The vagabond journal

Month: July 2023

Posledná offroad skúška auta v Kazachstane

Ráno sme sa išli prejsť okolo Šerkaly a náhodne sme objavili miesto kade sa dalo vyliezť hore. Všade kde sme videli stopy vedúce aspoň čiastočne hore sme liezli, a vyplatilo sa. V jednej úžine sa nám takto objavilo lano, ktoré nám výlez umožnilo a výhľad stál za to. Na kopci, ktorý zdola vyzeral celý skalnatý nás hore čakala kvetná lúka. Zdola na nás niečo kričal miestny, a my sme si mysleli, že chce vedieť ako vyliezť hore, ale on len chcel vedieť naše mená. Keď sme zišli dole, tak sme ho stretli a prehodili s ním pár viet a ako inak, chcel sa s nami aj odfotiť a natočiť si krátke video na sociálne siete. Už celý vyprahnutí, ako sa blížilo poludnie, sme dokončili okruh okolo kopca a vrátili sa k autu. Keďže nám už dochádzalo jedlo tak sme rovno pokračovali ďalej nakúpiť si.

Našou poslednou ikonickou zastávkou v Mangystau regióne bolo soľné jazero. Najprv sme si ho pozreli zhora, kde sme stretli skupinku talianských turistov so sprievodcom a šoférmi v terénnych autách. Všetci pozerali do zeme a niečo tam hľadali. Tak sme sa spýtali prvej dievčiny , ktorá bola najbližšie k nám, a zistili sme, že sme natrafili akurát na sprievodkyňu. Tá nam vysvetlila, že hľadajú fosílie a žraločie zuby a ukázala nám ich plnú dlaň.  Nám sa ale žiaden nepodarilo nájsť. Pýtali sme sa jej, kade sa dá dostať dole k jazeru, a tá nás odkázala na šoférov. Tí nám povedali, nech ideme za nimi. A tak sme tomu teda dali ešte jeden pokus. Títo nás tentokrát počkali na odbočke z asfaltky a čo najpodrobnejšie nám vysvetlili trasu. Malo to byť okolo 30 km stepou. Čiže oni tam budú tak za polhodinu, zatiaľ čo my za vyše hodinu.

Boli sme zvedaví, ako bude vyzerať cesta dole cez útesy, a na naše prekvapenie sa zrazu zo stepnej cesty stala strmá cesta dole vysypaná kameňmi a označená dopravnými značkami. Tak sme sa potešili, že sme to našli. Až na to, že ani jednému z nás nenapadlo, že keď už sa síce dostaneme dole, tak ako ich tom rozsiahlom priestore nájdeme. Cesty sa tam totiž dosť rozdeľovali, a my sme nevedeli z ktorej strany budú oni, a kde má byť tá ich skala v tvare slona. Aj tak sa už zvečerievalo, tak sme sa len navečerali pod útesom a vrátili sa autom hore na odstavnú cestu pre tých, čo neubrzdia strmý svah. Totiž aj sprievodci nám hovorili, že na noc si plánuju nájsť miesto hore, ak by náhodou pršalo.

Naše obedové miesto. Človek by čakal, že v tých jaskynkách bude závetrie, ale vôbec.

Ráno sme ich aj „hore“ našli. Vôbec nešli vyššie len sa schovali tesne pod útes za zákrutou, kam sme my už nešli. Ráno sme ale chceli ísť k vode, aj keď počasie vyzeralo všeliajako a obaja sme sa obávali, že čo ak sa tu kvôli dažďu zasekneme. Soľné jazero z tej strany kam sme prišli mi vyzeralo len ako mokrý bielastý piesok. Vôbec tam neboli zaschnuté kryštáliky soli ako som videla kedysi v Austrálii. Dosť ma to teda sklamalo. Celé jazero ale nemalo význam obchádzať, lebo bolo kilometre dlhé a piesok bol miestami vlhký, takže sme sa báli, že by sme mohli niekde zapadnúť. Cestou naspäť sme už turistický sprievod nevideli, ale našťastie ani dážď sme nevideli.

odkaz na našom aute od svedkov Jehovových v Doline Gulí

Potiahli sme to autom až do Beyneu, kde na nás zas čakali vybavovačky. Trebalo nám doplniť naftu, a už sme mali potvrdené, že tie dve ceny – 300 tenge a 450 – nie sú za inú kvalitu nafty, ale jedná sa o ceny pre rezidentov a pre turistov. Ja som odmietla nechať sa takto okašliavať a už za Aktau som poprosila náhodného domáceho na pumpe, či nepôjde zaplatiť miesto nás, s tým, že ja mu dám hotovosť. A vyšlo to – natankovali sme za cenu pre lokálov. To isté som teda vyskúšala aj v Beyneu, tam ale tí ľudia zavolali jedného z obsluhy pumpy. Neviem prečo, úprimne ma tým celkom naštvali. Ten bol ale ochotný zjednať cenu na 350. Tak sme teda natankovali aj do bandasiek, kedže nás čakal celkom dlhý úsek odľahlou stepou v Uzbekistane a výlet na stratené Aralské more. Následne sme potrebovali nakúpiť, a to sme teda zistili po prevážaní sa po meste, že nikde neberú karty a nám už došla hotovosť.  

V priebehu vybavovačiek sme si uvedomili, že dokonca aj v meste to miestami znie ako keby sme škrkali podvozok. Po preskúmaní auta sme zistili, že je to plastový kryt prednej časti podvozku, ktorý ťaháme čiastočne za sebou. Potrebovali sme teda zohnať mechanika. Ten si auto nadvihol na heveri a vliezol pod neho. Trvalo mu to vyše hodiny, ale upevnil to tam tak, že sme s tým, už odvtedy nemali problém, a vypýtal za to len 3 eurá. Dokonca nám aj doplnil bandasky pitnou vodou. Nasledoval teda nákup kde sme už nakupovali náhodné veci, aby sme sa zbavili poslednej hotovosti v obchode, kde na nás boli takí milí, že nám ešte aj zmrzlinu prihodili navyše.

Gule, korytnačky a párty v oáze

Naša ďalšia cesta stepou nás viedla popri brehu Kaspického mora cez pláže až smerom k Doline gúľ. Po poslednom defekte som sa dosť obávala ďalšieho, takže po trmácaní sa pár kilometrov ďalšou stepnou cestou po zídení z asfaltky som už stratila nervy na to počúvať Jožove sťažnosti na kvalitu cesty, potenciál kameňov nám zas roztrhať gumu, a pozerať na jeho rozďavené ústa zakaždým keď prechádza autom ťažším úsekom. Povedala som mu teda nech zastane, a ja si to k pláži zabehnem. To som ale netušila, že ma na tomto priamom a neustálom slnku začne vypínať a nebudem schopná vôbec behať. Nakoniec sme tam museli dokráčať.

Pláž ale našťastie stála za to, len škoda, že sme tých 8 km fakt nepotiahli autom, lebo piknik na nej aj kempovanie by fakt stálo za to. Takto sme sa tam poprechádzali, pofotili si skaly, ja som sa dokonca aj vykúpala na pár sekúnd v tej ľadovej vode, a hladní sme sa vracali naspäť. Cestou sme sa pokochali ťavou farmou a ovečkami, a k autu sme došli rovno so západom slnka, a na mieste sme rovno aj prespali. Ja som mala v noci svalovú horúčku. Nebolo až tak teplo takže telo som si potrebovala prikryť, ale nohy mi horeli. 

Druhý deň nás čakala ďalšia pláž kam sme prišli ráno už autom. Tam sa vykúpal pre zmenu Jožo. Netuším prečo sa mu táto pozdávala viac, keďže tu neskutočne fúkalo. Kúsok od pláže boli pozostatky dediny aj s posedením s kovovými slnečníkmi. Jeden dom ale vyzeral že tam ešte niekto býva, aj keď celá záhrada bola zaprataná náhodnými kusmi železa a áut, a plot mali z pneumatík. Netuším prečo dedina pri tak peknej pláži a riečke s kaňonom zanikla. Pri kaňone sme si dali obed a Jožo aj siestu. Ja som sa chcela ísť prejsť naspäť k rieke končiacej v jazierko, keďže kým sme nedošli ku kaňonu, tak sme o nej vôbec nevedeli. Naspäť som už objavila skratku a vybouldrovala som štrbinou kaňonu hore k Jožovi. Cestou som si aj našla svoj suvenír z Kazachstanu – šatku s typickým vzorom. Bola len trochu zaprášená, ale inak vo veľmi dobrom stave. Pohli sme sa ďalej, a prespali  na odpočívadle pri ceste.

Za mestečkom Fort Ševčenko na nás čakal horúci minerálny prameň, ktorý sa nachádzal v areáli prístavu, ale našťastie nás tam pustili bez problémov. Po ňom sme sa odviezli do Doliny gúľ, ktorá bola ako inak plná kamenných gúľ prírodne vytvorených, tie sa nachádzali už dosť aj v širšom okolí, ale jedno miesto bolo najviac ikonické. Prišli sme tam dosť skoro na to, aby sme tam boli zo začiatku sami, no potom sa tam nahrnuli desiatky turistov vrátane autobusu plného svedkov Jehovových. Ich angličtina našťastie nestačila na to, aby sa nás snažili konvertovať, alebo prevážil záujem o nás ako o cudzincov, takže sa skôr vypytovali oni nás. Zavolali nás nech ideme za nimi, vraj si idú pzrieť ešte nejakú bielu horu v okolí. To sme už vedeli, že nemáme šancu ich nasledovať tak som si vypýtala súradnice. Nejaké mi dali tak som si celá spokojná sadla do auta a vyrazili sme. Jasné že sa ukázalo, že podľa súradníc máme ísť na severovýchod Ruska, ak si chceme pozrieť Bielu horu, takže z toho nebolo nič. Síce boli kolónou asi 6tich vozidiel ešte za tým autobusom, ale tesne pred asfaltkou sme ich stratili z dohľadu, a oni, ako inak na nás nepočkali. Hneď naproti asfaltke bol ale kopec, ktorý bol celý biely, tak sme išli tam, že to musí byť on. Ich sme tam ale nenašli tak sme si tam dali piknik sami a pofotili si tú bielu horu, ktorú sme našli my.

Previezli sme sa k ďalšej plánovanej zastávke – kopec Šerkala – vedľa ktorého sme objavili oázu, ktorá bola lokálmi hádam viac cenená ako kopec so strmými útesmi len tak vyrastajúci uprostred plochej stepi. Oázou pretekala drobná riečka, a ohradená oblasť bola plná stromov a piknikujúcich Kazachov. Ako inak sme boli privolaní k jednému z piknikov, hneď sme dostali do ruky čaj, a keď zistili, že rusky veľmi nevieme, tak nám zavolali dve dievčatá, ktoré vedeli anglicky. Ukázalo sa, že sú učiteľkami angličtiny na výlete s maturantami. Obe mali ale len 20 rokov. Porozprávali sme sa a navečer, keď sa už zberali na odchod sme sa oddelili a vytiahli vlastnú deku s vlastným piknikom. Po pár hodinách čítania, keď sa už začalo stmievať a v parku zostala posledná akčná skupinka, ktorá vyzerala, že sa im párty len rozbieha, sme sa spakovali, že pôjdeme do auta. Párty skupinka, ale vytiahla reproduktory a reflektory a keď sme prechádzali okolo, tak nás vyzvali do tanca. Respektíve vyzívali asi hlavne Joža, keďže tancovali samí muži. Jožo ísť nechcel, a mne to bolo veľmi ľúto, tak som ho presvedčila, a keď sme odložili veci do auta, tak sme sa ku nim vrátili.

To už začali hrať neznámu loptovú hru, počas ktorej si odbíjali loptu do kruhu a ten komu spadla išiel do stredu. Následne to potom peckovali doňho. Kto sa netrafil, pridal sa k tomu do stredu. Tam sa množili až kým niekto zo stredu nechytil tú loptu do rúk.  Joža ta hra veľmi bavila, mne prišla zbytočne násilná, hlavne po tom, čo som dostala loptou do hlavy. Našťastie sa po čase vrátili zas k tancovaniu, takže som svoju zábavku dostala aj ja. Joža občas volali medzi seba do rohu, a keď sa vrátil, tak som sa dozvedela, že mu nalievali. Večeru začali veľmi neskoro, a my sme už boli unavení a aj by sme išli spať, ale oni nás strážili, nech ešte vydržíme až do večere. Na jedlo bolo ako inak „5 prstov“ ale s jahňacím mäsom. V tej chvíli som bola fakt rada, že ako žena vôbec nie som stredobodom pozornosti, ale je ním Jožo. Posadili ho za čelo stola a dostal pred seba kosť. Chvíľku na to mu priniesli aj ovčiu hlavu a pobádali ho nech ju načne okom. Vraj je to zvykom, že hosť má takto načať hostinu. Jožo sa do toho moc nemal, tak sa nad ním zmierili a oko zjedol niekto iný. Jedlo mi veľmi nechutilo, a bola som už riadne unavená, takže som bola veľmi rada, keď sa hostina skončila, a my sme sa rozlúčili a išli spať. Oni určite pokračovali svoje oslavy konca Ramadánu až do rána.

en_USEnglish