Kategória: Rusko

Prechod hraníc z Fínska do Ruska bol plný napätia čo bude v Rusku ako sa k nám budú správať, pustia nás tam vôbec? Išli sme teda k ruskej strane hranice a tam velky zeleny plot. Zastavili sme pred ním a chvíľu sme čakali, potom sa brána otvorila, prešli sme na druhú stranu, vojačka si vypýtala pasy pozrela do nich a potom nám rukou ukázala kam máme ísť. Zaparkovali sme išli do budovy kde bola pasová kontrola, niečo sa nás pýtali ale po rusky sme nevedeli a nerozumeli sme im. snažili sme sa im slovensky odpovedať. Prípadne trochu anglicky. Nakoniec sme kontrolou prešli a potom Zuzke nakázali počkať v budove a ja som mal vojakom ukazat auto aby ho mohli prezriť či nevezieme niečo zakázané. Vonku bola zima okolo auta chodili asi č vojaci ja som im všetko ukazoval a snažil som sa im po slovensky vysvetliť načo su niektoré veci ako vyslovodzovacie dosky. Vojaci uplne celý čas odkedy sme prišli vyzerali našim prichodom veľmi prekvapený lebo dlho už cez hranice nikto neprechádzal. Vojaci ale pri prehladavaní nevyzerali podozrievavo naopak skôr zvedavo. Chceli sa pozret napriklad na našu malú gitarku koľko má strún keďže je velkosti ukulele ale strun ma šesť. A hoci jedne z vojakov vyzeral stále vážne po prehľadaní auta sa uzmial a poprial nám veľa šťastia na cestách.

Keď nás konečne pustili do ruska tak sme boli prekvapení lebo cesty vôbec neboli take zlé. Naopak boli širšie ako v Nórku či Fínsku a dobre odhrnuté. Keď sme dorazili do Murmansku zistili sme že v meste predsalen zle cesty majú, a tiež prehltenosť oboch strán cesty dopravnymi značkami. Murmansk vyzeralo ako moderné mesto, nakupne centra vyzerali ako tie ktore pozname z europy. Prístav a tovarne vyzerali špinavo. V meste sme strávili zopár dní počas ktorých sme videli aké pekné maľby majú na stranách panelákov. Sochu vojaka na kopci nad mestom a park s jazerom pod ním ktoré bolo zamrznuté a prejsť sme sa mohli po ňom. Tiež sme si obzreli prvý ľadoborec ktorý používal atómový pohon. A nakoniec sme videli aj ako pekne maju svetielkami vyzdobené centrum mesta. Deň pred odchodom sme videli Murmansk aj z druhej strany od pamatnika druhej svetovej vojny ktory boli vlastne stíhačky na kopci nad riekou. Výhľad na mesto bol pekny a tiež bola radost vidieť polárnu žiaru nad našími hlavami.

Ľudia v meste Murmansk boli velmi milí, ba čo viac aj keď moc nevedeli anglicky tak sa nám jeden mladý chalan snažil povedať že je nám vďačný že sme prišli do ruska. Tak isto náš hostiteľ nám ďakoval že sme prišli napriek takým ťažkým časom.

Po zážitkoch z Murmansku sme sa pohli na juh za zábavou o akej sme ani netušili.

Do Elisty sme dorazili na obed, a len sme zamierili do miestneho parku v centre a Joža už hneď pritiahlo workoutové ihrisko. A potom druhé. Tretie už našťastie nebolo. Anis me sa nestihli poobzerať inde po meste, lens me si stihli všimnúť, že všetci ľudia tu sú šikmookí, a tak mongoloidne vyzerajúci, keď nás zastavili miestni reportéri. Pýtali sa odkiaľ sme, a  ako sa nám páči ich festival Tulipánov. Bohužiaľ sme ich museli sklamať, keď sme im povedali, že v meste nie sme ešte ani len polhodinu, takže im úplne nevieme odpovedať. Aspoň sme sa ale dozvedeli, prečo je všade naokolo tak veľa ľudí.

Dopracovali sme sa až k vstupu k pódiu, kde mali detektory kovu, takže sa Jožo musel prejsť späť k autu, aby si tam odložil nôž, ktorý nosí v batohu. Pozreli sme si rôzne tanečné, herecké a spevácke predstavenia, škoda len, že boli všetky v Ruštine, takže sme rozumeli len sporadicky. Poobzerali sme si miestne budhistické chrámy a prespali sme na parkovisku pred šachovým mestečkom, ktoré bolo postavené kvôli šachovému turnaju a dnes je z neho múzeum.

Ráno sme vyrazili smerom na Astrachan, kde sme si nakúpili jedlo za posledné drobáky, a pokračovali ďalej na miesto bližšie k hranici, kde sme chceli prespať. Cestou nás ešte čakal náš prvý pontonový most pre autá, ktorý sa celý vlnil pod váhou množstva áut, ktoré ním prechádzali. Musím uznať, že to bol celkom unikátny zážitok.

Ráno sme dorazili na hranicu s Kazachstanom kde nás na ruskej strane rýchlo odbavili. Na Kazazašskej strane k nám hneď pristúpil vojak, a snažil sa nám vysvetliť, že ja ako pasažier mám ísť pešo do budovy a od Joža si pýtal jeho doklady. Zmätený Jožo mu podávanú ruku chytil a potriasol. To som sa už neudržala a začala sa smiať a vojak s Jožom sa pridali. Ja som mu totiž rozumela, len Jožo bol z toho celý nejak vedľa. Moja kontrola prebehla dosť rýchlo, išiel predo mnou ešte jeden človek, ktorý mi hovoril, čo a kam. Jožo hovoril, že tentokrát auto kontrolovali už aj zo spodu. Aj tak sme boli ale do dvoch hodín vybevení  a naša cesta Kazachstanom mohla začať. V Rusku nám všade hovorili, že na Kazachstan vraj nemáme vhodné auto, tak to sa ešte uvidí.

                V Saratove sme bývali u Andreja s jeho neskutočne čistotnou ženou. Musím uznať, že to bolo veľmi príjémnépobývať v upratanom, nepreplnenom a dokončenom byte. Rusi majú totiž až priveľmi vo zvyku nedokončovať rekonštrukcie bytu a hlavne v kúpelni. Dokážete si asi potom dobre predstaviť, čo to spraví so stenami v kúpelni ak nie sú okachličkované a veľa krát ani plne omietnuté.Tiež majú veľmi tendenciu zapratávať priestor vecami, čo sa síce často vídava aj u nás.

                Pri príchode nás rovno privítal aj so svojim kamarátom, učiteľom angličtiny. Poukazovali nám mesto vrátane tzv. Českej reštaurácie nazvanej Pitniča v latinke, v azbuke to ale mali napísané správne – pivnica. Porozprávali nám toho veľa o histórii danej oblasti a jej architecture. Dozvedeli sme sa, že táto oblasť bola kedysi nemecká, a preto je tu možné nájsť viacero ruin katolíckych kostolov.

                Na Andreja som bola veľmi zvedavá, lebo už v profile mal napísané, že prebicykloval okolo 500km po zamrznutej Volge na fatbajku (taký ten bicykel s tučnými kolesami).  Trvalo mu to 9 dní a prespával v stane. Občas priamo na Volge občas povedľa. Tiež prebicykloval veľa aj cez Kazašskú púšť, tak som sa ho pýtala, čo je ťažšie – či bicyklovať na zamrznutej rieke alebo cez piesok. Odpovedal, že cez rieku hlavne keď sú cez deň teploty nad nulou.

                Večer sme sa tak dlho rozprávali, že ráno po tom, čo sme vstali s Andrejom, aby sme odchádzali naraz, sme si to odšoférovali k začiatku pešieho chodníka k miestu pristátia Gagarina a zavalašili to na vyše 3 hodiny. Potom sme si tie 3km tam a naspäť odbehli a vrátili sa naspäť k Andrejovi.

                Na večeru nám pripravil miestne jedlo na štýl rusínskych holúbkov a syrniky (mňam, mňam – musím sa naučiť ich pripraviť aj doma potom). Boli sklamaní, že nakoniec odchádzame o deň skôr, lebo sme sa rozhodli sa predsa len poponáhľať a navštíviť aj Elistu – hlavné mesto Kalmykie, jednej z mála budhistických oblastí v Rusku. Na rozlúčku sme od nich dostali vzorované kuchynské utierky – na jednej z nich sú ako inak matriošky – a my sme im zase odliali z domácej od Gabina, ktorú ešte stale nosíme so sebou aj teraz, keď píšem tento článok v Uzbekistane. Rusi ktorých sme stretali nakoniec vôbec nepili toľko ako sme očakávali, a krajiny centrálnej Ázie sú zas moslimské, a tí majú náboženstvom zakázané piť alkohol.

                Do Elisty nás čakalo takmer 700 kilometrov s troma zastávkami. Pozreli sme si dve ruiny nemeckých kostolov. Zvláštne na nich bolo to, že vonkajšie múry sa zachovali viac menej celé, ale z vnútrajška nezostalo nič. Predpokladám, že všetko čo malo hodnotu, rýchlo po odchode nemcov rozpredali.  Útes Volgy sme si pôvodne tiež plánovali zabehnúť, ale bolo tam toľko blata, že sme sa rozhodli, že v tých blatových podpetkoch nám chôdza postačí. Výhľad ale stál za to, len škoda, že keby nebolo tak mokro, tak sa dalo ísť autom až k vode, kde bol vytvorený krásny autokempingový pľac aj s latrínou ( síce bez dvier, ale aj to je niečo). Hore na útese trónil obrovský trón na ktorom sme zistili, že byť celý v čiernom sa veľmi neoplatí, ak sa človek chce vynímať na fotkách. Cestou naspäť sme postretali niekoľko svištíkov, ktoré monitorovali náš pohyb.

                Cestou na Samaru (mesto), sme ešte v Tatarstane zbadali na ceste odbočku na staroveké mesto Bolgar. Dokonca to bolo na značke aj v angličtine. Keď sme sa pred tým ale radili s domácimi, čo sa dá vidieť po ceste do Samary, tak hovorili, že nič. A pritom toto staroveké mestečko z čias ríše Volžského Bulharska je UNESCO pamiatkou. Bola to síce zachádzka 100 km a museli sme sa asi kilometer vrátiť, aby sme do nej vošli, ale stálo to za to. Čakala nás tam mešita na štýl Taj Mahalu a obrovský areál plný ruín a starých budov  s krásnym výhľadom na Volgu a ostrovčeky uprostred nej.

                My sme ale dorazili tak neskoro večer, že areál sme v ten deň už videli dosť za šera, a boli sme prekvapení, že tam vôbec môžeme vstúpiť a nikto od nás nepýta peniaze. Nakoniec sa ale ukázalo, že tam vôbec nie sme jediný, a chodia sa tam za tmy vykecávať aj tínedžeri. Jožovi to takto za tmy stačilo, tak ráno sme sa zas rozdelili a ja som v areáli strávila asi 4 hodiny.  Bol tam zákaz vjazdu autom, takže som tam musela nakráčať niekoľko kilometrov. Okolo obeda sa tam už ale začali trúsiť aj iní turisti v autobusoch a dokonca aj v autách, takže doteraz mi je záhadou, či zdvihnutá rampa teda prebýja značku zákaz vjazdu.

                Jožo sa už začal nudiť tak som ho stretla asi 500m od vchodu do areálu ako beží smerom ku mne. Chcel si dať 4km okruh areálom, ale ja som mala okala pása prepásanú pérovku a s ňou by sa teda bežalo faknt nanič, a ešte ku tomu som bola aj hladná tak sme to nechali tak.

                Večer sme dorazili do mestečka Žigulievsk, kde bolo zrazu až 19 stupňov nad nulou. Vyšľapali sme si kopec k soche kamzíka, kde bolo kopec mladých decák a objavili sme boráky na skale. Od kamzíka bol krásny výhľad na Volgu a parkovisko pod ním bolo hneď vedľa pieskovej pláže s workout ihriskom tak sme sa rozhodli prespať tam. Nebol to ale nakoniec vôbec dobrý výber. Ešte o jednej ránom tam buntošili decká v aute so silnými reproduktormi. Kebyže aspoň púštali normálne hudbu tak nepoviem, ale oni púšťali vždy len pár sekúnd každej pesničky a to tiež prerušovane s tichom. Vždy na chvíľu s autom odišli, a my sme sa už tešili, že môžeme pokojne spať, ale po chvíli sa zas vrátili, tak sme to o jednej zabalili a išli sa preparkovať inam. Našli sme si náhodné parkovisko pred školou, ktoré bolo v noci prázdne.

                Keďže boráky na skale nám pripomenuli, že v strešnom boxe máme predsa len aj lezeckú výbavu, tak som nezaháľala a pohľadala na internete lezecké oblasti v Rusku. Zhodou náhod sme sa vlastne v jednej nachádzali, tak sme sa rozhodli dať si teda výstup na jediný kopec, ktorý mali v tom národnom parku sprístupnený. Nebolo to nič vysoké, len pár sto metrov, ale zas na pobreží Volgy, takže výhľad stál za to. No cesta k nemu bola aj nebola. Na oficiálnej stránke parku bola popísaná asfaltka s parkoviskom, kde sa má človek vyviezť autom takmer až hore a tam ho čaká drevený chodník zo zábradlím po oboch stranách, aby sa nemohol len tak túlať lesom. Ten mal byť ale podľa ich oficálneho webu zavretý, tak sme sa rozhodli si to vyšľapať čiastočne naslepo lesom. Podľa našej mapy tam mali byť cestičky aj zhora aj zdola, ktoré sa ale nespájali. A tak to aj skutočne bolo, takže aspoň kilometer sme sa túlali len tak lesom. Rusi očividne turistike moc neholdujú, a ani tento národný park sa nijak nesnažil vytvárať príležitosti na ňu. 

                Potom sme sa previezli k lúke asi 3km od našej lezeckej skaly. Od lúky začínala offroadová cesta plná roztápajúceho sa snehu a blata so zdvihnutou rampou a tabuľami upozorňujúcimi nás, že ak nezaplatíme vstup do národného parku, tak môžeme dostať veľkú pokutu. Zaplatiť sa dá aj cez internet, ale európske karty sú v Rusku momentálne stále blokované, takže vzhľadom na to, že sme v predchádzajúcej dedine nevideli žiadne turistické informácie s pokladňou, sme sa rozhodli pokutu risknúť a ísť tam len tak. Tabuľa nás tiež varovala, že vstup autom je síce povolený, ale cesta je nanič, a môžeme si na nej poškodiť auto.

                Skalu zvanú Ťavia hora sme si obzreli aj so elektronickým sprievodcom z internetu, a usúdili sme, že sa nám teda ešte oplatí zostať aj ďalší deň a zaliezť si. Tešili sme sa, že je tam veľa úrovní  5+ a dve 5ky, čo sú začiatočnícke úrovne. Keď sme na druhý deň začali ale skutočne liezť, tak sme zistili, že vylezieme len tie dve 5ky. Na konci sme už aj tak boli aj riadne vymrznutí – teda hlavne ja, keďže na skalu vôbec nesvietilo slnko, miestami bol dole ešte stále sneh a hlavne skala bola kedysi baňou, takže z nej ústilo milión tunelov, z ktorých  išiel ľadový vzduch.

                Keďže v Ivanove sme sa zdržali viac než sme plánovali, tak na Novgorod nám veľa času neostalo, aj keď sme tam mali vlastne na couchsurfing dosť luxusné bývanie. Naša hostiteľka – Svetlana totiž bývala v dome, kde bol jeden jednoizbový bytík len tak na prenajímanie a momentálne bol prázdny. Takže sme mali úplné súkromie. Večer sme dorazili tak neskoro, až sme si hovorili, že sa už možno ani neoplatí ísť spať ku nej, že ju budeme len dlho držať hore, ale ona trvala na tom že nás počká. Hovorila nech ale nezvoníme, že všetci už spia.  Ja som ale ako inak, na potvoru, nedbalo otvorila dvere auta a buchla nimi do toho jej. Tým som ako pochopiteľne spustila alarm na aute. Našťastie to zobrala v pohode a veľmi rýchlo auto ulmčala zamknutím.

Mesto s kremlinom, kostolmi vrátane jedného chrámu všetkých náboženstiev (teda v skutočnosti tam bola kresťanská, islamská, budhistická časť a z nejakého dôvodu tutanchamón a egyptská časť) a pešou zónou sme si prešli za jeden deň a večer sme sa s pomocou prekladača vykecávali s mužom našej hostiteľky a jej dceérou, ktorí vôbec nevedeli anglicky. Snažili sa nám dávať tipy, čo vidieť v okolí, no my sme ich museli sklamať, a povedať im, že na to bohužiaľ nemáme dosť času.  Jej muž sa ešte pýtal na to, či mu nepomôžeme sa zaregistrovať na GPT chat (nový program, s ktorým sa dá rozprávať ako s človekom, až na to, že má vedomosti z celého internetu), petože blokujú rusov, a on nemôže na registráciu použiť ruské telefónne číslo.

Ďalší deň sme pokračovali do Kazanu – hlavného mesta Tatarstanu, a piateho najväčšieho mesta v Rusku. Cestou sme si ale spravili zastávku v mestečku Yoshkar-Ole. Jožovi sa prechádzať nechcelo, tak zostal v aute a išla som len ja. Musím uznať, že to bolo veľmi oslobodzujúce byť chvíľu aj sama, keďže doteraz sme sa oddelili tak maximálne cestou na záchod. Mestečko stálo za to, a prechádzka bola o to príjemnejšia, že už bolo konečne dosť teplo, a zostávalo už tak málo snehu, že som si mohla obuť tenisky. 

Z Yoshkar-Ole sme pokračovali do národného parku. Ruských turistov sme ale stretli len na asfaltke, tým sa brodiť do lesa ísť asi nechcelo. Aj auto sa pri nás zasatvilo, či nechceme zviesť do dediny. Typickým ruským brezovým lesom sme sa prešli viac menej po rovine cestičkami vyjazdenými snežnými skútrami až k napoly zamrznutému jazeru. Naspäť sme chceli ísť okolo, ale tam sme sa už len zabárali, tak sme to museli otočiť a vrátiť sa rovnakou cestou. To nám už zapadalo slnko a my sme zas tušili, že do mesta prídeme zas až príliš neskoro, aby sme mohli spať u dohodnutej hostiteľky. Tá totiž explicitne písala vo svojom profile, že po ôsmej večer hostí už nepríjma, lebo chodia skoro spať. Napísala som jej síce už o siedmej, ale neodpisovala, tak sme si v meste našli obrovské parkovisko pred štadiónom a išli auto odparkovať tam. Ani sme nevedeli, že sa tak dostaneme do centra a ešte k tomu priamo k hlavnej ikone mesta –k obrovskej vysvietenej mešite, päťprúdovou mestskou diaľnicou. Kazan je totiž piate najväčšie mesto v Rusku, čo sme predtým vôbec nevedeli.

Cez deň sme poobjavovli Kazanský kremlin, pešiu zónu s chutnou a lacnou táckarňou, a pobrežie Volgy kde sme si našli aj miesta na skákanie, keďže sme už konečne mohli chodiť aj v teniskách miesto zimných bagandžov. Keďže mi znenazdajky prestali fungovať mobilné dáta na ruskej SIMke, tak sme museli pohľadať obchod môjho telefónneho operátora. Jožo teda našiel na mape veľké nákupné centrum, ktoré malo byť v okolí. Z nákupného centra sa ale vykľul obrovský bazár na ázijský štýl. Stoly s koreniami len tak vyloženými v obrovských otvorených vreciach, hromada sušeného ovocia a neznámych sladkostí, ovocie, zelenina, koberce, oblečenie a iný tovar od výmyslu sveta. Megafón sme tam ale našli tiež, a stačilo doplatiť len pár centov, ktoré my chýbali v kredite, aby som mohla využívať zvyšok svojich dát aj druhú polovicu mesiaca. Vďaka tomu, sme ale objavili tento bazár kde sme si kúpili mangové gumené cukríky ešte aj so zľavou, lebo predavač bol nadšený z toho, že sme zo Slovenska. K tomu sme si vypýtali aj turecké cukríky, ktoré vyzerali zaujímavo a exoticky. Vtipné bolo, že hocičo, na čo sme ukázali, a spýtali sa na cenu, stálo 300 rubľov nezávisle od veľkosti balenia. Tak prečo potom nezobrať pol kila cukríkov miesto 300g? Dve balenia nám teda dal so zľavou za 400 miesto 600.

                Tento večer sme už teda stihli prísť k hostiteľke – Zylii v normálnom čase, no ona mala akurát program, takže nás privítala jej mama, ktorá býva v byte o pár poschodí vyššie v tom istom paneláku, a zaviedla nás ku nim domov. Aj večeru nám dokonca doniesla. Zylia večer prišla aj s malou dcérou a mužom, ale veľmi skoro išli spať, takže sme sa o nej viac podozvedali až ráno pri raňajkách. Ako inak, na raňajky bola pohánka. Spomínala som už, že v Rusku jedia pohánku dennodenne? Asi je to ako pivo, keď si človek zvykne na tú čudnú chuť tak mu to časom príde v pohode, neviem.

                Bohužiaľ sme sa zas potrebovali pohnúť ďalej, takže ešte doobeda sme vyrazili k modrým jazierkam, kde sa Rusi, či respektíve Tatari, chodia kúpať aj v zime. Zobral si nás pod labku miestny pes a sprevádzal nás okolo, až nás na druhej strane vody len tak vymenil za iný párik. A to som mu už pritom aj dala meno. 

Po Sami dedinke sme sa vydali do mesta Kirovsk, kde sa nachádza takzvaná „snow village“ – teda snežná dedina. Je to vlastne sieť chodieb vytvorených zo snehu, pokrytých snežnými sochami a obrázkami vyrezanými do ich múrov. Hneď vedľa boli vystavené ľadové sochy z tohtoročnej súťaže.

Kirovsk je mesto v pohorí Khibiny, je tam najväčšie lyžiarske stredisko v okolí, a chodia tam vraj lyžovať ľudia až z Moskvy. Boli sme sa teda vyviezť lanovkou na najvyšší kopec, aby sme si pozreli výhľad na mesto aj na hory. Počas polárnej noci v Kirovsku slnko nevyjde vyše mesiaca, ale keď  sa človek vyvezie hore na kopec do výšky 850 m.n.m, tak ho v krajné dni už dokáže zazrieť skôr.

V Kirovsku sme prebývali u Elly – asi 60 ročnej pani, ktorej deti už odrástli, takže býva už len s manželom. Celý deň nás sprevádzala po týchto atrakciách, vrátane múzea, kam sme pôvodne nemali vôbec v pláne ísť. Večer sme sa od nej odpojili a stretli sa s Valériou zo Sami dedinky a jej priateľom, a išli sme do magického lesa. Bola to spleť vysvietených cestičiek v lese vyzdobených ľadovými sochami. Nechýbala veľká šmýkalka, na ktorej sme sa šmýkali na nafukovačkách. No pred tým, ako na potvoru, sme museli zas vyslobodzovať auto. Keby len nevychádzalo z príjazdovky k magickému lesu akurát iné auto, a my sme nemuseli zastaviť, tak by sme tu odbočku prešli určite bez problémov. Keďže sme ale zastavili, tak sme zistili, že už sa nevieme rozbehnúť lebo nám podšmykujú kolesá. Skúšali sme aj tlačiť, ale to nám posúvalo auto akurát tak doboku k druhému autu. Nezostávalo nám teda nič iné, než obuť reťaze. To nám už prišli na pomoc Valéria s jej priateľom a aj náhodný chlapík, ktorý zastavil autom naproti, aby nám posvietil.

Z parkoviska sme sa von dostali ešte na reťaziach a pred vstupom na hlavnú cestu sme teda zastali, že ich vyzujeme, lebo tá cesta bola úplne odhrnutá. Do minúty zastalo pred nami ďalšie auto, z ktorého vystúpil šofér so slovami „ Vsjo normaľno?“ tak som mu teda povedala, že áno a poďakovala. Ľudia na severe nás tu teda neprestávali ohurovať svojou ochotou pomôcť.

Vrátili sme sa k Elle, ktorá nám nechala pripravenú večeru a išla už spať. Varila nám celý deň, ale niečo z toho nám bohužiaľ nesadlo a mňa už v magickom lese začalo bolieť brucho a Jožo vačšinu následnej noci presedel na záchode. Vraj sa s ním dosť striedala aj Ella. Ráno sme teda vyrážali dosť neskoro. Čakal na nás jej manžel a my sme sa prv divili, že prečo, keďže nám večer povedala, že nám nechá kľúče a nech ich jej na druhý deň donesieme do práce. Potom sme ale pochopili. Neveril, že po tom, čo celú noc snežilo, vyjdeme autom von z našeho parkovacieho miesta. A mal pravdu. Musel nás von vytiahnuť svojím autom.

V Apatity sme sa stretli s Valériou a Káťou. Ako inak, zas sme meškali kvôli autu. Chceli si ísť niekam sadnúť na jedlo, a keďže v Apatiti nemajú vraj žiadne reštaurácie s domácim jedlom, tak baby vybrali sushi. Vraj ruské sushi je určite iné, ako to, na čo sme zvyknutí v Európe. A mali pravdu – pečené sushi a sladké sushi som pred tým ešte nikdy nejedla. Teraz si len hovorím, že škoda, že som ho neodfotila – ešte sa mám v čom zlepšovať, aby sa zo mňa stal pravý instagramer.

Strávili sme tam niekoľko hodín kecaním, keďže boli baby veľmi zvedavé na život v Európe, a Joža poznáte. Smiali sa na ňom, že on sa nič nepýta, len rozpráva.. a veľa. Už takmer večer sme sa rozlúčili, lebo baby museli ísť za frajermi – úplne sme bohužiaľ nepochopili prečo. Vraj budú nahnevaní ak prídu neskoro. Ďalší deň sme chceli skúsiť snežné skútre, napadlo nám to bohužiaľ až takto neskoro, takže z toho nakoniec nič nebolo, lebo už boli všetky zarezervované. Tak sme sa teda vydali na juh k značke polárneho kruhu, kde sme na parkovisku prespali, po tom, čo sme si ho trošku odhrnuli.

Na severe žiť – tak znie motto Murmanskej oblasti v Rusku, kam sme prešli cez Fínsku hranicu. Je to vlastne celý poloostrov Kola. Naším prvým cieľom v Rusku teda bol Murmansk, najväčšie mesto Ruska za polárnym kruhom, mesto kde až 40 dní v roku vládne polárna noc. V Murmansku sme našťastie vychytali couch-hostiteľa, ktorý nám pomôže s vybevením SIM karty, a výmenou peňazí. Prvým krokom bolo dostať sa k internetu, aby sme ho vedeli kontaktovať, že už sme tu, a spýtať sa ho, či už prišiel domov, keďže mal mať rande. Pohľadali sme teda veľké nákupné centrum na mape, kde sa naše očakávania splnili, a wifi tam dostupné bolo.

U Petra sme v Murmansku strávili nakoniec  3 noci, aby sme si dopriali aj ďalší zaslúžený oddychový deň. Keďže v Rusku je MDŽ štátnym sviatkom, tak si Peter spravil predĺžený víkend, a tým pádom mal na nás vlastne doť veľa času a poukázal nám aj menej navštevované časti mesta – sídlisko s maľbami na panelákoch, hojdačku na pobreží Kolského zálivu, a výhľad na mesto z jeho druhej strany.  Vďaka maľbám sme dozvedeli veľa o tunajšej kultúre. Veľa z obrázkov boli venované Sami tématike, a veľa z nich kreslilo život v Murmansku počas polárnej noci. Vtedy vraj veľa okien v domoch a bytoch svieti na fialovo, pretože zapínajú špeciálne svetlá pre rastlinky. Na výhľade na mesto z opačnej strany zálivu nás na naše prekvapenie zastavil náhodný chalan, ktorý tam venčil psa, a lámanou angličtinou sa nás pýtal, či sa nám v Rusku páči, a ďakoval nám, že sme do Ruska prišli. A keďže sme tam boli už večer za tmy, tak sa nám aj pošťastilo a videli sme auroru.

Ruské ceny nás nesmierne potešili – nafta za 80 centov na liter, pečivo za slovenské ceny ešte pred minuloročnou infláciou a niektoré iné jedlá aj lacnejšie. Čo nás ale zarazilo boli maličké balenia všetkého – chleby po 300g – Jožova  1 porcia, cereálie aj ovsené kaše v baleniach ako pre deti a kopec iných jedál – čipsy, jogurty.. Museli sme si nájsť veľkoobchod Lenta, kde predávajú asi všetko možné, aby sme si mohli kúpiť aj normálne porcie chleba.

Keďže Samiovia žijú, resp. žili aj v Rusku – v Rusku je ich totiž už asi len 2 000, zatiaľ čo v Nórsku až 20 000, tak skúšať sobie záprahy sme sa kvôli cenám rozhodli až v Rusku. Našli sme si Sami dedinku, kde si budeme vedieť pozrieť husky, polárne líšky, aj soby, a povozia nás chvílľu aj na sobích záprahoch aj skútrom na nafukovacích banánoch. Miesto sme si rezervovali s Petrovou pomocou, a vôbec sme netušili, čo nás čaká, keďže to znelo až príliš dobre, že za cenu 20 eur uvidíme všetko z tohto a vraj ešte aj rybaciu polievku k tomu dostaneme. Keď sme dorazili na miesto, tak sme zistili, že sme vlastne súčasťou exkurzie asi pre 50 ľudí. Oslovili sme teda dve mladé dievčatá, o ktorých sme dúfali, že by mohli hovoriť anglicky. A nezmýlili sme sa. Jedna z nich vedela. Zobrali si nás teda pod krídlo a celú exkurziu nám vysvetľovali, čo sa bude diať. Škoda len, že tam bol aj asi 15 minútový pokec o zvieratách, z ktorého sme my po rusky rozumeli tak akurát názvy tých zvierat. Valéria a Káťa boli z nás také nadšené, keďže vraj ešte nestreti zahraničných turistov, že sme sa dohodli, že sa ešte stretneme v ich meste Apatity, keďže ho máme po ceste.