Ráno sme sa išli prejsť okolo Šerkaly a náhodne sme objavili miesto kade sa dalo vyliezť hore. Všade kde sme videli stopy vedúce aspoň čiastočne hore sme liezli, a vyplatilo sa. V jednej úžine sa nám takto objavilo lano, ktoré nám výlez umožnilo a výhľad stál za to. Na kopci, ktorý zdola vyzeral celý skalnatý nás hore čakala kvetná lúka. Zdola na nás niečo kričal miestny, a my sme si mysleli, že chce vedieť ako vyliezť hore, ale on len chcel vedieť naše mená. Keď sme zišli dole, tak sme ho stretli a prehodili s ním pár viet a ako inak, chcel sa s nami aj odfotiť a natočiť si krátke video na sociálne siete. Už celý vyprahnutí, ako sa blížilo poludnie, sme dokončili okruh okolo kopca a vrátili sa k autu. Keďže nám už dochádzalo jedlo tak sme rovno pokračovali ďalej nakúpiť si.

Našou poslednou ikonickou zastávkou v Mangystau regióne bolo soľné jazero. Najprv sme si ho pozreli zhora, kde sme stretli skupinku talianských turistov so sprievodcom a šoférmi v terénnych autách. Všetci pozerali do zeme a niečo tam hľadali. Tak sme sa spýtali prvej dievčiny , ktorá bola najbližšie k nám, a zistili sme, že sme natrafili akurát na sprievodkyňu. Tá nam vysvetlila, že hľadajú fosílie a žraločie zuby a ukázala nám ich plnú dlaň.  Nám sa ale žiaden nepodarilo nájsť. Pýtali sme sa jej, kade sa dá dostať dole k jazeru, a tá nás odkázala na šoférov. Tí nám povedali, nech ideme za nimi. A tak sme tomu teda dali ešte jeden pokus. Títo nás tentokrát počkali na odbočke z asfaltky a čo najpodrobnejšie nám vysvetlili trasu. Malo to byť okolo 30 km stepou. Čiže oni tam budú tak za polhodinu, zatiaľ čo my za vyše hodinu.

Boli sme zvedaví, ako bude vyzerať cesta dole cez útesy, a na naše prekvapenie sa zrazu zo stepnej cesty stala strmá cesta dole vysypaná kameňmi a označená dopravnými značkami. Tak sme sa potešili, že sme to našli. Až na to, že ani jednému z nás nenapadlo, že keď už sa síce dostaneme dole, tak ako ich tom rozsiahlom priestore nájdeme. Cesty sa tam totiž dosť rozdeľovali, a my sme nevedeli z ktorej strany budú oni, a kde má byť tá ich skala v tvare slona. Aj tak sa už zvečerievalo, tak sme sa len navečerali pod útesom a vrátili sa autom hore na odstavnú cestu pre tých, čo neubrzdia strmý svah. Totiž aj sprievodci nám hovorili, že na noc si plánuju nájsť miesto hore, ak by náhodou pršalo.

Naše obedové miesto. Človek by čakal, že v tých jaskynkách bude závetrie, ale vôbec.

Ráno sme ich aj „hore“ našli. Vôbec nešli vyššie len sa schovali tesne pod útes za zákrutou, kam sme my už nešli. Ráno sme ale chceli ísť k vode, aj keď počasie vyzeralo všeliajako a obaja sme sa obávali, že čo ak sa tu kvôli dažďu zasekneme. Soľné jazero z tej strany kam sme prišli mi vyzeralo len ako mokrý bielastý piesok. Vôbec tam neboli zaschnuté kryštáliky soli ako som videla kedysi v Austrálii. Dosť ma to teda sklamalo. Celé jazero ale nemalo význam obchádzať, lebo bolo kilometre dlhé a piesok bol miestami vlhký, takže sme sa báli, že by sme mohli niekde zapadnúť. Cestou naspäť sme už turistický sprievod nevideli, ale našťastie ani dážď sme nevideli.

odkaz na našom aute od svedkov Jehovových v Doline Gulí

Potiahli sme to autom až do Beyneu, kde na nás zas čakali vybavovačky. Trebalo nám doplniť naftu, a už sme mali potvrdené, že tie dve ceny – 300 tenge a 450 – nie sú za inú kvalitu nafty, ale jedná sa o ceny pre rezidentov a pre turistov. Ja som odmietla nechať sa takto okašliavať a už za Aktau som poprosila náhodného domáceho na pumpe, či nepôjde zaplatiť miesto nás, s tým, že ja mu dám hotovosť. A vyšlo to – natankovali sme za cenu pre lokálov. To isté som teda vyskúšala aj v Beyneu, tam ale tí ľudia zavolali jedného z obsluhy pumpy. Neviem prečo, úprimne ma tým celkom naštvali. Ten bol ale ochotný zjednať cenu na 350. Tak sme teda natankovali aj do bandasiek, kedže nás čakal celkom dlhý úsek odľahlou stepou v Uzbekistane a výlet na stratené Aralské more. Následne sme potrebovali nakúpiť, a to sme teda zistili po prevážaní sa po meste, že nikde neberú karty a nám už došla hotovosť.  

V priebehu vybavovačiek sme si uvedomili, že dokonca aj v meste to miestami znie ako keby sme škrkali podvozok. Po preskúmaní auta sme zistili, že je to plastový kryt prednej časti podvozku, ktorý ťaháme čiastočne za sebou. Potrebovali sme teda zohnať mechanika. Ten si auto nadvihol na heveri a vliezol pod neho. Trvalo mu to vyše hodiny, ale upevnil to tam tak, že sme s tým, už odvtedy nemali problém, a vypýtal za to len 3 eurá. Dokonca nám aj doplnil bandasky pitnou vodou. Nasledoval teda nákup kde sme už nakupovali náhodné veci, aby sme sa zbavili poslednej hotovosti v obchode, kde na nás boli takí milí, že nám ešte aj zmrzlinu prihodili navyše.