiaľ sme a a kam ideme. Pofotili sme sa a neskôr nás presadili von z jurty kde sa podával hlavný chod. Plov – smažená ryža s mrkvou a hovädzie mäso. Boli sme usadení v kruhu asi 10tich mužov a okolo nás bolo takých kruhov niekoľko. Všetci sa začali spoločne modliť a jeden predspievaval motlitbu. Po záverečnom geste umytia si tváre vodou z dlaní sa všetci pustili do jedla. Rukami. Z jednej misy nachádzajúej sa v strede každého kruhu. Áno, rukami jedli ryžu. Ochutnali sme teda aj my a modlili sme sa nech nás potom nepreženie. Po Plove nasledoval vývar z mäsa tak mastný, že som ho mala problém dopiť. Domáci si robili srandu, že po tom vývare nebudeme potrebovať týždeň jesť, taký je sýty a výživný.

Keď sme sa pýtali, čo je to za udalosť, že sa stretávajú v takomto hojnom množstve, tak sme sa dozvedeli, že sa jedná o kazašskú obyčaj, kedy zabili kravu. Tak sme si povedali, že aha, takže zabíjačka vlastne. Ďalší nám zas povedal, že je to takzvaná muslimská sadaqah. Na wikipédii sme sa dočítali, že sadaqah je pomenovanie pre dobrovoľnú  charitu, na ktorú by nemal zabúdať žiaden moslim, a jej forma môže byť akákoľvek. Keď sme ale prišli do Aktau, tak náš hostiteľ nám povedal, že to bol určite kar. Pravdu sa už teda asi nedozvieme.

Po jedle sa všetci postupne začali zberať domov, no najdlhšie zostávali decká, ktoré z nás boli najviac nadšené. Veľa z nich bolo na bicykli, a jeden chlapec sa nás pýtal, či náhodou nemáme kľúč. Tak ho Jožo vytiahol z nášho kufra a chlapec si začal opravovať bicykel. Vôbec sme síce nepochopili, čo s ním bolo zle, a čo na ňom vlastne zmenil, ale nevadí. Kľúč od nás následne chcel kúpiť, ale nám by dosť chýbal, takže sme ho museli sklamať. Ostatné decká si z Joža robili srandu nech si pozerá na nohy a chceli nech im zaflexuje biceps. Doteraz nechápeme, čo ich na tom tak bavilo. Niektoré začali gestikulovať niečo s peniazmi a to sme si povedali, že už toho bolo dosť. Schovali sme sa teda do auta a snažili sa pomaly odísť. Nakoniec im ale Jožo zadriftoval a zaprášil nech majú „podívanú“.. alebo nech za nami neutekajú na bicykloch?

Ďalšiu noc sme si vybrali pri cintoríne. Bol totiž blízko mestečka, takže tam bolo dobré pokrytie, a my sme chytali mobilné dáta. Ráno sa nám to ale stalo osudným lebo začalo pršať. A my nič. My sme si naďalej vylihovali s tým, že veď neprší silno a sme v stepi, takmer púšti, kde by veď nemalo veľa pršať. Ono ale začalo pršať viac a viac, tak sme si povedali, že to už musíme ísť preč, lebo sa tu v tom blate zasekneme. A tak sa stalo. Rovno sa nám ísť podarilo, ale v najbližšej zákrute sa nám auto zaseklo. Vôbec sme nezapadli, len sa nám kolesá tak obalili blatom, že sa už len šmýkali, a predné nedokázali potiahnuť tie zadné. Jožo si chcel čítať a čakať kým prestane pršať a uschne to, ja som si ale povedala, že chcem vedieť ako sa to naše auto vyslobodzuje z blata, tak som mu začala očisťovať kolesá. O kúsok sme sa tak pohli a princíp pár krát zopakovali, až to prestalo fungovať. Tentokrát som sa už chcela vzdať ja, ale Jožo našiel dve drevené laty, tak sme sa začali s autom šmýkať po nich, čo nás dokázalo trochu otočiť.

 Už sme malo skoro za sebou prvú zákrutu, keď sa ku nám privalilo terénne auto. Po rusky sa nás spýtali či máme lano, a povedali, že zbehnú na cintorín, a keď sa budú vracať späť, tak nás vytiahnu. Vybrali sme teda naše ťažné lano a zistili sme, že je len do váhy 1600kg, zatiaľ čo naše auto má takmer 2 celé tony. Tak hádam to teda bude fungovať.

Lano to našťastie vydržalo a popri tom, ako sa on vo svojom terénnom aute tiež na tom blate občas riadne šmýkal, nás vytiahol až na asfaltku. Až vtedy mi napadlo, že veď my sme boli vlastne celý čas na dohľad hlavej cesty a mohli sme si už dávnejšie skúsiť niekoho stopnúť, kto by nás vytiahol. V Kazachstane jazdí totiž nemálo terénnych áut. Tak či tak sme tam ale vlastne dlho nečakali, a ešte sme mali pri tom zábavu ako sme telefonovali so „Suchármi“ – kamaráti -párik, ktorí práve cestujú v dodávke cez Nový Zéland, a priezvisko oboch z nich bude hádam čoskoro Suchý a Suchá.

O ceste od hranice po Atyrau sme počuli už z viacerých zdrojov, že je vraj strašná a tých 300 km nám bude trvať aj 4 až 5 hodín. A tak aj bolo. Poznáte ten anglický vtip : In England they drive on the the left and in Slovakia they drive on what‘s left? (V anglicku šoférujú naľavo a na Slovensku na tom čo zostalo) Ak sa mu smejete tak to ste ešte nešoférovali v Ázii. Diery miestami také, že tam zapadne polovica kolesa a viac dier ako cesty. Domáci si dokonca radšej vyjazdili paralelnú cestu len tak v stepi. Jožo mi nechcel veriť, že tá bude určite lepšia tak si len nakoniec dal pár kilmetrov po nej, než sa stratila a banoval, že na ňu nešiel skôr. Vyše 100km z trasy sme išli priemernou rýchlosťou tak  35km za hodinu. Človek tam má pocit, že je v spomalenom zábere keď predbieha kamión 40tkou.

Asi v polovici trasy sme mali byť najbližšie ku Kaspickému moru, tak sme si povedali, že skúsime náš prvý offroad a pozrieme si ho. No ono ale nikde. Podľa mapy sme už mali byť vo vode ale široko ďaleko len step. V diaľke to vyzeralo, že by to mohla byť voda, ale ak ste už boli na púšti či v stepi, tak viete, že teplo stúpajúce od rozhorúčenej zeme neskutočne skresľuje odhad vzdialenosti. Tak sme pofotili auto v stepi a vrátili sa radšej na cestu.

V Atyrau nás čakal náš hostiteľ Bekabolat aj s rodinou. Dozvedeli sme sa, že je práve Ramadán a ešte asi nasledujúce 3 týždne bude trvať. Počas neho moslimovia dodržujú pôst kým je slnko na obzore, a jesť môžu len v dobe keď je tma. Dokonca ani vodu piť nemôžu, ani keď Ramadán vyjde na tie najteplejšie mesiace. Každý rok totiž vyjde trochu inokedy, pretože islamský lunárny kalendár je o 11 až 12 dní kratší oproti slnečnému roku.

Od poslednej výmeny oleja sme prešli už 14 000km, takže sme potrebovali v Atyrau vymeniť olej. Vybavili sme pre Joža Kazašskú SIM kartu – je to dosť „podívaná“, keď Jožovi zoberú mobil a chcú mu ho nastaviť na novú SIMku oni. Tvári sa ako keby ho vygumovali a jediné, čo vie, je sledovať ten mobil.  A vybrali sme peniaze – tenge. Po vybavovačkách sme sa išli prejsť do parku na pobreži rieky Ural, kde sme bohužiaľ deň aj zanedlho zakončili, lebo sme začali skákať a po niekoľkých skokoch som si len tak pri dopade na rovný chodník podvrtla členok. Jožo šiel po auto, naložil ma doňho a išli sme zháňať hocičo mrazené. Zeleninu vraj nemali tak som dostala detské farebné pirohy – ruské pelmene. Bekabolat sa na tom celkom pobavil a jeho žena nám ich potom spravila na večeru.

V Atyrau sme takto nakoniec skysli na niekoľko dní, lebo ja som sa na druhý deň zobudila rovno aj s bolesťou v hrdle a na obed som mala už aj teplotu. No ukážková angína. Celé dva dni som teda len pospávala a Jožo bol na počítači. Občas sme sa aj striedali, keď som nespala ja, tak si zas zdriemol on. Boli sme ale veľmi radi, že nás Bekabolat nechal zostať u neho aj keď som bola chorá. Deti k nám do izby chodili každú chvíľu nazerať, lebo večer predtým kým som mala ešte len členok vyvrtnutý, som im ukázala bublifuk, a chodili zisťovať, či sa s nimi nepôjdem zas hrať. Občas len dvere pootvorili a nafúkali dnu pár bubliniek. Im to ale išlo horšie ako mne lebo predsa len sú ešte malí.

Vzdala som sa a išli sme s Jožom do nemocnice, nenapadlo mi totiž zájsť prv do lekárne a zistiť, či sú antibiotiká na predpis. Je možné, že by vlastne neboli. Tak som si teda zaplatila všetrenie a konzultáciu v nemocnici a tí mi predpísali lieky v azbuke. Iróniou bolo, že čakanie na vyšetrenie vôbec netrvalo dlho, zatiaľ čo čakanie na to, kým mi vrátia doklady trvalo väčnosť. V lekárni mi lieky vydali, ale to som stále ešte nevedela, ktorý mám ako užívať. Bekabolat nebol doma, a jeho žena anglicky nevedela takže som využila rodinné kontakty a dopracovala sa k prekladu z písanej azbuky. Ak by bola tlačená tak to by som zvládla, ale písaná? Veď to sú len samé vlnky. Preklad ma bohužiaľ veľmi nepotešil, lebo po chvíľke googlenia v zdrojoch z môjho štúdia medicíny som sa dozvedela, že jeden liek sa u nás už pre vedľajšie účinky ani nepoužíva – našťastie ho ale predpísali aspoň len na kloktanie, a nie na prehĺtanie, ale aj tak – a druhý sa u nás na túto indikáciu nikdy nedáva, ani výrobca ju na ňu neodporúča, a poslednú štúdiu z jeho použitia na angínu som našla z roku 1990. Tak som sa teda rozhodla lieky si nedať, až po 4 dňoch kedy sa to veľmi nezlepšovalo som sa vzdala, a dala si tie antibiotiká podľa dávkovania z roku 1990, pretože to dávkovanie, čo predpísala tá lekárka nedávalo vôbec zmysel.

Členok mi našťastie vlastne vôbec neopuchol, len bolel, tak sme sa za tri dni s Bekabolatom rozlúčili a podľa jeho rád vyrazili smerom na Aktau namiesto pôvodne plánovaného Bajkonuru. Tam sa aj tak nedá ísť dovnútra inak než s platenou a veľmi drahou exkurziou, a to tiež len v čase plánovaného štartu rakety.