Je len niečo tesne poobede a času do večerného konvoja o 18tej je teda habadej. Vonku ale riadne fúka, sneží, a teplota je -7, takže vidina čakania v aute vyše 5 hodín sa nám veľmi nepáči. Skúšame teda jedinú lokálnu kaviareň, ale tá je zvaretá. Našťastie ale nie sme jediní s týmto nápadom a hneď po nás prichádza postarší bucľatý pán a len v čiapke a svetri vystupuje z auta a pýta sa nás či je otvorené. To sa už ale otvárajú vchodové dvere od domu naproti a vychádza z nich stará pani. Chlapík sa s ňou rovno dáva do reči a vysvytne, že ona je majiteľkou kaviarne a pustí nás dovnútra. My si objednávame kakao a on si dáva wafle s kávou. Dávame sa do reči. Pán sa volá Balind a je právnik z maďarska, ktorý sa presťahoval do Luxemburska. Miluje sneh, a preto si doprial dovolenku na severe v požičanom aute. Na severnom myse bol už včera a nechce sa mu veriť, že teraz sa tam dá ísť už iba s konvojom.

Myslím si, že lepšiu spoločnosť sme ani vychytať nemohli, ale to sa ešte veľmi mýlim. Po pár hodinách nás začnú pani domáca s dcérou vyhánať, nech sa ponáhľame, že idú zatvoriť cestu aj dole do najbližšieho mesta. No kým sa pozberáme, dôjdeme k autu a začneme nasadzovať reťaze, už k nám priparkuváva Balind s tým, že ani on to už nestihol. Vraciame sa teda naspäť do kaviarne a Balind nás pozýva na ďalšie wafle.

V dedine sme si už pár krát všimli skupinku ľudí na bežkách a divili sme sa, prečo išli akurát sem. Od pani domácej sa dozvedáme, že to sú každoročné ´´Olympíjske hry´´ čo tu máva skupinka kamarátov. Zrazu už dávajú zmysel náhodné slová jej dcéry o tom, že zas vyhráva samé Švédsko a Fínsko.

Za chvíľu sa nahrnú do kaviarne aj oni, a zisťujeme, že je to vlastne skupinka asi 15tich bujarých päťdesiatnikov. Veľmi rýchlo sa dávajú do reči aj s nami a všetci si rozdávajú darčeky zabalené vo vianočnom papieri. Na naše prekvapenie dostávame 2 aj my. Prv ma napadne, že sa jej to možno len nechce rozbaľovať, tak to dala rozbaliť nám. No po tom čo pani, ktorá nám darčeky podala, stratí trpezlivosť s Jožovým opatrnou technikou vybaľovania a naznačí mu nech sa s tým nekašle, nám povie, že si ich máme nechať. Dostali sme teda 2 trolov – jedného záhradného a jedného plyšového. Vraj takto pred rokom na tom istom mieste, kde sedíme práve my, sedel nemecký párik.  

Po chíľke sa teda pýtam Balinda, ktorý sa mu páči viac a darujem mu ho. Vybral si toho plyšového, takže nám zostáva záhradný. Balind prichádza s nápadom, že môže byť naším maskotom, a môžeme ho fotiť všade kam dorazíme. Tak uvidíme, čo z toho bude.

Balind nás neskôr opúšťa keď odchádza konvoj do mesta a my sme sa rozhodli, že zostaneme na noc tu, zabávať sa s Nórmi. Zajtra vyzerá predpoveď počasia veľmi dobre, takže nechápeme, prečo nás pred tým tak naháňali, nech ideme preč kým sa dá. A aj účastníci miestnych olympíjskych hier majú na pláne odísť zajtra, a nevidia v tom žiaden problém.

Zostávame s nimi aj na večeru – ochutnávame sobie mäso so zemiakovým pyré a toasty so surovým lososom. Nechýba ani dezert. Vedúci hier nám dáva ochutnať svoje vlastné pivo a cidere, pričom nejaké dostávame aj na cestu spolu s údeným syrom, ktorý on vyúdil. Dozvedáme sa, že sa poznajú cez ich divadelnú skupinu, čo vysvetľuje, prečo sú všetci totálni extroverti . Zostávame s nimi až kým už nie sme príliš unavení a odoberáme sa spať do auta. Oni ešte ale ani zďaleka nekončia.

Ráno si nastavíme budík skoro, lebo predpoveď hovorí, že pekne má byť hlavne doobeda. To nám ale nenapadlo, že počasie síce pekné bude hneď ráno, ale cesty odhrnuté ešte nebudú. Po chvíli čakania pred rampou sa pri nás zastavuje odhrabávač so slovami, že za pár hodín to bude odhrnuté. Moc nás teda nepotešil a my zaliezame do spacákov lebo na posedávanie v aute len tak bez kúrenia je príliš zima. Po nejakom čase prichádza druhý odhŕňavač, za ktorým sa už hrnú nemci, čo zastavili za nami. My sme zalezení v spacákoch, takže to nie je také jednoduché. Snažím sa vyteperiť von, tak že si nechávam nohy v spacáku, len aby som otvorila predné dvere. Šofér odhrabávača nás rovno zdraví slovensky, a pýta sa odkiaľ sme. On je vraj z Banskej Bystrice. Práca ho tu baví, hovorí, že je to určite záživnejšie ako sedieť v kancelárii. Vysvetľuje nám proces prípravy cesty. Dozvedáme sa, že to nie je len odhŕňanie, ale aj frézovanie, a preto to tak dlho trvá – veď je to len 12 km úsek.

Áut sa za nami zberá už desiatky a my sme na čele kolóny. Dosť irónia vzhľadom na typ nášho auta a fakt, že musíme mať obuté reťaze, s ktorými nesmieme prekročiť rýchlosť  50km/h. Teda klepoce nám to veľa krát už aj skôr. Vracia sa frézovač a vyráža posledný odhŕňač, ktorý nám hovorí, že môžeme vyraziť tak 5 -10 minút po ňom. Autá za nami čakajú ledva 5 minút a už nás obiehajú, tak ich necháme.

Dali sme to. Sme na severnom myse. Máme z toho pocit, že už to je fakt expedícia, vzhľadom na včerajšie uzavretie cesty. Opäť stretávame slováka v odhŕňači a aj Balinda. Jožo si dá povinný backflip hoci mne už mrznú ruky ako tam čakám s mobilom kým sa on odhodlá. Je tu mínus 12 – zatiaľ najchladnejšie počasie, aké sme mali a to pri tom nie je na oblohe ani obláčik a slnko nám vypaľuje zraky aj od nôh, odrazom od všadeprítomného snehu.

Okolo štvrtej ráno prichádzame na Lofoty, parkujeme priamo v prístave a ideme dospávať. Ráno vstávame až okolo 11tej a vyrážame na túru, ktorú nám odporučila Jožova kamarátka. Na ten kopec totiž vedú schody, takže veríme, že bude schodný bez snežníc aj takto v zime. Mačiatka sú ale pochopiteľne nutnosť. Cestou hore stretávame skupinku čechov, ktorí piršli na Lofoty fotiť. Tí nám tiež potvrdia informáciu, ktorú som postrehla na facebooku, že v ten deň v noci má byť až tak silná aurora, že sa ju bude dať spozorovať na Slovensku a v Česku. Bohužiaľ my tu na Lofotoch máme tak zatiahnuté, že neuvidíme nič.  Kopec stál za to, hoci Jožo išiel dole väčnosť lebo má so sebou tie najlacnejšie decathloňácke mačiatka, takže mu hroty nedržia tak dobre ako mne. Francúz za nami sa nás rozhodol predbehnúť šmýkaním po zadku, až ho pretočilo na brucho ale ubrzdil to. Stretávame ďalšiu skupinu nemcov, ktorý to otáčajú pri problematickom úseku.

Večer nás čaká náš prvý Couchhost a my sa nesmierne tešíme na spanie vo vnútri a horúcu sprchu. Vlasy mám už tak mastné, že by sa nich vyprážať dalo. Joao je hrozne pohodový chalan z Portugalska, ktorý sa prisťahoval do Nórska už pred niekoľkými rokmi za prácou. Rozprávame mu o našich cestách a on nám zase o cestách svojich predchádzajúcich hostí. Najviac nás zaujme príbeh o jeho frajerke, ktorá zmeškala svoj let a bola z toho tak vynervovaná, že na konci jej náhradného letu si zbalila aj to čo jej nepatrilo – záchrannú vestu, ktorú nam Joao ukazuje. Neviem či to isté alebo iné dievča zas išlo na túru, a prepočítalo sa v tom, kam až stíha za svetla dôjsť, až po ňu doletel vrtuľník – a čo nás zaráža asi najviac je, že zaň nemusela platiť, aj keď nemala horské poistenie.

Ďalší deň pokračujeme ďalej scénickou trasou cez Lofoty. Zastavujeme sa na viacerých plážach, plných roztrúsených fotiacich turistov, a užívame si výhľady na zasnežené hory vyrastajúce rovno z oceánu. Lofoty sú nadherné, len nás mrzí, že v zime sa tam na túry dá ísť veľmi zaťažko. Prespávame v aute pri skleneno drevenej dvojposchodovej búde na pozorovanie aurory, až na to, že je plne oblačno, takže my žiadnu aj tak neuvidíme. Ale aspoň si v nej môžeme uvariť večeru.

Medzi Lofotmi a severným mysom, nie je nič špeciálne okrem stavieb z ľadu, ktoré ale aj tak nemôžeme vidieť lebo cestu zasypal sneh. Sme ale radi, že som im napísala dopredu, a vďaka tomu sme si odpustili cestu k blokáde.  Cestou ale zbadáme reklamu na Polar Park tak ideme tam. Máme síce už len hodinu do záverečnej ale aj tak sa rozhodneme tam ísť a pozrieť sa na soby, losy, polárne líšky, vlky, medvede a rosomáka (latinsky sa volá gulo gulo a až keď sme videli ako sa pohybuje, tak sme pochopili, prečo). Jediné soby a vlky sa nám odmietnu ukázať a akonáhle vyjdeme z areálu, už 15 minút po konci záverečnej, tak začnú zavýjať. Asi na oslavu toho, že park je už prázdny, pretože akonáhle vyjdeme z parku, tak zisťujeme, že tam už nikto nezostal, aj keď brána je stále otvorená. Veď kto by sa tam chodil vkrádať takto ďaleko na severe a uprostred ničoho. Keby sme boli vedeli, tak by sme si dali viac na čas.

Miesto na spanie si hľadáme vedľa cesty, tak aby sme zajtra mohli rovno pokračovať, ale aj aby tam nebolo osvetlenie a mohli sme v noci pozorovať auroru, lebo konečne máme mať jasnejšiu oblohu. Nastavujeme si budík na polnoc, ale keby mi netrebalo na záchod, tak z toho spacáku a auta v tých -10 stupňoch fakt nevyleziem. Na oblohe vidíme len také malé frcky, ktoré sa tvária skôr ako oblaky, ale náš foťák ich vidí na zeleno. Ja už zaliezam do auta, a keby sa Jožovi nebolo chcelo ďalej vonku čakať tak ani neuvidím ten zelený oblúk, čo sa na chvíľu zjavil. Naštastie bol na správnej strane auta, takže som si len otvorila dvere a vykukla von stále zakuklená v spacáku.

Cestou na mys už miznú v okolí stromy a prostredie vyzerá ako snežná púšť. Tak si hovoríme, že by bolo fajn niekde pri ceste zastaviť a odfotiť si to. Pri ceste sú vytvorené také kojky, ktoré vyzerajú ako parkovacie miesta. Ako keby pluh vždy zatáčal do strany každých pár metrov. Vyzerá to ako dobrý nápad.. až do sekundy, kedy sa nám prepadne pravá polovica auta do snehu, a nám je jasné, že z toho záveju ho svojpomocne nevytiahneme ani s pomocou naších kovových mrežových platní pod kolesá. Naštastie hneď druhé auto, ktoré prechádza okolo nás, je schopné nás vytiahnuť. Milí chlapíci sa hneď dajú do roboty a inštruujú Joža kam má zatočiť kolesá. Okolo prechádza niekoľko áut a väčšina si nás fotí, ani sa nedivím. Ja tiež vyberám fotoaparát, a Jožo sadá za volant. Auto sa im podarí vytiahnuť hneď na prvý pokus, a my sľubujeme, že si budeme dávať väčší pozor. Prichádzame asi 12 km pod severný mys, kde zisťujeme, že cesta je zavretá, a na mys sa dá ísť len s konvojom, ktorý má vyrážať každú chvíľu. Obúvame na rýchlo reťaze, lebo viditeľnosť je tam zlá a fúka silný vietor. Ostatní majú totiž špeciálne zimné pneumatiky s malými ostňami. Chvíľu na to ale prichádza za nami odhŕňač so slovami, že osobné autá nepúšťajú, lebo tam nechcú brať šoférov, ktorých nepoznajú. Závorou teda prechádzajú len autobusy plné turistov. Nám zostáva vraj len čakať, či nás pustí večerný konvoj, alebo až zajtra.

Asi len kilometer za hranicou nás rovno zastavili Nórski policajti. Asi preto, že už bolo niečo po 21. hodine večer a boli sme široko ďaleko jediné auto. Keď sa dozvedeli, čo sme zač, boli zvedaví na našu trasu. Pôvodne sme mali v pláne doraziť v noci až k Trondheimu a prespať na parkovisku pri hrade, ale po ceste sme videli niekoľko karavanov len tak odparkovaných na odpočívadlách a levitujúce svetielka nad mestom.  Z mapy sme sa dozvedeli, že ideme okolo obrovského jazera s ostrovčekmi a medzi kopcami, a levitujúce svetielka sú zjazdovka na strmom kopci nad mestečkom. Tak sme sa rozhodli zastaviť na najbližšom mieste a pozrieť si to aj cez deň. Keď vám ale sneží, je tma a občas vás oslepujú okoloidúce autá, tak je veľmi ťažké rozpoznať odkopanú odbočku v tom snehu.

Ja som z toho už teda začala byť nervózna, že aká je teda pointa hnať sa takto tmou cez krajinu, keď z toho ani len výhľady mať nebudeme a ešte k tomu budeme o to dlhšie spať a mínať ranné svetlo.

Parkovisko sa nakoniec našlo a ráno sme to za svetla potiahli až k hradu. Od neho to bolo už len niečo cez 100km na začiatok našej prvej scénickej trasy v Nórsku –Helgelandskysten. Je to tá najdlhšia, ktorú majú. Má vyše 400km a jej súčasťou je 6 jázd trajektom lebo celá vedie po pobreží, ktoré je neskutočne členité a cesta vedie veľa krát aj cez ostrovy. Sú na nej vyznačené zastávky s výhľadmi a inými zaujímavosťami. 

Prvý deň na Helgelandskysten sme si dali našu prvú túru v Škandinávii a vyšľapali sme na kopec Torghatten (258 m.n.m), kde sme konečne videli aj otvorený oceán, keďže od zeme je vidno vždy len  ďalšie a ďalšie ostrovy. V ňom vznikol niekoľko metrový obrovský tunel opradený legendou o troloch, ktorá hovorí, že je to klobúk, ktorý bol hodený do cesty šípu, a preto sa v ňom nachádza diera.

Na kopci sme zažili to najpremenlivejšie počasie, aké som zatiaľ videla. Svieti slniečko a zrazu sa len tak v sekunde zatiahne, začne fúkať silný vietor a sneží. Do 10 minút ale akoby sa po búrke len zľahla zem a je zas slnečno.

Zistili sme, že scénická trasa v zime je veľmi závislá na odhrabávačoch, keďže jedna zo zastávok – schody vedúce k ostrovčeku v zátoke – mala neodhrabané parkovisko, tak sme sa rozhodli si ho trochu odhrabať. Respektíve odkopať v našom prípade, keďže sme sa rozhodli nebrať veľkú lopatu ale len takú maličkú. Okoloidúce autá sa museli na nás riadne pobaviť.

Keďže sme si nesledovali dni, tak na to, že je nedeľa sme prišli až vtedy, keď sme si večer povedali, že načo pôjdeme na trajekt za tmy, keď z neho nič neuvidíme, a počkali sme do rána na trajekt, ktorý mal ísť o 7:30. Nešiel. Ako inak. V nedeľu chodí prvý až o 9:40. Takže sme zbytočne vstávali skoro, aby sme potom mrzli v aute a čakali. Pri ďalšom trajekte sme zas zistili, že sú vypočítané tak, že ak človek ide podľa povolených rýchlostí tak rovno stihne ďalší. Vzhľadom na to, že Nóri tu majú všetci zimné pneumatiky s drobnými ostňami a my máme obyčajné, tak my sa šmíkame a jazdíme radšej pomalšie a opatrnejšie. Tak sme si aj v ďalšom prístave počkali zas 2 hodiny. Mali ale fajn presklennú čakáreň so zásuvkami, tak sme vytiahli aspoň notebooky. Čakanie nám obohatila aj vydra ktorá si v prístave spokojne chytala ryby.

V pondelok sme prekročili trajektom polárny kruh, ale nevideli sme tú obrovskú kovovú guľu, ktorá ho má označovať lebo ju Jožo očakával presne na línii polárneho kruhu podľa mapy.cz, ale ona bola už skôr. Iróniou je, že práve kvôli nej sme sa rozhodli ísť aj týmto trajektom až ráno, nech ju vidíme. No čo už, tak hádam neminieme označenie polárneho kruhu v Rusku, keď budeme schádzať na juh.

Náš tretí deň na tejto scénickej trase nás najviac zaujal bunker z 2.svetovej vojny, ktorý bol voľne prístupný. Strávili sme tam hádam aj 2 hodiny a to sme si povedali, že do tých posledných tunelov a miestností už liezť nemusíme, keďže už bola tma a všade samá džabkanica ako sa ten sneh už na pobreží topil. A my sme sa báli, že čím severnejšie pôjdeme, tým väčšia zima bude. Na Nórskom pobreží to ale očividne takto nefunguje, a to vďaka Golfskému prúdu.

K záveru trasy nás čakali krásne pieočné aj kamenisté pláže, a ako inak moderné „umelecké“ (alebo ako to nazvať)odpočívadlá. Človek by si myslel, že to sú nejaké moderné útulne, a ono je to v skutočnosti len veľmi luxusný záchod. Trasu sme zakončili v Bodo, kde sme čakali na trajekt až do 1 hodiny v noci, keďže z nejakého dôvodu majú trajekt na Lofoty len o 1:00 alebo 16:45.

                Našou prvou zastávkou vo Švédsku je mesto Malmo.  Zas nemôžeme vojsť naším dieslákom do centra tak hľadáme parkovisko pri vlakovej stanici. Tých je tam habadej, keďže je tam obrovské nákupné centrum, ale zisťujeme, že všetky podzemné majú stropy len do 2,2m a my sa tam s našim strešným boxom teda vôbec nevojdeme. Po chvíľke blúdenia nachádzame ale obrovské vonkajšie parkovisko, kde zaparkujeme. Parkovací automat pýta prv našu ŠPZ a píše, že ju neregistruje, tak odchádzame z parkoviska s domnienkou, že parkovanie treba platiť pred odchodom podľa času, ktorý tam pobudneme.

Do Malma nakoniec kráčame aj keď to má trvať hodinu a pol. A sme radi. Inak by sme nenarazili na jedno z najväčších parkourových ihrísk aké som kedy videla. Trávime tam niekoľko hodín, pretože skokov je tam nespočetne pre oboch a svieti nám slnko, takže ani zima nie je. Následne pokračujeme k hrad, ktorý ako zisťujeme dodatočne vlastne vôbec nie je v centre mesta, kam sa dostávame skôr náhodou autobusom, ktorým sme sa chceli pôvodne zviesť naspäť k autu.  Pred tým ale ešte stíhame výhľad na Oresundský most a vežičku pri jazere, pod ktorou sa nachádza workoutové ihrisko, tak si obaja dokážeme, že ešte nejaké tie váhy zdvihneme.

V autobuse nám veľmi nápomocný a ochotný šofér radí, že ak si pípneme bankovú kartu tak nám to strhne peniaze za 2 hodinový lístok. My sa ale ako inak zabudneme spýtať, či to platí aj pre vlaky vrámci mesta a podľa skúseností z iných miest autmaticky predpokladáme, že áno. Vo vlaku, ako inak, zisťujeme, že to tak nie je, ale keďže ideme aj tak len jednu zastávku, tak nás sprievodca necháva ísť bez pokuty.

Potiahneme autom zas takmer jedno Slovensko (asi 400km) a dorážame k jazeru Vättern – druhému najväčšiemu jazeru vo Švédsku, a šiestemu v Európe. Na jeho pobreží nám strýko Google poradil navštíviť mestečko Gränna, dať si malú túru k vodopádu a skanzenu, ktorý bol bohužiaľ zavretý, ale dalo sa obzrieť si domčeky zvonku. Loďou sa potom prevážame na 14km dlhý a 3km široký ostrov uprostred jazera, kde na nás čaká šifrovačka pre turistov. Zadanie majú aj anglicky, ale aj tak zisťujeme, že pre nás je nevylúštiteľná. Žltý kruh na kostole sme fakt nájsť nevedeli a alpaca safari bolo zavreté, a hoci nám chýbajú len dve písmenká, tak my si to švédske slovo nevieme ani za ten svet domyslieť.  Ale aj napriek tomu, že hádanku sme nevylúštili, a vlastne sme aj zabudli dohľadať posledné stanovisko kde by sme mali dostať výhru (ktovie čo by to bolo, a či by to tam bolo aj takto mimo sezóny), sme s výletom na ostrov veľmi spokojní. Vyliezli sme sa na hrad cez hradby, lebo sa nám nechcelo ísť okolo, obaja sme si natočili jeden skok na múroch pred hradom, videli sme alpaky aj keď sme pre to museli vojsť ľuďom do dvora . Plot tam nebol, tak sme si povedali, že to riskneme, veď je to len asi 20 metrov za budovou, ktorá je ozančená ako turistické informácie. Nakoniec nás predsa len vymákla pani domáca, ktorá sa nám vôbec nepotešila. Normálne totiž vyberajú vyše 100 eur na hodinu za človeka na alpaka safari. S ospravedlním sme teda odišli, ale spokojní, že alpaky sme cez plot aj tak pohladkali aj pofotili. Tie vyzerali totiž, že boli na nás rovnako zvedavé ako my na nich, lebo k nám prišli veľmi rýchlo. Pani síce hovorila, že len tak pre okoloidúcich je kúsok ich výbehu hneď pri ceste, a keby sme na ne zavolali, tak ony by prišli, ale bohužiaľ informačná tabuľa bola len švédsky, a my fakt nevieme ako sa na alpaky volá.

Šoférujeme ďalej na sever, a len tak naproti pumpe na druhej strane diaľnice míňame impozantnú ruinu hradu, a nadávame si, že sme si ju nevšimli skôr a nestihli zastať na pumpe, ktorá bola spojená priamo s podchodom pod diaľnicou k hradu. Keďže mňa to štve viac ako Joža, tak narýchlo ale úspešne hľadám náhradnú zastávku po ceste. Google nám pred tým totiž zatajil, že by sme na trase mali niečo zaujímavé. Zastavujeme teda pri ruinách kláštora, ktoré sa nakoniec ukážu ako podobne impozantné, takže uspokoja moje výčitky za vynechanú pamätihodnosť. Svetlo mizne a my pokračujeme ďalej na sever už za tmy. Počas cesty sa nám už objavuje prvý sneh, a sme radi, že miesto, kde máme v pláne prenocovať, bolo už niekedy odhrabané.

Ráno sa prebúdzame v našom autoiglu, z ktorého nič nevidíme kým nevylezieme von a nenasnežíme si sneh z dverí za krky. Stojí to ale za to, lebo cestička k vodopádu a kamennému mostu je vyšľapaná a snehu je tak max 10 cm, takže sa brodiť nikde nemusíme.

Zvyšné naplánované zastávky vo švédsku už ale tak úspešne nedopadajú. Vikingské múzeum je zavreté a hneď pri odbočení do cesty k vodopádu zapadáme prvý krát do snehu. Podvozok je celý položený, takže tu by nám ani 4×4 nepomohlo. Vyťahujeme teda lopatu a odhrabávame. Striedame sa za volantom, keďže mne sa auto nedarí vyprostiť. Jožo to ale zvládne, a vzhľadom na pokročilú hodinu súdime, že pešo sa nám kráčať tých 6km neoplatí, lebo ten vodopád aj tak už neuvidíme. Dnes sme sa rozhodli potiahnuť zas niekoľko stovák kilometrov, takže šoférujeme ďalej, cez hranicu do Nórska.

Ráno o 6:00 nám odchádza trajekt z Rostocku do Gedseru. Príchod má o 8:00, čo by bolo tak akurát na to, začať deň včas, ale bohužiaľ,  Jožovi  je zle. Bolí ho hlava, cíti sa chorý, uzimený a nevyspatý. Tak ho nechávam na trajekte spať a zatiaľ sa snažím nájsť nejaké ubytovanie na dve noci nech sa môžeme obaja zotaviť, keďže ja už tiež smrkám a bolí ma hrdlo. Po nejakom čase hľadania už ani mne nie je najlepšie lebo hojdanie sa trajektu a do toho čítanie mi dobre nerobí a do toho mi ešte nefunguje stránka rbnb na mobile tak ako by mala, a neustále mi robí naprieky. Ubytovanie rezervovávam, ale vzhľadom na to, že ubytovať sa dá až po 11tej tak im píšem, či by to nešlo skôr lebo manžel je chorý. To mi už z toho ale fakt ide vybuchnúť hlava, keď sa dozviem, že v tom prípade nás neubytujú lebo kuchynka je tam zdieľaná s majiteľom ubytovania a mám to zrušiť, pričom mi ale píše, že platba je nevratná. Trajekt už ale dorazil tak hor sa do auta.  Ešte potrebujeme zistiť, ako fungujú Dánske dialnice (našaťastie pre osobné autá zadarmo).

Je toho veľa, som z toho zúfalá. Ubytovanie sa nakoniec darí zrušiť aj s peňažnou vratkou, tak hľadáme ďalšie, čo najlacnejšie. Tam sa ale dá ubytovať až od 15:00 tak to vzdávame, Jožo zberá svoje sily, preberá volant auta za mňa, keďže sa potrebujem ukľudniť. Rezervujeme hostel v Kodani a vyrážame k dvom útesom, ktoré sú po ceste. Nikde ani stopy po snehu, práveže už kvety kvitnú.

Jožo sa nakoniec naštartoval, ja som sa zas vyventilovala a k prvému útesu dorážame už v lepšej nálade. Užívame si výhľady, prechádzku po pláži až dorazíme len pár metrov pod schody smerom hore na útes, ktorými by sme sa dostali späť k autu. Tam ale zisťujeme, že je príliv, a cesta je neprechodná. Vyzliekame nohavice a skúšame ju prebrodiť, ale neúspešne. Vlny sú dosť vysoké a bojím sa o foťák. Otáčame sa teda naspäť.     

Zohrievame si guláš na variči a hovoríme si, že sme to ale len polepetkovia, a mali sme si zobrať všetok ponúkaný guláš do fliaš. Totiž deň pred odchodom navaril na obed môj otec guláš a večer sme sa šli rozlúčiť s Jožovými rodičmi a súrodencami v Lamači, a môžete hádať, čo nám ponúkali na večeru tam – no jasné, guláš predsa.

Druhý útes nás už toľko neohuruje, aj napriek peknému výhľadu na kostol.

Vchádzame do Kodane, a hľadáme parkovacie miesto na periférii, keďže ako diesláci nesmieme do centra. Mhdčka nás veľmi nepotešila, lebo kúpiť lístky sa dá buď len u vodiča v hotovosti, ktorú nemáme – teda nie v dánskych korunách – alebo na zastávke metra, kotré je ale až bližšie k centru. Šofér nám ale hovorí, že po metro nás teda zvezie len tak.

Dnes spíme v hosteli, v štvorposteľovej izbe s jednou američankou z new yorku, ktorá si svoju posteľ označila fľašami džúsu a vodky, a poliakom, ktorý si ju neoznačil tak si mu do nej ľahol Jožo a tým ho vysťahoval na hornú posteľ nad američanku. Čísla sme si bohužial totiž všimli až keď sme sa už zložili.

                Nasledujúci deň sa Jožo už po  12 hodinovom spánku cíti oveľa lepšie, zato ja zas horšie. Zostávame teda asi až do 13tej v spoločenskej miestnosti hostela a popíjame horúci čaj. Dáva sa s nami do reči taký starší dán, aj keď nechápeme, čo v hosteli robí, keďže v pravidlách hostela je písané, že ubytujú len ľudí do 35 rokov. Ja mu úplne nerozumiem a nebaví ma téma ktorú vybral, ale Jožo sa chytá, tak ich nechávam sa rozprávať a hľadám, čo sa oplatí si pozrieť v Kodani.

                Vyrážame nakoniec  do mesta obzerať.  Mesto je krásne, ale nás aj tak najviac zaujme tancujúca demonštrácia, tak zisťujeme, čo je zač. Chcú pridať dane športovým klubom, ktoré boli doteraz od daní oslobodené, tak tancujú na ulici.

                Na Kodaň si nechávame 2 dni, keďže v pondelok večer je verejný parkourový tréning. Doobeda teda vyhľadávame nákupné centrum, kde sa napájame na internet a elektrinu a plánujeme ďalší postup na sever.

                V utorok ráno vyrážame cez Oresundský most do Švédska, vyzdvihujeme si takzvaný bizz  – nejaké to čidlo, ktoré si lepíme na čelné sklo aby nám vedeli automaticky odčítavať z účtu colné poplatky za trajekty a cesty v Škandinávii – hlavne v Nórsku, keďže jediná platená trasa v Švédsku je Oresundský most.