Jožo a Zuzka na potulkách

potulkový blog

Page 3 of 4

Nórsko – Scénická trasa

Do Nórska sme tak trochu vpadli v strede noci. Bolo už po 11. hodine večer, pri prechode hranicou sme nikoho nevideli, hovoríme si však stále sme v EU. Pár stovák metrov za hranicou sa ale policajti rozhodli že nás predsa len skontrolujú a tak sa za nami rozbehla policajná dodávka, ktorá nás zastavila len tak uprostred cesty. A hneď otázky či nemáme alkohol, cigarety, omamné látky, kam máme namierené, či už sme v nórsku niekedy boli. Pánovi policajtovi sme ukázali že spíme v aute a dnes smerujeme do Trondheimu ale inak mame namierené na Severný mys, Nakoniec nám poprial pekný výlet a my sme mohli odštartovať Nórsku časť našej cesty.

Trondheim sme vlastne obchádzali no prišlo to až v ranných hodinách ďalšieho dňa. Prve miesto kde sme sa zastavili bol hrad ma ostrove na ktorý sa dalo dokráčať peši. Hrad bol zatvorený takže nám musela stačiť prechádzka okolo. Potom sme skúsili viac času stráviť na ceste aby sme získali viac času v severnejších častiach Nórska. Cestou nám však nasnežilo toľko snehu že sme par kilometrov prešli s obutými reťazami. Keď už viditeľnosť v snežení bola nanič aj kvôli zapadnutiu slnka tak aspoň šmyky sme eliminovali. Našim cieľom bola teraz dedinka Holm od ktorej začínala najdlhšia scénická trasa v Nórsku.

Hurá pozerať krásy Nórska! Ale možno ani až tak nie, v zime je polovica atrakcii na tejto ceste zatvorená alebo teda skôr zahádzaná snehom keď pluh odhŕňa cestu. Nebolo to ale ani také tragické. Keď bolo parkovisko pod snehom zastali sme na ceste dali blikačky blokovali sme v jednom smere cestu ale len možno 20 minút kým sme si odhádzali sneh z parkoviska a zaparkovali do nášho odhádzaného parkovacieho miesta. Takto sme si vyfotili z diaľky skalnatý kopec v diaľke. Scénická trasa viedla aj k tomuto kopcu. Zuzka mi o ňom čítala legendu ktorej som moc nepochopil lebo som sa sústredil na šoférovanie ale čo už poďme na kopec. zistili sme že turistická trasa nevedie na vrch kopca ale do diery ktorá je skrz kopec. Taky kopec sme videli prvýkrát diera desiatky metrov vysoká a stovky metrov dlha. Keď sme k nej došli bolo cez tu dieru vidno male ostrovy v atlantickom oceáne. Cestu z druhej strany tejto jaskyne sme si však museli už prešliapať sami. A tiež cestu na vrchol. Vlastne sme sa niekoľkokrát zamysleli či je dobrý napar isť hore. Počasie sa menilo každých 10 minút z hustého sneženia na úplne jasnú oblohu a slnko páliace tak že by sa dalo opaľovať. Cesta nebola vôbec prešliapaná a značenie sme museli hľadať. Ale šli sme hore. navyše cesta bola celkom zaujímavá lebo na jednom mieste boli asi 3 diery medzi skalami asi meter široká medzera a asi 3 možno 4 metre hlboká tak sme preskakovali a verili ze pod snehom kam dopadáme sa nám skala nešmykne. Potom prišlo na vystúp po reťaziach lebo skala už bola takmer vertikálna. A samozrejme zopár falošných vrcholov. Kopec Torghatten ma len 258 metrov ale výstup hlavne v zime je tam technicky celkom náročný ale o to zaujímavejší.

Nórsko ma veľmi členité pobrežie preto stavajú veľa tunelov a mostov. Tam keď ešte mosta ani tunel nepostavili tam chodia trajekty. Na scénickej trase ktorú sme chceli vidieť bolo trajektov 6. A tak ma čakal zase jeden z nich. Bol večer a my sme nestihli ten posledný ktorý ešte šiel za svetla. Zuzka navrhla radšej počkať do rána aby sme mali lepší zážitok, aby sme videli všetky tie prírodne krásy naokolo. A tak sme zaľahli, budík sme si dali tak skoro aby sme stihli trajekt o 6:00, ráno sme vstali zaradili sa ako prví do rady a trajekt nič. Až vtedy sme pochopili že na rozpise kedy trajekt chodí sú niektoré označené číslami 6 a 7. Je to tak trajekt o 6:00 v nedeľu nechodí. Tak sme si počkali na ten prvý nedeľný o deviatej. Konečne sme na trajekte. Ale čo to? Kde sú tie očakávané výhľady? To je tak keď si počasie povie že celý deň bude hmla.

Tento úsek cesty bol krátky asi 20km a bolo treba isť na ďalší trajekt. V hmle sme toho moc obzerať nemohli a tak sme šli proste na trajekt akurát že nám sa cesta šmýkala. Ostatné autá mali klince na pneumatikách. Boli sme teda to jedine auto ktoré trajekt nestihlo. Haha ďalšie dve hodiny čakania. Keď sme sa dostali za tento trajekt zastavili sme sa pri starej vojenskej základni. Bolo to vlastne opevnenie z druhej svetovej vojny. Žiadne delá ani guľomety tam už nie sú, avšak tunely zákopy a bunkre sa zachovali. A sú otvorené pre verejnosť. Úžasné, vchody boli síce cele pod vodou ale nejak sme sa už dovnútra prebojovali. Navyše napríklad z nedokončenom bunkri pre medikov boli zachovane aj stoly pre ranených a zopár ďalších rekvizít pridávajúcich autentickosti tohto miesta.

Posledný deň na tejto scénickej trase sme sa zobudili pred trajektom kde bola čakáreň ako taka chatka vyzeralo to tam strašne útulne keby tam nie sú len kreslá ale aj gauč tak by sme isto spali tam a nie v aute. škoda bola že ráno nám bola zima a tak sa nám nechcelo vstavať lebo v spachtošoch bolo lepšie ako za volantom až sme nestíhali isť do čakárne aj ráno a až na trajekte si Zuzka spomenula ze sa v tejto chatke sušia jej rukavice. Legenda vraví že sa tam sušia dodnes. Tento deň bol ale pozitívny pretože sme videli najnižšie položený ľadovec na severnej pologuli, vodopády pod vodnými elektrárňami v horách. A videli sme aj útulňu v ktorej sa isto v lete dobre prespáva, v zime bol prístup skoro ako močiar takže to nebolo úplne ideálne. Hneď vedľa tejto chatky ale bola aj možnosť prespania v domčeku postavenom z konárov stromov. Tento domček bol obložený machom a až o dosť neskôr sme sa dozvedeli že takto vyzerali obydlia p§vodných obyvateľov Škandinávie Sámov. A videli sme aj to čo m§a oslovilo najviac a to kopce ktoré mali 1000m a teda vyzerali veľmi mohutne a masívne vzhľadom na to, že sme sa nachádzali takmer na hladine mora. a tieto dva kopce máju medzi sebou sedlo v tvare písmena U a na vrchu im steny smerovali takmer kolmo hore. A pri oblačnom počasí aké sme tu zažili to vyzeralo ako brána do pekla. Proste niečo ohromné.

Na konci cesty nás čakalo mesto Bodo kde sme zistili že trajekt na Lofoty chodí dvakrát denne a to 16:30 alebo 1:00 a keďže my sme prišli o 17-tej šli sme na trajekt v noci. Spali sme trochu pred ním trochu v ňom a trochu na tej druhej strane ale aj takto to občas na cestách chodí. Tento trajekt šiel najdlhšiu vzdialenosť spomedzi všetkých ktorými sme šli. Ale nebol výnimočný len tým. Ale o tom zase nabudúce.

Švédsko

Po Oresundskom moste sme prišli do Švédska do mesta Malmo. Samozrejme že s naším autom s dieselovým motorom do mesta vstúpiť nemôžme preto hneď smerujeme na záchytné parkoviská. Je tu kopec nákupných centier ale na ich parkoviskách nemôžme zaparkovať, máme na streche box a na parkoviská možno vstúpiť len s autom do 2.2m. Nakoniec nachádzame parkovisko kde môžme auto nechať je to skôr plocha mimo cesty lebo asfalt tam nie je ale sme radi že sme vôbec niečo našli. Kráčame teda do mesta. Najprv cez park, všetko vyzerá veľmi čisto a novo. Keď sme vošli do druhého parku hovorím si tam vyzerajú nejaké steny že by sme tam dali spraviť pekne skoky. Keď prichádzame bližšie vidíme, že tieto múriky nie sú to pravé na parkour ale cely veľký parkourový park ktorý sa vynoril ani nevieme odkiaľ. Toto miesto je ako raj, najväčší a najpestrejší parkour park v akom som mal možnosť trénovať. Ani nemám chuť objavovať zvyšok mesta, čo ma tam po nejakom hrade keď je to táto krása.

Každý sa raz unaví a tak sme sa aj my pohli ďalej. Tento park je super nachádzame mnoho zaujímavých vecí ako napríklad futbalové ihrisko ktorého povrch je cely rôzne zvlnený a aj brány sú poohýbané a pretočené. Čiary sú však nakreslené normálne. Keby som tu tak mal aspoň 8 kamarátov s ktorými by som si mohol vyskúšať zahrať futbal takouto zábavnou formou. Ale my nemáme ani lne loptu a tak pokračujeme ďalej do centra až k hradu. Hrad je vlastne nudný nie je to zrúcanina je tak nejak obyčajný a tak sme sa pri ňom dlho nezdržali. Následne sme došli až na koniec mesta kde bol výhľad na more a na zapadajúce slnko nad Oresundskym mostom.

Niet kam pokračovať tak poďme naspať. A tak sme hneď zistili že v Malmo máju veľmi dobre vyriešené platenie za hromadnú dopravu. A ako sme sa tak vozili týmto autobusom ktorý vyzeral ako električka zistili sme že to skutočné centrum mesta sme obišli. Tak sme pokračovali v prechádzke mestom, pozreli sme nejaké dominanty a hlavne maják ktorý vystupuje ako dominanta a pritom je to postavene len pre turistov skoro v centre mesta. Skutočný maják vidíme len v diaľke, je o dosť menší a bližšie k otvorenému moru. Centrum sme teda videli a ideme na vlak ktorý by nás mal doviezť naspať k autu. V tom si Zuzka spomenula že v jednom parku mala byť akási vežička pri jazere ktorú sme obišli a tak vystupujeme a už za tmy obzeráme tuto vežičku. Vlastne ani nie je až taká zaujímavá ale hneď vedľa nej je workout ihrisko, dávame si aspoň jednu sériu na hornú čast tela a jednu na nohy a kráčame ďalej okolo vežičky keď odrazu vidím králika vlastne dvoch počkať tam sú traja, štyria. Kopček na ktorom stala vežička je zjavne ich domovom. A hneď bola vežička zaujímavejšia.

Na ďalší deň sme si naplánovali návštevu jednej dediny pri veľkom jazere. Nad dedinou bola veľká skala na ktorú sme sa prešli pozreli všetky výhľady a šli na trajekt na ostrov ktorý bol v tomto jazere. Pred trajektom bolo napísané že na ostrove možno hľadať pohlaď a tak sme sa rozhodli túto hru vyskúšať. Navštívili sme najprv zrúcaninu hradu a jej opevnenie, potom starý kostol, a potom sme zistili že sa prechádzame cez cely ostrov zbytočne lebo ostatne atrakcie sú v zime zatvorene a pri kostole na konci hry sme neboli schopní nájsť kľuč k hre. Zas tak sklamaní sme ale neboli lebo cestou spať na trajekt sme našli farmu kde mali alpaky a tie nás radi prišli privítať až k ohrade.

Potom ako sme tak smerovali zase na sever prešli sme okolo parádnej zrúcaniny na ktorú sa dalo isť keby sme boli vedeli že tam je. Na diaľnici sa ale len tak človek neotočí a tak nám tento hrad unikol. Zuzka však po tom čo sa takáto hrozná vec stala prehľadala mapu a našla inú zrúcaninu ktorá bola tak nejak na našej trase. Prezerali sme teda ruinu kláštora, ktorý bol zjavne riadne veľký. Veľká sieň kostola bola zjavná podľa najvyšších múrov. Ale aj mnoho menších budov pospájaných múrami do jedného komplexu. Stalo to za to. Zrúcaninu sme teda videli a mohli sme pokračovať.

Cesta na miesto, ktoré som vybral ako vhodné na spanie prišlo to čo sme už očakávali, sneh. Spali sme na parkovisku ktoré bolo pod snehom, na ktorom sme boli sami, mimo miest a dedín, tam kde bola úplná tma. A aj prebudenie bolo úžasné. A hneď po raňajkách sme sa prešli k neďalekému vodopádu a na most nad kaňonom. Radosť takto si žiť. Mali sme toho však naplánovaného viac a tak sme sadli do auta a pokračovali v postupe na sever. Tu prišli sklamania keď ďalšia atrakcia, cintorín vikingov, bola zatvorená a miesto so špeciálnym výhľadom bolo povedzme mimo našich možností. Cesta nebola odhrabaná, a tak sme zapadli hneď ako sme skúsili na to cestu odbočiť. Našťastie nebolo tak ťažké vycúvať. Zasnežené cesty priniesli za krátko aj ďalší zážitok, dostali sme šmyk. Šmyk v rýchlosti 80 km/h keď sa zadná časť auta snaží striedavo sprava a zľava predbehnúť tú prednú nie je sranda. No po par desiatkach sekúnd tohto smyku sa auto stabilizovalo, my sme prežili obohatení o cennú skúsenosť.

Šoférovali sme až do tmy s vierou že dôjdeme až to Trondheimu. To sa nám nakoniec síce nepodarilo ale Keďže Trondheim sa nachádza v Nórsku tak to je už zase iný príbeh. Tak ako aj to ako reagujú policajti na Švédsko-Nórskej hranici keď ju prekračujete uprostred noci.

Dánsko

Počujem budík, skúšam otvoriť oči, všade je tma a svietia len lampy, je hrozne skoro. Zuzka znie nahnevane, prelieza na sedadlo vodiča a nahli ma musíme ísť na trajekt. Sme v Rostocku je asi 5 hodín ráno a nás čaká trajekt do Dánska. Hľadáme kam vlastne máme isť, pýtame sa chlapíka v reflexnej veste a ten nás nasmeroval a tak nachádzame miesto kde sa máme postaviť do rady. Po chvíli vchádzame na trajekt a presúvame sa na jeho palubu. Vyzerá to ako výletná loď. Bolí ma hlava dávam si paralen a skúšam spať. Celu cestu trajektom cez Baltské more som prespal, aspoň ma už tak moc nebolí hlava. Dohadovanie sa kam ideme a kde prespíme začína. Rozhodli sme sa navštíviť útesy na východnom pobreží Dánska. Cesta je prázdna takmer žiadne autá, všetko naokolo vyzerá veľmi pokojne, more, lúky, miestami starodávne kamenné múry. Možno to znie ako kontrast no zaujímavé moderné mosty spájajúce ostrovy a poloostrovy zapadajú do tejto pokojnej krajiny.

Dorazili sme na parkovisko, cesta šla dosť dlho lesom, príroda naokolo, hor sa do objavovania útesov. Netrvalo dlho a vidíme prvý je to pieskovec pripomína Sandberg pod Devínskou kobylou. Fotíme, ja sa prechádzam po zábradlí a Zuzka ma natáča s výhľadom. Útesov je tu viac no konečne prichádzame k schodom ktoré vedú dole pod útesy na pláž Baltského mora. Z tohto uhla je to ešte zaujímavejšie. Útesy nie sú len pieskovcové ale aj z mastenca. Toto je niečo čo som zatiaľ nevidel, na zemi kopec kameňov pekne obmytých vodou do okrúhlych tvarov. Avšak ak sa ich dotknem rozpadnú sa odrazu je to iba blato. A predsa vidím nad sebou niekoľko desiatok metrov vysoký útes z tohto kameňa. Ako tak kráčame popri vode vidíme ze vlny prichádzajú až k útesu. Teraz začína zábava, treba kráčať iba po vyšších kameňoch alebo iba keď práve voda klesne. Prešli sme nikto nie je mokrý a hovoríme si že by bola sranda keby príliv vody spôsobil že na tomto úseku budeme musieť celé hodiny čakať na odliv. O chvíľu je tu ďalšia pasáž kde treba obskakovať vlny, znova sme prešli avšak tentokrát ma Zuzka jednu nohu celu mokrú. Čo už pokračujeme však už je to predsa kratšie k druhým schodom ktoré vedú spať na parkovisko. A o chvíľu ich už vidíme. akurát vidíme aj ze vody je to pri útesoch nejak viac ani keď voda klesne nevidíme trčiace kamene po ktorých by sme mohli prejsť. Skúšam dojsť čo najďalej avšak zapadám do blata. Paráda moje tenisky sú kompletne oblepené blatom, mám ho až na ponožkách. Takto to asi nepôjde. Vyzúvame sa, vyzliekame gate a skúšame sa prebrodiť. Voda je svieža tipujem tak 5-10°C. Zuzka sa otáča hladina je príliš vysoká stala vo vode po stehna a stále nebola v to najhoršom. Nuž aspoň sme si umyli nohy. obliekame sa a obúvame a kráčame naspať. Našťastie voda už moc nestúpla a tak sa dostávame naspať ku schodom ktorými sme prišli. Lesom sa vraciame na parkovisko.

Po tom čo sme si niečo uvarili a najedli sa vyrážame za ďalším objavovaním. Zase ďalšie útesy. Tentokrát už tradičnejšie. Je to skôr prechádzka k majáku a naspať. Z miesta s najlepším výhľadom pozorujeme matne viditeľný Oresundský most ktorým plánujeme prejsť do Švédska. A nakoniec sa v tento nekonečný deň ešte presúvame do Kodane. Kodaň nemá rada naše auto, s Dieselom môžme prísť len po okraj mesta tak auto nechávame tam a pokračujeme hromadnou dopravou. Keď prichádzame do hostela už je dávno tma. Zoznamujeme sa so spolubývajúcimi. Dievča ktoré tu spalo keď sme došli je z Ameriky stále popíja vodku a hovorí miestami dosť z cesty. Druhý spolubývajúci je Poliak ktorý nechce minúť moc peňazí a tak vraj tento deň nachodil 27000 krokov po Kodani. Oni si idú vypiť a my sa ukladáme spať.

Doobeda ostávame v hosteli a debatíme tu s postarším umelcom ktorý nám rozpráva o tom ako stále niečo maľoval až takmer zabudol že svet je aj mimo jeho ateliéru. Tiež sa dozvedáme že metro v Kodani je špeciálne lebo nemá dva konce ako v iných mestách ale jazdí do kruhu. Najprv sa prechádzame niekoľkými párkami a potom smerujeme k veží v centre z ktorej má byť výhľad. Ešte kým sa dostaneme k nej vidíme pred budovou akúsi demonštráciu. Ale počkať ti ľudia majú síce transparenty no nič neskandujú, oni tancujú. Nechápeme, dánske transparenty prečítať nevieme a tak sa pýtame. Zistili sme že v Dánsku je výuka športu a tanca oslobodená od dani a práve tie chce parlament v pondelok schváliť. Ako športovci vyjadrujeme podporu a držíme palce aby tanec a šport ostali slobodné. A teraz konečne k veži. Je zatvorená ale iba dnes lebo majú problém s výťahom. hovoríme si dobre skúsime zajtra a pokračujeme putovanie mestom. Pozrieme ešte nejaký kostol s penou vežou avšak vstupne odmietame zaplatiť a tak sa poberáme zas ďalej. Vlastne už nič špeciálne nenachádzame a tak ideme do auta prespať v ňom druhú noc.

Napriek tomu že sme spali vlastne zaparkovaní proste na ulici vyspali sme sa dobre a tak smerujeme zase na autobus do centra. Dnes už to musí vyjsť dnes pôjdeme na vežu. Tak sme zase k nej došli ale niečo je zle nikde žiadny ľudia tu niečo nehrá. Áno je to pravda my sme si včera neprečítali že otváracie hodiny sú každý deň okrem pondelka a dnes je pondelok. Veža nebude. Máme kopec času a tak hľadáme bankomat ktorý by nám dal eurá. Zjavne taký v Kodani neexistuje prehľadali sme fakt veľa no nastal čas presunúť sa do parkourovej haly kde si chceme večer zatrénovať. Vedie to tu mladý chalan ktorý sa skoro stále usmieva, občas niekoho niečo učí. Je to tu super už dávno som si tak dobre nezatrénoval. Až ma mrzí že po dvoch hodinách už nevládzem a treba ísť pohľadať auto a spať.

Ráno vstávame a vieme že tento deň je v Dánsku náš posledný. Vyrážame do Švédska. Konečne sa teda dostávame k prechodu cez Oresundský most. Je zaujímavý lebo jeho dánska strana vlastne začína tunelom ktorý vedie popod more následne na malom ostrove cesta vychádza nad hladinu a prechádza do veľkého mosta ktorý ma vysoké stĺpy z ktorých smerujú na úroveň vozovky nosné laná vytvárajúce trojuholníky. Po prechode na druhú stranu prichádzame do mesta Malmo kde nás čakajú zážitky o ktorých ešte vôbec netušíme.

Kapitola 0

Človek chce veľký výlet tak aspoň na rok a tak aspoň cez pol sveta. Ako sa však pripraviť. Vlastne netuším, iba viem že treba urobiť niekoľko rozhodnutí o tom ako sa presúvať a aké to bude mať výhody či nevýhody a že si treba vytýčiť cestu. Keďže sme sa rozhodli ísť autom cez Severný mys, Áziu a celu Afriku až na Mys dobrej nádeje, nasledovalo kopec príprav. Kúpiť auto, pripraviť auto. ale pripraviť auto je nekonečne. Netreba ho pripraviť len technicky aby malo STK a jednotlivé komponenty v stave aby vydržalo par desiatok tisíc kilometrov ale vyriešiť aj ako v aute budeme spať kam si dáme veci, čo si vezmeme a koľko toho vlastne so sebou berieme. Samozrejme vedeli sme že budeme potrebovať do niektorých krajín víza ale netušili sme že niečo ako pas potrebuje aj auto. Hurá ďalšie starosti alebo skôr „ach už by to mohlo skončiť nech môžme vyraziť a kus života si užiť“. Ale nie ona je v niektorých krajinách občianska vojna a nejde ich obísť. Hurá ďalšie problémy! Tak nejak to vyzeralo asi 3 mesiace pred tým ako sme boli schopní vyraziť. Tisíc vecí vybaviť a nikdy poriadne čas na nič. Nejak sme to ale zjavne zvládli a ono nakoniec predsa prišiel ten deň bolo to 17.2.2023 a my sme vyrazili. Nemôžem povedať že by sme mali veľa peňazí a tak sme sa rozhodli po Európe ušetriť na nafte a tak sme povozili ľudí z Bratislavy až po Berlín. Štart bol vlastne dosť unáhlený spravili sme za jeden deň skoro 1000km z Bratislavy až do Rostocku, kde sme spali len pár hodín a šli hneď ráno na trajekt do Dánska. Na mňa liezla choroba bol som značne nepoužiteľný a tak sme využili aj spanie v hosteli v Kodani aby sme spali trochu aj v teple. Ako asi na začiatku každej cesty sme sa museli najprv naučiť zopár veci, kde zohnať horúcu vodu do termosiek aby sme mohli piť teplý čaj, ako použiť reťaze ako sa šmýkať na ceste bez klincov v pneumatikách, ako sa vyslobodiť keď zapadneme v snehu, ale aj ako zohnať dosť hotovosti kam sa s autom dostať dá a kam už nie. Ale to už je však iný príbeh.

Cibuľové kostoly a prvá oprava auta

Po Petrozavodsku nás zas čakalo niekoľko stovák kilometrov, vrátane jedného trajektu, ktorý sa na rieke otočil, a my sme z neho museli na opačnej strane rieky vycúvať – nepýtajte sa prečo, ani my sme to nepochopili. Cesty sa postupne zlepšovali a rozširovali, až sme dorazili do mesta Yaroslavl – jedného z miest takzvaného Zlatého prstenca – sieť historických miest okolo Moskvy.

V Yaroslavli sa nám nepodarilo zohnať hostiteľa, tak sme spali na parkovisku pred pumpou. Cez deň sme si šli obzrieť mesto, a okrem hromady cibuľových kostolov, nás zaujala možnosť zahrať si na rôzne kostolné zvony, na ktorých vyseli špagáty, alebo im boli špagátmi prirobené stupy drevenými latami, aby bolo možné vytvárať zvonmi melódiu. Za chvíľu sa za nami nahrnuli do ohrádky so zvonmi aj nadšené deti, tak sme odišli. Akurát s naším odchodom došiel do ohrádky zvonár a povyháňal deti von. Pozreli sme na hodiny – ako inak, blížila sa celá hodina. Na zvony hral niekoľko minút rôzne melódie, a potom areál zamkol. Netušíme teda ako a prečo bol pred tým otvorený, a my sme sa mohli zo zvonmi pohrať, no sme radi, že sa nám takto pošťastilo. Druhá vec v Yaroslavli, ktorá ma oslovila, bol miestny Kremlin – pevnosť.  Chovajú vo vnútri totiž Mášu, medveďa. Na našu smolu bola asi ešte zazimovaná, lebo sa na ňu nedalo ísť pozrieť.

Na ceste do ďalšieho mesta nás zastavili policajti. Potrebovali si nás nahodiť do registrácie a povedali nám, že nám nesvieti svetlo, o čom sme už dávno ale vedeli. Prestalo nám svietiť ešte na severe, kde ale jazdila tak tretina áut len s jedným svetlom, tak sme si povedali, že to vyriešime, až keď bude teplejšie. Pokutu nám ale našťastie nedali. Práveže boli veľmi milí a snaživí. Všetko nám písali do prekladača, aby sme rozumeli, čo sa deje. Pritom nám len stačilo zobrať dokumenty, pofotiť si auto a nahodiť ho do ich databázy bez vysvetlenia. Pýtali sa nás na našu trasu a na to, ako sa nám v Rusku páči.

Zastavili sme sa teda v asi najväčšom autoobchode, aký som kedy videla a išli kúpiť žiarovku. Aj keď prv sme pochopiteľne museli zistiť, ako vybrať tú starú, a to podľa nášho návodu od auta, ktorý je nemecky. Rozumej teda – podľa obrázkov v návode. V obchode sa k nám rovno nahrnuli mladí predavači, ale ani jeden z nich nevedel veľmi po anglicky. Mali tam z nás celkom senzáciu lebo okrem žiarovky sme kupovali aj pumpu, keďže sme zistili, že kompresor, ktorý sme si priniesli zo Slovenska nám nefunguje. Chlapci sa nedokázali vynadiviť, že si fakt chcem kúpiť šľapaciu pupmu lebo je trikrát lacnejšia. Rukami nohami sa nám snažili vysvetliť, to čo sme vedeli. Že šľapacou pumpou nám to bude trvať niekoľko krát dlhšie ako kopresorom.  Po tom, čo si ale ten, čo nám pomohol vyberať pumpu nalepil svoj štítok s kódom, na všetko, čo sme kupovali, sme pochopili, že musia byť platený podľa predaju, a preto tak súťažili, že kto si nás odchytí.

Do Ivanova sme teda k našej hostiteľke Eljone prišli dosť neskoro. Pripravila nám večeru, a dorozumievali sme sa zväčša cez prekladač.  Jej syn sa prv javil ako hanblivý, ale stačilo sa spýtať na meno jeho domáceho zvieratka – potkana – a už sa mu pusa nevedela zastaviť. Bohužiaľ ale v ruštine. Občas sme sa teda chytali a občas nie, ale jemu to vôbec nevadilo. Eljona zavolala svojmu priateľovi, ktorý momentálne žije v USA, lebo má starších synov, s ktorými odišiel z krajiny keď začali povolávať na vojnu. Prv išli do Turecka a nakoniec sa im podarilo emigrovať až do USA, kam sa časom presťahuje aj Eljona so synom a dcérou. Veľmi ma zaujímali dôvody, prečo neodišli spolu všetci naraz, a prečo Eljona kúpila nový byt, ešte nedostavaný o pár ulíc ďalej, ktorý nám bola ukázať. Bohužiaľ level jej angličtiny a ani náš prekladač neumožnili takto komplikovanú konverzáciu.  

Jej priateľ nám po telefóne doporučil miesta, ktoré si máme v okolí ísť obzrieť a tak sme sa s Eljonou dohodli, že pôjdeme aj s nimi na jednodňový výlet do mestečka Plyos. Tam nám ukázali pobrežie Volgy, drevený kostolík, drevené farebné ruské domčeky s ornamentami, ktoré sú tu po každých dedinách, ale zatiaľ sme ich zatiaľ videli vždy len z auta, a pre Joža aj kopec s výhľadom.

Dúfali sme, že po dofúknutí pneumatík prestanú naše kolesá byť tak hlučné, ale bohužiaľ neprestali, tak sme museli ísť ešte v Ivanove do servisu. Po porade s našim servisákom na Slovensku, dospel k záveru, že máme poškodené ložisko, a treba ho čím skôr vymeniť, inak sa nám môže zaseknúť koleso. Eljona nám poradila servis, aj keď prv sme nechápali, prečo v predajni Nissanu, ale opravovali tam aj iné značky. Asi dúfala, že budú vedieť anglicky, no nevedeli. Boli ale veľmi ochotní nám pomôcť a ložisko nám vedeli vymeniť hneď druhý deň. Stálo to spolu s diagnostikou aj prácou 120 eur, čo je určite lacnejšie než na Slovensku. Síce pri tom ohli brzdový kotúč  a pískalo nám to, tak sme sa museli vrátiť, aby nám ho ohli späť, ale odvtedy sme s tým nemali žiaden problém.

Čo je to vlastne vznášadlo?

Po prespaní na polárnom kruhu sme si prvú zastávku spravili v Medvezhyogorsku, kde sme si boli pozrieť bunker z II. Svetovej vojny. Časť z neho bola zasnežená, takže sme si mohli pozrieť len jednu chodbu. Zato sme si ale dali našu prvú dlhšiu prechádzku Ruským lesom plným briez.  Cestou sme ešte pozreli vodopád, pred ktorým vyberali vstupné, lebo bol súčasťou prírodovedného múzea a botanickej záhrady. Okrem iného tam bola aj vyrezávaná socha medveďa.

Ďalším cieľom bolo mesto Petrozavodsk – mesto na pobreží jazera Onega, druhého najväčšieho jazera v Európe o rozlohe 9 700 km2. Pochopiteľne bolo celé zamrznuté. Doteraz si nadávam, že sme sa nechali odradiť tými pár dňami, čo mali byť teploty akurát mierne nad nulou, a rozhodli sa zaplatiť si exkurziu na ostrov Khizi niekoľko kilometrov vznášadlom z Petrozavodsku, miesto toho, aby sme odstavili auto v najbližšom mieste od ostrova a prekráčali ten 1 kilometer po ľade. Bola nám totiž veľmi odporúčaná, a skanzen vyzeral na fotkách tiež riadnezaujímavo. Tiež bolo náročné dohľadať agentúru, ktorá by tam mala výjazd akurát v tie dni ako sme tam boli. Pôvodne nám totiž ponúkali súkromnú exkurziu za 3 násobok ceny, tak keď sa cena znížila 3 krát tak sme sa nechali zlákať.

Exkurzia nás totiž stála na 80 eur na osobu, a vznášadlo je vlastne len loď, ktorá ma miesto bežného „podvozku“ nafukovačku. Vôbec sa nevznáša tak, ako sme si to predstavovali. A ešte k tomu sme ešte nasledujúce týždne až po Ivanovo vídali rybárov chytať ryby aj v teplotách +10 či 15 stupňov, lebo ten ľad bol stále dostatočne hrubý. Taktiež sme po príchode na ostrov videli snežný skúter premávať sa po jazere a popri ňom bežal pes.

S Jožom sme sa tiež bohužiaľ pochytili, lebo ja som na poslednú chvíľu začala pochybovať, či to stojí za tú cenu, a chcela som sa na to vykašľať ešte pred tým, než sme to zaplatili, ale Jožo povedal, že tam už poďme, keď som to predtým toľko spomínala (keď som ale ešte vôbec netušila, koľko to bude stáť) a vlastne to bolo aj dosť náročné dohodnúť. Tiež povedal, že odviezť sa na vznášadle mu príde oveľa zaujímavejšie než šoférovať snežný skúter. Ak budete mať tú možnosť určite si vyberte radšej snežný skúter… Je to smutné, že sa človek necháva toľko ovplyvňovať názormi druhých aj vo chvíľach, kedy to mal on vymyslené vlastne lepšie. Mám ešte bohužiaľ na čom pracovať, pretože ja mám až príliš často tendenciu nechať sa Jožom presvedčiť a nestáť si za svojim.

Ostrov Kiži je vlastne skanzen s drevenými domčekmi a kostolmi. Nás počas exkurzie pustili len na jeho južnú časť a otvorené boli len dva domy a jeden kostol, takže celý deň bol dosť sklamaním. No a pochopiteľne celý pokec od sprievodcu bol po rusky, aj keď my sme mali stiahnutú aplikáciu po anglicky, no ani jeden z nás ju nevydržal počúvať veľmi dlho. No proste po tomto ma už na žiadnu exkurziu nedostanete.

Deň pred exkurziou sme si ešte poobzerali mesto a pobrežie, kde sme objavili tú najväčšiu exteriérovú posilňovňu hádam aj na svete (nevieme, ale v živote sme o takejto nepočuli). Majú tam hádam aj 100 strojov len tak vonku, pričom niektoré sú označené ako extreme, kde si človek vie naložiť až 1 000kg, čo je trošku nezmyselné vzhľadom na to, že svetový rekord na mŕtvy ťah – to je cvik, ktorým dokáže čovek zdvihnúť najviac, bol okolo 500kg.

Na severe žiť! – 2. časť

Po Sami dedinke sme sa vydali do mesta Kirovsk, kde sa nachádza takzvaná „snow village“ – teda snežná dedina. Je to vlastne sieť chodieb vytvorených zo snehu, pokrytých snežnými sochami a obrázkami vyrezanými do ich múrov. Hneď vedľa boli vystavené ľadové sochy z tohtoročnej súťaže.

Kirovsk je mesto v pohorí Khibiny, je tam najväčšie lyžiarske stredisko v okolí, a chodia tam vraj lyžovať ľudia až z Moskvy. Boli sme sa teda vyviezť lanovkou na najvyšší kopec, aby sme si pozreli výhľad na mesto aj na hory. Počas polárnej noci v Kirovsku slnko nevyjde vyše mesiaca, ale keď  sa človek vyvezie hore na kopec do výšky 850 m.n.m, tak ho v krajné dni už dokáže zazrieť skôr.

V Kirovsku sme prebývali u Elly – asi 60 ročnej pani, ktorej deti už odrástli, takže býva už len s manželom. Celý deň nás sprevádzala po týchto atrakciách, vrátane múzea, kam sme pôvodne nemali vôbec v pláne ísť. Večer sme sa od nej odpojili a stretli sa s Valériou zo Sami dedinky a jej priateľom, a išli sme do magického lesa. Bola to spleť vysvietených cestičiek v lese vyzdobených ľadovými sochami. Nechýbala veľká šmýkalka, na ktorej sme sa šmýkali na nafukovačkách. No pred tým, ako na potvoru, sme museli zas vyslobodzovať auto. Keby len nevychádzalo z príjazdovky k magickému lesu akurát iné auto, a my sme nemuseli zastaviť, tak by sme tu odbočku prešli určite bez problémov. Keďže sme ale zastavili, tak sme zistili, že už sa nevieme rozbehnúť lebo nám podšmykujú kolesá. Skúšali sme aj tlačiť, ale to nám posúvalo auto akurát tak doboku k druhému autu. Nezostávalo nám teda nič iné, než obuť reťaze. To nám už prišli na pomoc Valéria s jej priateľom a aj náhodný chlapík, ktorý zastavil autom naproti, aby nám posvietil.

Z parkoviska sme sa von dostali ešte na reťaziach a pred vstupom na hlavnú cestu sme teda zastali, že ich vyzujeme, lebo tá cesta bola úplne odhrnutá. Do minúty zastalo pred nami ďalšie auto, z ktorého vystúpil šofér so slovami „ Vsjo normaľno?“ tak som mu teda povedala, že áno a poďakovala. Ľudia na severe nás tu teda neprestávali ohurovať svojou ochotou pomôcť.

Vrátili sme sa k Elle, ktorá nám nechala pripravenú večeru a išla už spať. Varila nám celý deň, ale niečo z toho nám bohužiaľ nesadlo a mňa už v magickom lese začalo bolieť brucho a Jožo vačšinu následnej noci presedel na záchode. Vraj sa s ním dosť striedala aj Ella. Ráno sme teda vyrážali dosť neskoro. Čakal na nás jej manžel a my sme sa prv divili, že prečo, keďže nám večer povedala, že nám nechá kľúče a nech ich jej na druhý deň donesieme do práce. Potom sme ale pochopili. Neveril, že po tom, čo celú noc snežilo, vyjdeme autom von z našeho parkovacieho miesta. A mal pravdu. Musel nás von vytiahnuť svojím autom.

V Apatity sme sa stretli s Valériou a Káťou. Ako inak, zas sme meškali kvôli autu. Chceli si ísť niekam sadnúť na jedlo, a keďže v Apatiti nemajú vraj žiadne reštaurácie s domácim jedlom, tak baby vybrali sushi. Vraj ruské sushi je určite iné, ako to, na čo sme zvyknutí v Európe. A mali pravdu – pečené sushi a sladké sushi som pred tým ešte nikdy nejedla. Teraz si len hovorím, že škoda, že som ho neodfotila – ešte sa mám v čom zlepšovať, aby sa zo mňa stal pravý instagramer.

Strávili sme tam niekoľko hodín kecaním, keďže boli baby veľmi zvedavé na život v Európe, a Joža poznáte. Smiali sa na ňom, že on sa nič nepýta, len rozpráva.. a veľa. Už takmer večer sme sa rozlúčili, lebo baby museli ísť za frajermi – úplne sme bohužiaľ nepochopili prečo. Vraj budú nahnevaní ak prídu neskoro. Ďalší deň sme chceli skúsiť snežné skútre, napadlo nám to bohužiaľ až takto neskoro, takže z toho nakoniec nič nebolo, lebo už boli všetky zarezervované. Tak sme sa teda vydali na juh k značke polárneho kruhu, kde sme na parkovisku prespali, po tom, čo sme si ho trošku odhrnuli.

Na severe žiť! – 1. časť

Na severe žiť – tak znie motto Murmanskej oblasti v Rusku, kam sme prešli cez Fínsku hranicu. Je to vlastne celý poloostrov Kola. Naším prvým cieľom v Rusku teda bol Murmansk, najväčšie mesto Ruska za polárnym kruhom, mesto kde až 40 dní v roku vládne polárna noc. V Murmansku sme našťastie vychytali couch-hostiteľa, ktorý nám pomôže s vybevením SIM karty, a výmenou peňazí. Prvým krokom bolo dostať sa k internetu, aby sme ho vedeli kontaktovať, že už sme tu, a spýtať sa ho, či už prišiel domov, keďže mal mať rande. Pohľadali sme teda veľké nákupné centrum na mape, kde sa naše očakávania splnili, a wifi tam dostupné bolo.

U Petra sme v Murmansku strávili nakoniec  3 noci, aby sme si dopriali aj ďalší zaslúžený oddychový deň. Keďže v Rusku je MDŽ štátnym sviatkom, tak si Peter spravil predĺžený víkend, a tým pádom mal na nás vlastne doť veľa času a poukázal nám aj menej navštevované časti mesta – sídlisko s maľbami na panelákoch, hojdačku na pobreží Kolského zálivu, a výhľad na mesto z jeho druhej strany.  Vďaka maľbám sme dozvedeli veľa o tunajšej kultúre. Veľa z obrázkov boli venované Sami tématike, a veľa z nich kreslilo život v Murmansku počas polárnej noci. Vtedy vraj veľa okien v domoch a bytoch svieti na fialovo, pretože zapínajú špeciálne svetlá pre rastlinky. Na výhľade na mesto z opačnej strany zálivu nás na naše prekvapenie zastavil náhodný chalan, ktorý tam venčil psa, a lámanou angličtinou sa nás pýtal, či sa nám v Rusku páči, a ďakoval nám, že sme do Ruska prišli. A keďže sme tam boli už večer za tmy, tak sa nám aj pošťastilo a videli sme auroru.

Schválne, viete nájsť ten kúsok Aurory?

Ruské ceny nás nesmierne potešili – nafta za 80 centov na liter, pečivo za slovenské ceny ešte pred minuloročnou infláciou a niektoré iné jedlá aj lacnejšie. Čo nás ale zarazilo boli maličké balenia všetkého – chleby po 300g – Jožova  1 porcia, cereálie aj ovsené kaše v baleniach ako pre deti a kopec iných jedál – čipsy, jogurty.. Museli sme si nájsť veľkoobchod Lenta, kde predávajú asi všetko možné, aby sme si mohli kúpiť aj normálne porcie chleba.

Keďže Samiovia žijú, resp. žili aj v Rusku – v Rusku je ich totiž už asi len 2 000, zatiaľ čo v Nórsku až 20 000, tak skúšať sobie záprahy sme sa kvôli cenám rozhodli až v Rusku. Našli sme si Sami dedinku, kde si budeme vedieť pozrieť husky, polárne líšky, aj soby, a povozia nás chvílľu aj na sobích záprahoch aj skútrom na nafukovacích banánoch. Miesto sme si rezervovali s Petrovou pomocou, a vôbec sme netušili, čo nás čaká, keďže to znelo až príliš dobre, že za cenu 20 eur uvidíme všetko z tohto a vraj ešte aj rybaciu polievku k tomu dostaneme. Keď sme dorazili na miesto, tak sme zistili, že sme vlastne súčasťou exkurzie asi pre 50 ľudí. Oslovili sme teda dve mladé dievčatá, o ktorých sme dúfali, že by mohli hovoriť anglicky. A nezmýlili sme sa. Jedna z nich vedela. Zobrali si nás teda pod krídlo a celú exkurziu nám vysvetľovali, čo sa bude diať. Škoda len, že tam bol aj asi 15 minútový pokec o zvieratách, z ktorého sme my po rusky rozumeli tak akurát názvy tých zvierat. Valéria a Káťa boli z nás také nadšené, keďže vraj ešte nestreti zahraničných turistov, že sme sa dohodli, že sa ešte stretneme v ich meste Apatity, keďže ho máme po ceste.

Fínsko – letom svetom

Vstali sme skoro ráno nech stihneme dôjsť na Ruskú hranicu ešte do 15tej kým je otvorená.  Bolo to asi 200km cez Fínsko, kde nám ubrali jednu hodinu kvôli časovému posunu. Aby sme ale mohli povedať, že sme boli aj vo Fínsku, tak sme si spravili veľmi krátku zastávku pri zamrznutom a zasneženom jazere. Nutnosťou bolo vybrať v bankomate eurá – keby sme na to boli mysleli ešte doma, tak by sme cez Fínsko vôbec nemuseli ísť. Našťastie to ale nebola veľká zachádzka.

                Situácia s v Rusku totiž momentálne má tak, že tam nebudú fungovať naše karty, keďže Visa aj Mastercard sú v Rusku od začiatku vojny v Ukrajine zablokované. Miestne karty v Rusku fungujú, ale zahraničné nie. Ja som si až v Dánsku uvedomila, že síce nás ešte čaká niekoľko týždňov v Európe, ale Škandinávkse krajiny majú všetky vlastnú menu, okrem Fínska našťastie.

                Na hranicu sme prišli okolo 14tej a boli sme tam jediní. Teda okrem soba, ktorý sa tiež snažil prekročiť hranicu, ale očividne asi nemal víza, keďže ho nepustili. Tiež nás pobavil fakt, že za celé tie týždne v Nórsku sme soba nevideli  ani jedného, ale za tých pár hodín vo Fínsku až dvoch, vrátane toho, ktorý chcel prejsť do Ruska. Pohraničiari na Fínskej strane ho ale začali odháňať pešo aj dodávkou.

                Na hranici sme boli asi dosť úkazom, všetci boli veľmi zvedaví, čo máme v aute. Ale nie takým spôsobom, že by hľadali bombu, či drogy, ale tým že pozerali, čo to máme za malú gitaru (gitalele) a koľko to má strún. Trebalo vyplniť niekoľko papierov, a okrem čakania nám prechod zobral ešte o hodinu času naviac kvôli posunu. Inak to bol ale vlastne dosť bezproblémový a relatívne rýchly prechod.

Hlavné mesto Sámov a teploty -30

Opúšťame pobrežie a vchádzame do vnútrozemia Nórska, tak si hovoríme, že tam by nemuselo byť tak oblačno a mohli by sme vidieť aj viac auroru. Akonáhle ale pozrieme predpoveď počasia tak radšej píšem tomu jedinému couchhostovi v Karasjoku. Má byť totiž v noci -23. Môj spacák má nízky komfort v -14 a extrém asi niekde v – 23, takže ja by som to s dekami navyše a oblečením asi hádam aj zvládla, ale jožov spacák je len do -6. Náš nový hostiteľ  – Dragan- naštastie veľmi rýchlo odpovedá, že sme vítaní.  Je to 58 ročný pán, ktorý do tváre ale vyzerá ledva na 50, ktorý trpí Parkinsonom. Napriek tomu stále pracuje – je fotograf a kameraman v lokálnej televízii. Celé tri dni, čo nakoniec zostávame u neho nám ukazuje svoje fotky, a dostáva sa čím ďalej,k intímnejším fotkám. Baví ho totiž fotiť akty.

Sme veľmi radi, že sme spali u neho, lebo predpoveď počasia úplne nevyšla a miesto -23 je v noci až -30. Dragan si v záhrade postavil 2 prístrešky na štýl Sami príbytkov, tak opekáme v teplote -28 stupňov celzia. Našťastie v prístrešku sa teplo ako tak zdržiava.

Dopriavame si prvý deň voľna na našom výlete, a ani len nevylezieme z domu až do večera, kedy sa vráti Dragan z práce. Večer je na pláne využiť pokračujúce nízke teploty – vedeli ste, že keď vyhodíte vriacu vodu do vzduchu v takýchto teplotách, tak sa vám rozpráši ako ohňostroj? Alebo, že bublinky vyfúknuté z bublifuku vám zamrznú?

V utorok nám otvárajú atrakcie v meste – chceme navštíviť Sami parlament, múzeum a galériu.  Vstaneme teda ráno, dokonca si necháme aj nejakú časovú rezervu, ale tá je nám nakoniec úplne zbytočná. Auto nejde naštartovať. Aspoň mne teda. Jožo mi teda prezradí svoj tajný trik – treba pridávať plyn počas štartovania. Jemu sa to našťastie podarí ale svieti nám červená ikonka, že nemáme chladiacu tekutinu, auto sa vraj prehrieva a hlási STOP veľkými písmenami. Je nám jasné, že prehriať sa v týchto teplotách určite nemôže, ale vypíname radšej motor a voláme nášmu servisákovi v Bratislave. Ten nám radí nech auto nahrejeme varičom pod kapotou, že nám musela zamrznúť chladiaca tekutina, a je možné že aj niečo prasklo. Bohužiaľ auto má na náš varič príliš nízky podvozok. Ja už panikárim, že nás oprava bude stáť tisícky eur pri miestnych cenách a my budeme musieť ísť rovno naspäť domov. (Paradajky tu majú za 8 eur na kilo a polkilový chlieb stojí 5 eur) Našťastie ale prichádza akurát Dragan, takže sa musím dať dohromady, lebo to len Jožo ma chudák môže (resp. musí) zažívať v takomto rozpoložení. Dragan vyberá elektrický ohrievač s predlžovačkou a nahrievaciu lampu. Skúšame štartovať znova a ikonka už len bliká, stále ale hlási STOP. Voláme teda zas našemu servisákovi a Dragan volá svojmu. Záver je, že potrebujeme zistiť koncentráciu chladiacej tekutiny. Vzhľadom na to, že jej máme málo, čo sme si predtým vôbec nevšimli, (ale ani náš prvý servisák, ktorý robil veci okolo motora, a na STK nám povedali, že ho máme vymeniť) by mohlo stačiť len doliať koncentrovanejšiu.

Miestny servisák na pumpe anglicky nehovorí, takže nám len rukami nohami naznačí, že máme rozohriať motor jazdou, aby zmeral koncentráciu aj pri rozohriatí. My si hovoríme, že to je nemožné. Keď sme totiž prichádzali do Karasjoku a bolo -18 tak sa nám motor počas jazdy schladzoval pri zapnutom kúrení interiéru.Takže na výber bolo buď motor v prevádzkovej teplote, ale zamrznuté okná z vnútra, alebo chladný motor a znesiteľná teplota vo vnútri auta. Po 15 minútach šoférovania na vysokých otáčkach a bez vykurovania interíeru sa nám motor ale nakoniec podarí rozohriať tak sa vraciame. Servisák nám zmeria koncentráciu. Jediné, čo z neho dostanem je too much, ale nikto nevie čoho, asi vody teda. Keď za ním vojdem na pumpu, podá mi z regálu už nariedenú chladiacu zmes do -37 stupňov celzia a odchádza preč. My sme zmätení, veď tá naša zamrzla v -32, fakt nám pomôže doliať len kus tej do -37? Musíme mu veriť, lebo už sa nevracia. Kvapalinu teda dolievame.

Sami múzeum ledva stíhame, ale máme šťastie na neskutočne milého zamestnanca múzea, ktorý nám dáva čas navyše a ešte nám múzeum poukazuje a porozpráva zážitky zo svojho detsva u starých rodičov, ktorí sú Sami. Samovia sú totiž pôvodní obyvatelia severu Nórska, Fínska, Švédska aj Ruska. Najviac ich ale zostalo ešte v Nórsku. V minulosti, ale niektorí stále aj teraz, sa živili hlavne lovením rýb a chovom sobov. Soby využívali na záprahy, mäso, kožušiny, ale aj ich parohy na vyrezávanie nástrojov či ozdôb. Bývali v špeciálnych stanoch postavených z hrubých konárov a po obvode pozakrývaných kožušinami prípadne zeminou aj s trávou – ako taký hobití domček. Majú 5 rôznych jazykov podľa oblastí, ale ani jeden sa nepodobá žiadnemu škandinávskemu jazyku. Dokonca majú aj špeciálne písmenká v abecede – teda pre ostatných škandinávcov špeciálne. My sme naopak boli veľmi zmätení, keď sme na kruhovom objazde zbadali teenagerov vo folklórnom oblečení s nápismi ČSV nad hlavou.  

Nasleduje parlament, kde vidíme aj zasadanie, ktorému ale vôbec nerozumieme. Môžeme sa aspoň pokochať Sami oblečením, v ktorom je väčšina z členov parlamentu oblečená. Zisťujeme ale, že už je príliš neskoro a lepšie nám bude zostať ešte jednu noc v Karasjoku u Dragana. Ten je s tým našťastie úplne v pohode. Večer teda ideme do sauny a vírivky pod holým nebom, ktorú prevádzkuje jeho známa. Zastavíme sa aj v televíznom štúdiu a zahrajeme si na bicie.

« Older posts Newer posts »
sk_SKSlovenčina