Človek chce veľký výlet tak aspoň na rok a tak aspoň cez pol sveta. Ako sa však pripraviť. Vlastne netuším, iba viem že treba urobiť niekoľko rozhodnutí o tom ako sa presúvať a aké to bude mať výhody či nevýhody a že si treba vytýčiť cestu. Keďže sme sa rozhodli ísť autom cez Severný mys, Áziu a celu Afriku až na Mys dobrej nádeje, nasledovalo kopec príprav. Kúpiť auto, pripraviť auto. ale pripraviť auto je nekonečne. Netreba ho pripraviť len technicky aby malo STK a jednotlivé komponenty v stave aby vydržalo par desiatok tisíc kilometrov ale vyriešiť aj ako v aute budeme spať kam si dáme veci, čo si vezmeme a koľko toho vlastne so sebou berieme. Samozrejme vedeli sme že budeme potrebovať do niektorých krajín víza ale netušili sme že niečo ako pas potrebuje aj auto. Hurá ďalšie starosti alebo skôr „ach už by to mohlo skončiť nech môžme vyraziť a kus života si užiť“. Ale nie ona je v niektorých krajinách občianska vojna a nejde ich obísť. Hurá ďalšie problémy! Tak nejak to vyzeralo asi 3 mesiace pred tým ako sme boli schopní vyraziť. Tisíc vecí vybaviť a nikdy poriadne čas na nič. Nejak sme to ale zjavne zvládli a ono nakoniec predsa prišiel ten deň bolo to 17.2.2023 a my sme vyrazili. Nemôžem povedať že by sme mali veľa peňazí a tak sme sa rozhodli po Európe ušetriť na nafte a tak sme povozili ľudí z Bratislavy až po Berlín. Štart bol vlastne dosť unáhlený spravili sme za jeden deň skoro 1000km z Bratislavy až do Rostocku, kde sme spali len pár hodín a šli hneď ráno na trajekt do Dánska. Na mňa liezla choroba bol som značne nepoužiteľný a tak sme využili aj spanie v hosteli v Kodani aby sme spali trochu aj v teple. Ako asi na začiatku každej cesty sme sa museli najprv naučiť zopár veci, kde zohnať horúcu vodu do termosiek aby sme mohli piť teplý čaj, ako použiť reťaze ako sa šmýkať na ceste bez klincov v pneumatikách, ako sa vyslobodiť keď zapadneme v snehu, ale aj ako zohnať dosť hotovosti kam sa s autom dostať dá a kam už nie. Ale to už je však iný príbeh.
Po Petrozavodsku nás zas čakalo niekoľko stovák kilometrov, vrátane jedného trajektu, ktorý sa na rieke otočil, a my sme z neho museli na opačnej strane rieky vycúvať – nepýtajte sa prečo, ani my sme to nepochopili. Cesty sa postupne zlepšovali a rozširovali, až sme dorazili do mesta Yaroslavl – jedného z miest takzvaného Zlatého prstenca – sieť historických miest okolo Moskvy.
V Yaroslavli sa nám nepodarilo zohnať hostiteľa, tak sme spali na parkovisku pred pumpou. Cez deň sme si šli obzrieť mesto, a okrem hromady cibuľových kostolov, nás zaujala možnosť zahrať si na rôzne kostolné zvony, na ktorých vyseli špagáty, alebo im boli špagátmi prirobené stupy drevenými latami, aby bolo možné vytvárať zvonmi melódiu. Za chvíľu sa za nami nahrnuli do ohrádky so zvonmi aj nadšené deti, tak sme odišli. Akurát s naším odchodom došiel do ohrádky zvonár a povyháňal deti von. Pozreli sme na hodiny – ako inak, blížila sa celá hodina. Na zvony hral niekoľko minút rôzne melódie, a potom areál zamkol. Netušíme teda ako a prečo bol pred tým otvorený, a my sme sa mohli zo zvonmi pohrať, no sme radi, že sa nám takto pošťastilo. Druhá vec v Yaroslavli, ktorá ma oslovila, bol miestny Kremlin – pevnosť. Chovajú vo vnútri totiž Mášu, medveďa. Na našu smolu bola asi ešte zazimovaná, lebo sa na ňu nedalo ísť pozrieť.
Na ceste do ďalšieho mesta nás zastavili policajti. Potrebovali si nás nahodiť do registrácie a povedali nám, že nám nesvieti svetlo, o čom sme už dávno ale vedeli. Prestalo nám svietiť ešte na severe, kde ale jazdila tak tretina áut len s jedným svetlom, tak sme si povedali, že to vyriešime, až keď bude teplejšie. Pokutu nám ale našťastie nedali. Práveže boli veľmi milí a snaživí. Všetko nám písali do prekladača, aby sme rozumeli, čo sa deje. Pritom nám len stačilo zobrať dokumenty, pofotiť si auto a nahodiť ho do ich databázy bez vysvetlenia. Pýtali sa nás na našu trasu a na to, ako sa nám v Rusku páči.
Zastavili sme sa teda v asi najväčšom autoobchode, aký som kedy videla a išli kúpiť žiarovku. Aj keď prv sme pochopiteľne museli zistiť, ako vybrať tú starú, a to podľa nášho návodu od auta, ktorý je nemecky. Rozumej teda – podľa obrázkov v návode. V obchode sa k nám rovno nahrnuli mladí predavači, ale ani jeden z nich nevedel veľmi po anglicky. Mali tam z nás celkom senzáciu lebo okrem žiarovky sme kupovali aj pumpu, keďže sme zistili, že kompresor, ktorý sme si priniesli zo Slovenska nám nefunguje. Chlapci sa nedokázali vynadiviť, že si fakt chcem kúpiť šľapaciu pupmu lebo je trikrát lacnejšia. Rukami nohami sa nám snažili vysvetliť, to čo sme vedeli. Že šľapacou pumpou nám to bude trvať niekoľko krát dlhšie ako kopresorom. Po tom, čo si ale ten, čo nám pomohol vyberať pumpu nalepil svoj štítok s kódom, na všetko, čo sme kupovali, sme pochopili, že musia byť platený podľa predaju, a preto tak súťažili, že kto si nás odchytí.
Do Ivanova sme teda k našej hostiteľke Eljone prišli dosť neskoro. Pripravila nám večeru, a dorozumievali sme sa zväčša cez prekladač. Jej syn sa prv javil ako hanblivý, ale stačilo sa spýtať na meno jeho domáceho zvieratka – potkana – a už sa mu pusa nevedela zastaviť. Bohužiaľ ale v ruštine. Občas sme sa teda chytali a občas nie, ale jemu to vôbec nevadilo. Eljona zavolala svojmu priateľovi, ktorý momentálne žije v USA, lebo má starších synov, s ktorými odišiel z krajiny keď začali povolávať na vojnu. Prv išli do Turecka a nakoniec sa im podarilo emigrovať až do USA, kam sa časom presťahuje aj Eljona so synom a dcérou. Veľmi ma zaujímali dôvody, prečo neodišli spolu všetci naraz, a prečo Eljona kúpila nový byt, ešte nedostavaný o pár ulíc ďalej, ktorý nám bola ukázať. Bohužiaľ level jej angličtiny a ani náš prekladač neumožnili takto komplikovanú konverzáciu.
Jej priateľ nám po telefóne doporučil miesta, ktoré si máme v okolí ísť obzrieť a tak sme sa s Eljonou dohodli, že pôjdeme aj s nimi na jednodňový výlet do mestečka Plyos. Tam nám ukázali pobrežie Volgy, drevený kostolík, drevené farebné ruské domčeky s ornamentami, ktoré sú tu po každých dedinách, ale zatiaľ sme ich zatiaľ videli vždy len z auta, a pre Joža aj kopec s výhľadom.
Dúfali sme, že po dofúknutí pneumatík prestanú naše kolesá byť tak hlučné, ale bohužiaľ neprestali, tak sme museli ísť ešte v Ivanove do servisu. Po porade s našim servisákom na Slovensku, dospel k záveru, že máme poškodené ložisko, a treba ho čím skôr vymeniť, inak sa nám môže zaseknúť koleso. Eljona nám poradila servis, aj keď prv sme nechápali, prečo v predajni Nissanu, ale opravovali tam aj iné značky. Asi dúfala, že budú vedieť anglicky, no nevedeli. Boli ale veľmi ochotní nám pomôcť a ložisko nám vedeli vymeniť hneď druhý deň. Stálo to spolu s diagnostikou aj prácou 120 eur, čo je určite lacnejšie než na Slovensku. Síce pri tom ohli brzdový kotúč a pískalo nám to, tak sme sa museli vrátiť, aby nám ho ohli späť, ale odvtedy sme s tým nemali žiaden problém.
Po prespaní na polárnom kruhu sme si prvú zastávku spravili v Medvezhyogorsku, kde sme si boli pozrieť bunker z II. Svetovej vojny. Časť z neho bola zasnežená, takže sme si mohli pozrieť len jednu chodbu. Zato sme si ale dali našu prvú dlhšiu prechádzku Ruským lesom plným briez. Cestou sme ešte pozreli vodopád, pred ktorým vyberali vstupné, lebo bol súčasťou prírodovedného múzea a botanickej záhrady. Okrem iného tam bola aj vyrezávaná socha medveďa.
Ďalším cieľom bolo mesto Petrozavodsk – mesto na pobreží jazera Onega, druhého najväčšieho jazera v Európe o rozlohe 9 700 km2. Pochopiteľne bolo celé zamrznuté. Doteraz si nadávam, že sme sa nechali odradiť tými pár dňami, čo mali byť teploty akurát mierne nad nulou, a rozhodli sa zaplatiť si exkurziu na ostrov Khizi niekoľko kilometrov vznášadlom z Petrozavodsku, miesto toho, aby sme odstavili auto v najbližšom mieste od ostrova a prekráčali ten 1 kilometer po ľade. Bola nám totiž veľmi odporúčaná, a skanzen vyzeral na fotkách tiež riadnezaujímavo. Tiež bolo náročné dohľadať agentúru, ktorá by tam mala výjazd akurát v tie dni ako sme tam boli. Pôvodne nám totiž ponúkali súkromnú exkurziu za 3 násobok ceny, tak keď sa cena znížila 3 krát tak sme sa nechali zlákať.
Exkurzia nás totiž stála na 80 eur na osobu, a vznášadlo je vlastne len loď, ktorá ma miesto bežného „podvozku“ nafukovačku. Vôbec sa nevznáša tak, ako sme si to predstavovali. A ešte k tomu sme ešte nasledujúce týždne až po Ivanovo vídali rybárov chytať ryby aj v teplotách +10 či 15 stupňov, lebo ten ľad bol stále dostatočne hrubý. Taktiež sme po príchode na ostrov videli snežný skúter premávať sa po jazere a popri ňom bežal pes.
S Jožom sme sa tiež bohužiaľ pochytili, lebo ja som na poslednú chvíľu začala pochybovať, či to stojí za tú cenu, a chcela som sa na to vykašľať ešte pred tým, než sme to zaplatili, ale Jožo povedal, že tam už poďme, keď som to predtým toľko spomínala (keď som ale ešte vôbec netušila, koľko to bude stáť) a vlastne to bolo aj dosť náročné dohodnúť. Tiež povedal, že odviezť sa na vznášadle mu príde oveľa zaujímavejšie než šoférovať snežný skúter. Ak budete mať tú možnosť určite si vyberte radšej snežný skúter… Je to smutné, že sa človek necháva toľko ovplyvňovať názormi druhých aj vo chvíľach, kedy to mal on vymyslené vlastne lepšie. Mám ešte bohužiaľ na čom pracovať, pretože ja mám až príliš často tendenciu nechať sa Jožom presvedčiť a nestáť si za svojim.
Ostrov Kiži je vlastne skanzen s drevenými domčekmi a kostolmi. Nás počas exkurzie pustili len na jeho južnú časť a otvorené boli len dva domy a jeden kostol, takže celý deň bol dosť sklamaním. No a pochopiteľne celý pokec od sprievodcu bol po rusky, aj keď my sme mali stiahnutú aplikáciu po anglicky, no ani jeden z nás ju nevydržal počúvať veľmi dlho. No proste po tomto ma už na žiadnu exkurziu nedostanete.
Deň pred exkurziou sme si ešte poobzerali mesto a pobrežie, kde sme objavili tú najväčšiu exteriérovú posilňovňu hádam aj na svete (nevieme, ale v živote sme o takejto nepočuli). Majú tam hádam aj 100 strojov len tak vonku, pričom niektoré sú označené ako extreme, kde si človek vie naložiť až 1 000kg, čo je trošku nezmyselné vzhľadom na to, že svetový rekord na mŕtvy ťah – to je cvik, ktorým dokáže čovek zdvihnúť najviac, bol okolo 500kg.
Po Sami dedinke sme sa vydali do mesta Kirovsk, kde sa nachádza takzvaná „snow village“ – teda snežná dedina. Je to vlastne sieť chodieb vytvorených zo snehu, pokrytých snežnými sochami a obrázkami vyrezanými do ich múrov. Hneď vedľa boli vystavené ľadové sochy z tohtoročnej súťaže.
Kirovsk je mesto v pohorí Khibiny, je tam najväčšie lyžiarske stredisko v okolí, a chodia tam vraj lyžovať ľudia až z Moskvy. Boli sme sa teda vyviezť lanovkou na najvyšší kopec, aby sme si pozreli výhľad na mesto aj na hory. Počas polárnej noci v Kirovsku slnko nevyjde vyše mesiaca, ale keď sa človek vyvezie hore na kopec do výšky 850 m.n.m, tak ho v krajné dni už dokáže zazrieť skôr.
V Kirovsku sme prebývali u Elly – asi 60 ročnej pani, ktorej deti už odrástli, takže býva už len s manželom. Celý deň nás sprevádzala po týchto atrakciách, vrátane múzea, kam sme pôvodne nemali vôbec v pláne ísť. Večer sme sa od nej odpojili a stretli sa s Valériou zo Sami dedinky a jej priateľom, a išli sme do magického lesa. Bola to spleť vysvietených cestičiek v lese vyzdobených ľadovými sochami. Nechýbala veľká šmýkalka, na ktorej sme sa šmýkali na nafukovačkách. No pred tým, ako na potvoru, sme museli zas vyslobodzovať auto. Keby len nevychádzalo z príjazdovky k magickému lesu akurát iné auto, a my sme nemuseli zastaviť, tak by sme tu odbočku prešli určite bez problémov. Keďže sme ale zastavili, tak sme zistili, že už sa nevieme rozbehnúť lebo nám podšmykujú kolesá. Skúšali sme aj tlačiť, ale to nám posúvalo auto akurát tak doboku k druhému autu. Nezostávalo nám teda nič iné, než obuť reťaze. To nám už prišli na pomoc Valéria s jej priateľom a aj náhodný chlapík, ktorý zastavil autom naproti, aby nám posvietil.
Z parkoviska sme sa von dostali ešte na reťaziach a pred vstupom na hlavnú cestu sme teda zastali, že ich vyzujeme, lebo tá cesta bola úplne odhrnutá. Do minúty zastalo pred nami ďalšie auto, z ktorého vystúpil šofér so slovami „ Vsjo normaľno?“ tak som mu teda povedala, že áno a poďakovala. Ľudia na severe nás tu teda neprestávali ohurovať svojou ochotou pomôcť.
Vrátili sme sa k Elle, ktorá nám nechala pripravenú večeru a išla už spať. Varila nám celý deň, ale niečo z toho nám bohužiaľ nesadlo a mňa už v magickom lese začalo bolieť brucho a Jožo vačšinu následnej noci presedel na záchode. Vraj sa s ním dosť striedala aj Ella. Ráno sme teda vyrážali dosť neskoro. Čakal na nás jej manžel a my sme sa prv divili, že prečo, keďže nám večer povedala, že nám nechá kľúče a nech ich jej na druhý deň donesieme do práce. Potom sme ale pochopili. Neveril, že po tom, čo celú noc snežilo, vyjdeme autom von z našeho parkovacieho miesta. A mal pravdu. Musel nás von vytiahnuť svojím autom.
V Apatity sme sa stretli s Valériou a Káťou. Ako inak, zas sme meškali kvôli autu. Chceli si ísť niekam sadnúť na jedlo, a keďže v Apatiti nemajú vraj žiadne reštaurácie s domácim jedlom, tak baby vybrali sushi. Vraj ruské sushi je určite iné, ako to, na čo sme zvyknutí v Európe. A mali pravdu – pečené sushi a sladké sushi som pred tým ešte nikdy nejedla. Teraz si len hovorím, že škoda, že som ho neodfotila – ešte sa mám v čom zlepšovať, aby sa zo mňa stal pravý instagramer.
Strávili sme tam niekoľko hodín kecaním, keďže boli baby veľmi zvedavé na život v Európe, a Joža poznáte. Smiali sa na ňom, že on sa nič nepýta, len rozpráva.. a veľa. Už takmer večer sme sa rozlúčili, lebo baby museli ísť za frajermi – úplne sme bohužiaľ nepochopili prečo. Vraj budú nahnevaní ak prídu neskoro. Ďalší deň sme chceli skúsiť snežné skútre, napadlo nám to bohužiaľ až takto neskoro, takže z toho nakoniec nič nebolo, lebo už boli všetky zarezervované. Tak sme sa teda vydali na juh k značke polárneho kruhu, kde sme na parkovisku prespali, po tom, čo sme si ho trošku odhrnuli.
Na severe žiť – tak znie motto Murmanskej oblasti v Rusku, kam sme prešli cez Fínsku hranicu. Je to vlastne celý poloostrov Kola. Naším prvým cieľom v Rusku teda bol Murmansk, najväčšie mesto Ruska za polárnym kruhom, mesto kde až 40 dní v roku vládne polárna noc. V Murmansku sme našťastie vychytali couch-hostiteľa, ktorý nám pomôže s vybevením SIM karty, a výmenou peňazí. Prvým krokom bolo dostať sa k internetu, aby sme ho vedeli kontaktovať, že už sme tu, a spýtať sa ho, či už prišiel domov, keďže mal mať rande. Pohľadali sme teda veľké nákupné centrum na mape, kde sa naše očakávania splnili, a wifi tam dostupné bolo.
U Petra sme v Murmansku strávili nakoniec 3 noci, aby sme si dopriali aj ďalší zaslúžený oddychový deň. Keďže v Rusku je MDŽ štátnym sviatkom, tak si Peter spravil predĺžený víkend, a tým pádom mal na nás vlastne doť veľa času a poukázal nám aj menej navštevované časti mesta – sídlisko s maľbami na panelákoch, hojdačku na pobreží Kolského zálivu, a výhľad na mesto z jeho druhej strany. Vďaka maľbám sme dozvedeli veľa o tunajšej kultúre. Veľa z obrázkov boli venované Sami tématike, a veľa z nich kreslilo život v Murmansku počas polárnej noci. Vtedy vraj veľa okien v domoch a bytoch svieti na fialovo, pretože zapínajú špeciálne svetlá pre rastlinky. Na výhľade na mesto z opačnej strany zálivu nás na naše prekvapenie zastavil náhodný chalan, ktorý tam venčil psa, a lámanou angličtinou sa nás pýtal, či sa nám v Rusku páči, a ďakoval nám, že sme do Ruska prišli. A keďže sme tam boli už večer za tmy, tak sa nám aj pošťastilo a videli sme auroru.
Schválne, viete nájsť ten kúsok Aurory?
Ruské ceny nás nesmierne potešili – nafta za 80 centov na liter, pečivo za slovenské ceny ešte pred minuloročnou infláciou a niektoré iné jedlá aj lacnejšie. Čo nás ale zarazilo boli maličké balenia všetkého – chleby po 300g – Jožova 1 porcia, cereálie aj ovsené kaše v baleniach ako pre deti a kopec iných jedál – čipsy, jogurty.. Museli sme si nájsť veľkoobchod Lenta, kde predávajú asi všetko možné, aby sme si mohli kúpiť aj normálne porcie chleba.
Keďže Samiovia žijú, resp. žili aj v Rusku – v Rusku je ich totiž už asi len 2 000, zatiaľ čo v Nórsku až 20 000, tak skúšať sobie záprahy sme sa kvôli cenám rozhodli až v Rusku. Našli sme si Sami dedinku, kde si budeme vedieť pozrieť husky, polárne líšky, aj soby, a povozia nás chvílľu aj na sobích záprahoch aj skútrom na nafukovacích banánoch. Miesto sme si rezervovali s Petrovou pomocou, a vôbec sme netušili, čo nás čaká, keďže to znelo až príliš dobre, že za cenu 20 eur uvidíme všetko z tohto a vraj ešte aj rybaciu polievku k tomu dostaneme. Keď sme dorazili na miesto, tak sme zistili, že sme vlastne súčasťou exkurzie asi pre 50 ľudí. Oslovili sme teda dve mladé dievčatá, o ktorých sme dúfali, že by mohli hovoriť anglicky. A nezmýlili sme sa. Jedna z nich vedela. Zobrali si nás teda pod krídlo a celú exkurziu nám vysvetľovali, čo sa bude diať. Škoda len, že tam bol aj asi 15 minútový pokec o zvieratách, z ktorého sme my po rusky rozumeli tak akurát názvy tých zvierat. Valéria a Káťa boli z nás také nadšené, keďže vraj ešte nestreti zahraničných turistov, že sme sa dohodli, že sa ešte stretneme v ich meste Apatity, keďže ho máme po ceste.
Vstali sme skoro ráno nech stihneme dôjsť na Ruskú hranicu ešte do 15tej kým je otvorená. Bolo to asi 200km cez Fínsko, kde nám ubrali jednu hodinu kvôli časovému posunu. Aby sme ale mohli povedať, že sme boli aj vo Fínsku, tak sme si spravili veľmi krátku zastávku pri zamrznutom a zasneženom jazere. Nutnosťou bolo vybrať v bankomate eurá – keby sme na to boli mysleli ešte doma, tak by sme cez Fínsko vôbec nemuseli ísť. Našťastie to ale nebola veľká zachádzka.
Situácia s v Rusku totiž momentálne má tak, že tam nebudú fungovať naše karty, keďže Visa aj Mastercard sú v Rusku od začiatku vojny v Ukrajine zablokované. Miestne karty v Rusku fungujú, ale zahraničné nie. Ja som si až v Dánsku uvedomila, že síce nás ešte čaká niekoľko týždňov v Európe, ale Škandinávkse krajiny majú všetky vlastnú menu, okrem Fínska našťastie.
Na hranicu sme prišli okolo 14tej a boli sme tam jediní. Teda okrem soba, ktorý sa tiež snažil prekročiť hranicu, ale očividne asi nemal víza, keďže ho nepustili. Tiež nás pobavil fakt, že za celé tie týždne v Nórsku sme soba nevideli ani jedného, ale za tých pár hodín vo Fínsku až dvoch, vrátane toho, ktorý chcel prejsť do Ruska. Pohraničiari na Fínskej strane ho ale začali odháňať pešo aj dodávkou.
Na hranici sme boli asi dosť úkazom, všetci boli veľmi zvedaví, čo máme v aute. Ale nie takým spôsobom, že by hľadali bombu, či drogy, ale tým že pozerali, čo to máme za malú gitaru (gitalele) a koľko to má strún. Trebalo vyplniť niekoľko papierov, a okrem čakania nám prechod zobral ešte o hodinu času naviac kvôli posunu. Inak to bol ale vlastne dosť bezproblémový a relatívne rýchly prechod.
English 
Slovenčina