Jožo a Zuzka na potulkách

potulkový blog

Page 2 of 4

Aktau poprvé

Po vjazde do Mangystau regiónu sme zistili, že zrazu sa už nedívame len na nekonečnú plochú step ale na členité útesy rôznych odtIeňov hnedooranžovej až bielej farby. Najprv to začalo kaňonom, ktorý mi spätne už vlastne vôbec tak epický nepripadá, keďže ďalej sme videli ešte ikonickejšie. No viem, že v tej chvíli sme z neho boli dosť užasnutí. V bode kde mala cesta začať klesať pod úroveň mora až na 123 m.p.m. – na dno mora Thethys – more z obdobia prvo až treťohôr, ktorého pozostatkom u nás je napríklad Bratislavský Sandberg, sme objavili vyhliadkovú vežu. Tá síce vyzerala, tak, že málokto sa odváži, ale my s našimi skúsenosťami sme nemali problém. Jožo sa bol ešte potom prejsť aj na bezpečnostnú odstavnú cestu smerom hore z doliny, pre vozidlá, ktoré klesanie nezvládnu vybrzdiť, a sprevádzala ho tam novonadobudnutá psia kamarátka. Ja som bola veľmi unavená, tak som si radšej zdriemla. Veď vracať sa budeme musieť tou istou cestou.

Do Aktau sme v ten deň teda nakoniec až nedošli a spali sme na parkovisku v mestečku asi 80 km od neho. Ráno sme sa po príchode do mesta skontaktovali s naším novým hostiteľom. Jeho dom nám chvíľu trvalo nájsť lebo sa mal nachádzať na ulici 11.kvartál, ale nám by nikdy nenapadalo, že tak sa označuje rad domov a nie ulica medzi domami. Nakoniec nám ale prišiel naproti a zaviedol nás k sebe.

Keďže Žanarys učí angličtinu na základnej škole, tak nás zobral aj k sebe do školy na hodinu, kde sa nás jeho žiaci vypytovali, hocičo ich napadlo. Zistili sme ale bohužiaľ, že samostatne anglicky prakticky ani nevedia hovoriť. Dosť používali prekladač. Ani Žanarysova angličtina bohužiaľ nebola na levele, aký by sa patril na učiteľa angličtiny. Škola ale vyzerala veľmi moderne. Modernejšie, než u nás za mojich školských čias.

Jeho dcéry študujú angličtinu na vsokej škole, ale s nimi to bolo tiež jazykovo veľmi chabé. Jeho syn vedel len po rusky, ale ten sa nám nakoniec venoval najviac.

V meste sme sa boli pozrieť do bazáru, lebo si Jožo chcel kúpiť druhé, tenšie dlhé nohavice, keďže v celej centrálnej Ázii nie je veľmi akceptovateľné nosiť kraťase ani len pre mužov. Žiadne nezápadniarske sme ale nenašli, ženského miestneho oblečenia bolo kopec, ale muži sa očividne obliekajú úplne ako na západe. Zablúdili sme aj do sekcie s jedlom, a kúpili si karamelizované žiarivo červené čerešne – mňam. A Bohužiaľ aj do sekcie s mäsom. Celá hala plná surového mäsa len tak vyložená na pultoch bez chladenia. Ak si viete predstaviť ten pach, tak viete aj ako rýchlo sme stadiaľ zutekali.

Aktau sa nachádza na pobreží Kaspického mora, a je známe špeciálne svojimi prekrásnymi plážami a sklanatými útesmi. Útes a pochôdzka sa ukázali byť aj dobrým miestom na parkour vďaka veľkým skalám. Dlho sme tam ale nevydržali, lebo neskutočne pieklo slnko, a my sme si zabudli zobrať plavky a uteráky. Vstup do vody tam ale aj tak nebol práve najlepší.

Večer nám pripravili tradičné Kazšské jedlo, ktorého meno som zabudla. V preklade ale znamená 5 prstov, pretože sa je rukami. Pripomínalo mi to cesto na pirohy v hovädzom vývare a s hovadzím mäsom plus nejaké tie zemiaky  a mrkvy. Keďže stále trval Ramadán, tak sme museli čakať až do západu slnka. Po večeri nám Žanarys zahral na miestny hudobný strunový nástroj podobný gitare.

Sadaqah a uviaznutie pri cintoríne

Do Aktau sme sa neponáhľali,  a tých vyše 900 km sme si rozložili na 3 dni. Cesty boli dobré, ale šoféroval len Jožo, aby sa mi ešte mohol hojiť členok, a po náhlení sa v Rusku sme boli len radi, že máme času habadej. Každý z tých troch dní sme si večer pustili film a dali si leháro. Miesta na spanie sme si hľadali prv podľa aplikácie iOverlander, ale čoskoro sme zistili, že asi tak 99 percent Kazašskej stepi je vhodných na prespatie. Stačí len zísť z hlavnej cesty na hociktorú z tých desiatok, možno i stovák stepných ciest, ktoré ju v jej priebehu križujú, a ísť tak ďaleko, až budeme ledva počuť cestu. Prvú noc sme tak spali vedľa sochy muža dívajúceho sa do stepe, ktorý by vyzeral celkom poeticky, keby nemal celú zas*atú hlavu od vtákov. Boli sme prekvapení, koľko života sa v tej stepi nachádza. Všetko tam čvrlikalo a cvirikalo celú noc aj celé ráno.

Cestou okolo jednej dediny sme zbadali hromadu áut zaparkovaných len tak v stepi a vedľa nich bola postavená obrovská jurta. Povedala som teda Jožovi, nech tam zastaví, že som zvedavá, čo sa tam deje. Už pri odbočovaní pri nás zastalo auto s Arménskou ŠPZ (tých je tu v Kazachstane celkom dosť, ale vôbec nevieme prečo) , ktoré stamadiaľ akurát odchádzalo, a šofér nám povedal nech tam určite ideme, že je tam veľa jedla. Na mieste bolo hádam vyše 100 Kazachov. V Obrovských panviciach sa varilo mäso a ľudia ho vykladali na obrus rozložený len tak na zemi. Tam ho len tak preberali rukami. Okolo pobehovalo kopec detí, a jeden chlapec si nás odchytil aby nám opláchol ruky teplou vodou.

Ženy nás pozvali dovnútra do jurty a usadili nás presne na rozhraní mužskej a ženskej sekcie. Tam boli na dlhých obrusoch porozhádzané kusy rôzneho pečiva a cukríkov. Dostali sme čaj, a ľudia sa nás vypytovali skadiaľ sme a a kam ideme. Pofotili sme sa a neskôr nás presadili von z jurty kde sa podával hlavný chod. Plov – smažená ryža s mrkvou a hovädzie mäso. Boli sme usadení v kruhu asi 10tich mužov a okolo nás bolo takých kruhov niekoľko. Všetci sa začali spoločne modliť a jeden predspievaval motlitbu. Po záverečnom geste umytia si tváre vodou z dlaní sa všetci pustili do jedla. Rukami. Z jednej misy nachádzajúej sa v strede každého kruhu. Áno, rukami jedli ryžu. Ochutnali sme teda aj my a modlili sme sa nech nás potom nepreženie. Po Plove nasledoval vývar z mäsa tak mastný, že som ho mala problém dopiť. Domáci si robili srandu, že po tom vývare nebudeme potrebovať týždeň jesť, taký je sýty a výživný.

Keď sme sa pýtali, čo je to za udalosť, že sa stretávajú v takomto hojnom množstve, tak sme sa dozvedeli, že sa jedná o kazašskú obyčaj, kedy zabili kravu. Tak sme si povedali, že aha, takže zabíjačka vlastne. Ďalší nám zas povedal, že je to takzvaná muslimská sadaqah. Na wikipédii sme sa dočítali, že sadaqah je pomenovanie pre dobrovoľnú  charitu, na ktorú by nemal zabúdať žiaden moslim, a jej forma môže byť akákoľvek. Keď sme ale prišli do Aktau, tak náš hostiteľ nám povedal, že to bol určite kar. Pravdu sa už teda asi nedozvieme.

Po jedle sa všetci postupne začali zberať domov, no najdlhšie zostávali decká, ktoré z nás boli najviac nadšené. Veľa z nich bolo na bicykli, a jeden chlapec sa nás pýtal, či náhodou nemáme kľúč. Tak ho Jožo vytiahol z nášho kufra a chlapec si začal opravovať bicykel. Vôbec sme síce nepochopili, čo s ním bolo zle, a čo na ňom vlastne zmenil, ale nevadí. Kľúč od nás následne chcel kúpiť, ale nám by dosť chýbal, takže sme ho museli sklamať. Ostatné decká si z Joža robili srandu nech si pozerá na nohy a chceli nech im zaflexuje biceps. Doteraz nechápeme, čo ich na tom tak bavilo. Niektoré začali gestikulovať niečo s peniazmi a to sme si povedali, že už toho bolo dosť. Schovali sme sa teda do auta a snažili sa pomaly odísť. Nakoniec im ale Jožo zadriftoval a zaprášil nech majú „podívanú“.. alebo nech za nami neutekajú na bicykloch?

Ďalšiu noc sme si vybrali pri cintoríne. Bol totiž blízko mestečka, takže tam bolo dobré pokrytie, a my sme chytali mobilné dáta. Ráno sa nám to ale stalo osudným lebo začalo pršať. A my nič. My sme si naďalej vylihovali s tým, že veď neprší silno a sme v stepi, takmer púšti, kde by veď nemalo veľa pršať. Ono ale začalo pršať viac a viac, tak sme si povedali, že to už musíme ísť preč, lebo sa tu v tom blate zasekneme. A tak sa stalo. Rovno sa nám ísť podarilo, ale v najbližšej zákrute sa nám auto zaseklo. Vôbec sme nezapadli, len sa nám kolesá tak obalili blatom, že sa už len šmýkali, a predné nedokázali potiahnuť tie zadné. Jožo si chcel čítať a čakať kým prestane pršať a uschne to, ja som si ale povedala, že chcem vedieť ako sa to naše auto vyslobodzuje z blata, tak som mu začala očisťovať kolesá. O kúsok sme sa tak pohli a princíp pár krát zopakovali, až to prestalo fungovať. Tentokrát som sa už chcela vzdať ja, ale Jožo našiel dve drevené laty, tak sme sa začali s autom šmýkať po nich, čo nás dokázalo trochu otočiť.

 Už sme malo skoro za sebou prvú zákrutu, keď sa ku nám privalilo terénne auto. Po rusky sa nás spýtali či máme lano, a povedali, že zbehnú na cintorín, a keď sa budú vracať späť, tak nás vytiahnu. Vybrali sme teda naše ťažné lano a zistili sme, že je len do váhy 1600kg, zatiaľ čo naše auto má takmer 2 celé tony. Tak hádam to teda bude fungovať.

Lano to našťastie vydržalo a popri tom, ako sa on vo svojom terénnom aute tiež na tom blate občas riadne šmýkal, nás vytiahol až na asfaltku. Až vtedy mi napadlo, že veď my sme boli vlastne celý čas na dohľad hlavej cesty a mohli sme si už dávnejšie skúsiť niekoho stopnúť, kto by nás vytiahol. V Kazachstane jazdí totiž nemálo terénnych áut. Tak či tak sme tam ale vlastne dlho nečakali, a ešte sme mali pri tom zábavu ako sme telefonovali so „Suchármi“ – kamaráti -párik, ktorí práve cestujú v dodávke cez Nový Zéland, a priezvisko oboch z nich bude hádam čoskoro Suchý a Suchá.

Čo je veľa, to je málo

O ceste od hranice po Atyrau sme počuli už z viacerých zdrojov, že je vraj strašná a tých 300 km nám bude trvať aj 4 až 5 hodín. A tak aj bolo. Poznáte ten anglický vtip : In England they drive on the the left and in Slovakia they drive on what‘s left? (V anglicku šoférujú naľavo a na Slovensku na tom čo zostalo) Ak sa mu smejete tak to ste ešte nešoférovali v Ázii. Diery miestami také, že tam zapadne polovica kolesa a viac dier ako cesty. Domáci si dokonca radšej vyjazdili paralelnú cestu len tak v stepi. Jožo mi nechcel veriť, že tá bude určite lepšia tak si len nakoniec dal pár kilmetrov po nej, než sa stratila a banoval, že na ňu nešiel skôr. Vyše 100km z trasy sme išli priemernou rýchlosťou tak  35km za hodinu. Človek tam má pocit, že je v spomalenom zábere keď predbieha kamión 40tkou.

Muslimský cintorín. Takých bolo popri ceste nespočetne. Áno aj vrátane tej budovy napravo, to je len veľkolepejšia hrobka.

Asi v polovici trasy sme mali byť najbližšie ku Kaspickému moru, tak sme si povedali, že skúsime náš prvý offroad a pozrieme si ho. No ono ale nikde. Podľa mapy sme už mali byť vo vode ale široko ďaleko len step. V diaľke to vyzeralo, že by to mohla byť voda, ale ak ste už boli na púšti či v stepi, tak viete, že teplo stúpajúce od rozhorúčenej zeme neskutočne skresľuje odhad vzdialenosti. Tak sme pofotili auto v stepi a vrátili sa radšej na cestu.

Naše auto tam, kde malo byť podľa mapy už Kaspické more.

V Atyrau nás čakal náš hostiteľ Bekabolat aj s rodinou. Dozvedeli sme sa, že je práve Ramadán a ešte asi nasledujúce 3 týždne bude trvať. Počas neho moslimovia dodržujú pôst kým je slnko na obzore, a jesť môžu len v dobe keď je tma. Dokonca ani vodu piť nemôžu, ani keď Ramadán vyjde na tie najteplejšie mesiace. Každý rok totiž vyjde trochu inokedy, pretože islamský lunárny kalendár je o 11 až 12 dní kratší oproti slnečnému roku.

Dcéra Bekbolata. To najvysmiatejšie dieťa aké som kedy videla.

Od poslednej výmeny oleja sme prešli už 14 000km, takže sme potrebovali v Atyrau vymeniť olej. Vybavili sme pre Joža Kazašskú SIM kartu – je to dosť „podívaná“, keď Jožovi zoberú mobil a chcú mu ho nastaviť na novú SIMku oni. Tvári sa ako keby ho vygumovali a jediné, čo vie, je sledovať ten mobil.  A vybrali sme peniaze – tenge. Po vybavovačkách sme sa išli prejsť do parku na pobreži rieky Ural, kde sme bohužiaľ deň aj zanedlho zakončili, lebo sme začali skákať a po niekoľkých skokoch som si len tak pri dopade na rovný chodník podvrtla členok. Jožo šiel po auto, naložil ma doňho a išli sme zháňať hocičo mrazené. Zeleninu vraj nemali tak som dostala detské farebné pirohy – ruské pelmene. Bekabolat sa na tom celkom pobavil a jeho žena nám ich potom spravila na večeru.

V Atyrau sme takto nakoniec skysli na niekoľko dní, lebo ja som sa na druhý deň zobudila rovno aj s bolesťou v hrdle a na obed som mala už aj teplotu. No ukážková angína. Celé dva dni som teda len pospávala a Jožo bol na počítači. Občas sme sa aj striedali, keď som nespala ja, tak si zas zdriemol on. Boli sme ale veľmi radi, že nás Bekabolat nechal zostať u neho aj keď som bola chorá. Deti k nám do izby chodili každú chvíľu nazerať, lebo večer predtým kým som mala ešte len členok vyvrtnutý, som im ukázala bublifuk, a chodili zisťovať, či sa s nimi nepôjdem zas hrať. Občas len dvere pootvorili a nafúkali dnu pár bubliniek. Im to ale išlo horšie ako mne lebo predsa len sú ešte malí.

Vzdala som sa a išli sme s Jožom do nemocnice, nenapadlo mi totiž zájsť prv do lekárne a zistiť, či sú antibiotiká na predpis. Je možné, že by vlastne neboli. Tak som si teda zaplatila všetrenie a konzultáciu v nemocnici a tí mi predpísali lieky v azbuke. Iróniou bolo, že čakanie na vyšetrenie vôbec netrvalo dlho, zatiaľ čo čakanie na to, kým mi vrátia doklady trvalo väčnosť. V lekárni mi lieky vydali, ale to som stále ešte nevedela, ktorý mám ako užívať. Bekabolat nebol doma, a jeho žena anglicky nevedela takže som využila rodinné kontakty a dopracovala sa k prekladu z písanej azbuky. Ak by bola tlačená tak to by som zvládla, ale písaná? Veď to sú len samé vlnky. Preklad ma bohužiaľ veľmi nepotešil, lebo po chvíľke googlenia v zdrojoch z môjho štúdia medicíny som sa dozvedela, že jeden liek sa u nás už pre vedľajšie účinky ani nepoužíva – našťastie ho ale predpísali aspoň len na kloktanie, a nie na prehĺtanie, ale aj tak – a druhý sa u nás na túto indikáciu nikdy nedáva, ani výrobca ju na ňu neodporúča, a poslednú štúdiu z jeho použitia na angínu som našla z roku 1990. Tak som sa teda rozhodla lieky si nedať, až po 4 dňoch kedy sa to veľmi nezlepšovalo som sa vzdala, a dala si tie antibiotiká podľa dávkovania z roku 1990, pretože to dávkovanie, čo predpísala tá lekárka nedávalo vôbec zmysel.

Členok mi našťastie vlastne vôbec neopuchol, len bolel, tak sme sa za tri dni s Bekabolatom rozlúčili a podľa jeho rád vyrazili smerom na Aktau namiesto pôvodne plánovaného Bajkonuru. Tam sa aj tak nedá ísť dovnútra inak než s platenou a veľmi drahou exkurziou, a to tiež len v čase plánovaného štartu rakety.

Budhistické Rusko a Deň tulipánov

Do Elisty sme dorazili na obed, a len sme zamierili do miestneho parku v centre a Joža už hneď pritiahlo workoutové ihrisko. A potom druhé. Tretie už našťastie nebolo. Anis me sa nestihli poobzerať inde po meste, lens me si stihli všimnúť, že všetci ľudia tu sú šikmookí, a tak mongoloidne vyzerajúci, keď nás zastavili miestni reportéri. Pýtali sa odkiaľ sme, a  ako sa nám páči ich festival Tulipánov. Bohužiaľ sme ich museli sklamať, keď sme im povedali, že v meste nie sme ešte ani len polhodinu, takže im úplne nevieme odpovedať. Aspoň sme sa ale dozvedeli, prečo je všade naokolo tak veľa ľudí.

Dopracovali sme sa až k vstupu k pódiu, kde mali detektory kovu, takže sa Jožo musel prejsť späť k autu, aby si tam odložil nôž, ktorý nosí v batohu. Pozreli sme si rôzne tanečné, herecké a spevácke predstavenia, škoda len, že boli všetky v Ruštine, takže sme rozumeli len sporadicky. Poobzerali sme si miestne budhistické chrámy a prespali sme na parkovisku pred šachovým mestečkom, ktoré bolo postavené kvôli šachovému turnaju a dnes je z neho múzeum.

Ráno sme vyrazili smerom na Astrachan, kde sme si nakúpili jedlo za posledné drobáky, a pokračovali ďalej na miesto bližšie k hranici, kde sme chceli prespať. Cestou nás ešte čakal náš prvý pontonový most pre autá, ktorý sa celý vlnil pod váhou množstva áut, ktoré ním prechádzali. Musím uznať, že to bol celkom unikátny zážitok.

Ráno sme dorazili na hranicu s Kazachstanom kde nás na ruskej strane rýchlo odbavili. Na Kazazašskej strane k nám hneď pristúpil vojak, a snažil sa nám vysvetliť, že ja ako pasažier mám ísť pešo do budovy a od Joža si pýtal jeho doklady. Zmätený Jožo mu podávanú ruku chytil a potriasol. To som sa už neudržala a začala sa smiať a vojak s Jožom sa pridali. Ja som mu totiž rozumela, len Jožo bol z toho celý nejak vedľa. Moja kontrola prebehla dosť rýchlo, išiel predo mnou ešte jeden človek, ktorý mi hovoril, čo a kam. Jožo hovoril, že tentokrát auto kontrolovali už aj zo spodu. Aj tak sme boli ale do dvoch hodín vybevení  a naša cesta Kazachstanom mohla začať. V Rusku nám všade hovorili, že na Kazachstan vraj nemáme vhodné auto, tak to sa ešte uvidí.

Miesto pristátia Gagarina a nemecké kostoly v Rusku

                V Saratove sme bývali u Andreja s jeho neskutočne čistotnou ženou. Musím uznať, že to bolo veľmi príjémnépobývať v upratanom, nepreplnenom a dokončenom byte. Rusi majú totiž až priveľmi vo zvyku nedokončovať rekonštrukcie bytu a hlavne v kúpelni. Dokážete si asi potom dobre predstaviť, čo to spraví so stenami v kúpelni ak nie sú okachličkované a veľa krát ani plne omietnuté.Tiež majú veľmi tendenciu zapratávať priestor vecami, čo sa síce často vídava aj u nás.

                Pri príchode nás rovno privítal aj so svojim kamarátom, učiteľom angličtiny. Poukazovali nám mesto vrátane tzv. Českej reštaurácie nazvanej Pitniča v latinke, v azbuke to ale mali napísané správne – pivnica. Porozprávali nám toho veľa o histórii danej oblasti a jej architecture. Dozvedeli sme sa, že táto oblasť bola kedysi nemecká, a preto je tu možné nájsť viacero ruin katolíckych kostolov.

                Na Andreja som bola veľmi zvedavá, lebo už v profile mal napísané, že prebicykloval okolo 500km po zamrznutej Volge na fatbajku (taký ten bicykel s tučnými kolesami).  Trvalo mu to 9 dní a prespával v stane. Občas priamo na Volge občas povedľa. Tiež prebicykloval veľa aj cez Kazašskú púšť, tak som sa ho pýtala, čo je ťažšie – či bicyklovať na zamrznutej rieke alebo cez piesok. Odpovedal, že cez rieku hlavne keď sú cez deň teploty nad nulou.

                Večer sme sa tak dlho rozprávali, že ráno po tom, čo sme vstali s Andrejom, aby sme odchádzali naraz, sme si to odšoférovali k začiatku pešieho chodníka k miestu pristátia Gagarina a zavalašili to na vyše 3 hodiny. Potom sme si tie 3km tam a naspäť odbehli a vrátili sa naspäť k Andrejovi.

                Na večeru nám pripravil miestne jedlo na štýl rusínskych holúbkov a syrniky (mňam, mňam – musím sa naučiť ich pripraviť aj doma potom). Boli sklamaní, že nakoniec odchádzame o deň skôr, lebo sme sa rozhodli sa predsa len poponáhľať a navštíviť aj Elistu – hlavné mesto Kalmykie, jednej z mála budhistických oblastí v Rusku. Na rozlúčku sme od nich dostali vzorované kuchynské utierky – na jednej z nich sú ako inak matriošky – a my sme im zase odliali z domácej od Gabina, ktorú ešte stale nosíme so sebou aj teraz, keď píšem tento článok v Uzbekistane. Rusi ktorých sme stretali nakoniec vôbec nepili toľko ako sme očakávali, a krajiny centrálnej Ázie sú zas moslimské, a tí majú náboženstvom zakázané piť alkohol.

                Do Elisty nás čakalo takmer 700 kilometrov s troma zastávkami. Pozreli sme si dve ruiny nemeckých kostolov. Zvláštne na nich bolo to, že vonkajšie múry sa zachovali viac menej celé, ale z vnútrajška nezostalo nič. Predpokladám, že všetko čo malo hodnotu, rýchlo po odchode nemcov rozpredali.  Útes Volgy sme si pôvodne tiež plánovali zabehnúť, ale bolo tam toľko blata, že sme sa rozhodli, že v tých blatových podpetkoch nám chôdza postačí. Výhľad ale stál za to, len škoda, že keby nebolo tak mokro, tak sa dalo ísť autom až k vode, kde bol vytvorený krásny autokempingový pľac aj s latrínou ( síce bez dvier, ale aj to je niečo). Hore na útese trónil obrovský trón na ktorom sme zistili, že byť celý v čiernom sa veľmi neoplatí, ak sa človek chce vynímať na fotkách. Cestou naspäť sme postretali niekoľko svištíkov, ktoré monitorovali náš pohyb.

Nórsko-Fínsko – maximálna zima

Cesta zo severného mysu vyzerala skôr ako únik. Bolo fajn dostať sa preč z toho silného vetru. A nasmerovali sme si to do mesta Karasjok. Hlavného mesta Sámov. Našli sme človeka ktorý nás ubytoval a hoci predpovede na noc hlásili -20°C realita bola -32°C. Potom sme zistili že keď auto necháme v takej teplote tak ráno nenaštartuje. Našťastie nám náš nový kamarát pomohol aby sme zahriali motor a aby sa auto rozbehlo. Tiež máme to šťastie že máme na slovensku toho najlepšieho servisáka ktorý nám poradil čo máme robiť.

V meste sme si teda mohli pozrieť galériu, parlament a múzeum. Galéria ma vlastne vôbec nezaujala. Parlament bol zaujímavý lebo bol postavený na vzor historických obydlí Sámov. No najzaujímavejšie bolo múzeum kde sme dostali súkromnú exkurziu s vysvetlením aké nástroje ako Sámovia používali, ako žili v minulosti. Ale hlavne bolo úžasné že rozprávanie bolo obohatene o historky ktoré tento človek v múzeu zažil so svojím starým otcom.

Čas však na severe v zime uteká rýchlo alebo skôr slnko zapadá skoro v tomto prípade už krátko po 4. hodine. Na hranicu s Ruskom sme to už nestíhali ale zachránil nás náš hostiteľ, nechal nás prespať ešte jednu noc. A ešte sme šli do sauny a vírivky. Tiež sme behom toho večera stihli navštíviť televízne štúdia kde tento človek pracuje. Táto noc bola nakoniec ta najchladnejšia v mojom živote, bolo asi -35°C aj to bol vlastne zážitok. Ráno sme museli znova zohriať auto zospodu a až potom sme mohli Nórsko opustiť.

Šli sme teda do Fínska čo nebol pôvodný plán ale museli sme ísť do krajiny kde používajú eura aby sme si mohli nejaké vybrať pretože sme vedeli, že v Rusku naše bankové karty fungovať nebudú. Vo Fínsku sme strávili nakoniec asi 2 hodiny. Moc sme toho z Fínska teda nevideli sme predsa len sme si urobili jednu zastávku v obchode a pri bankomate a druhu pri ceste aby sme sa pozreli na zamrznuté jazero. A práve tu sme nakoniec videli soba ktorý pred nami prebiehal cez cestu.

Prišli sme na hranicu kde asi už nejaký čas nikto neprešiel boli z nás prekvapení. Pozreli pasy pozreli do auta. Vraveli že nám neodporúčajú ísť do Ruska ale to sme vedeli že zakázať nám to nemôžu. A nakoniec sa vo fínsku ukázal aj druhý divý sob. Tento však vyzeral že chce byt ďalší kto prekročí dnes hranicu. Začali ho vyháňať aby šiel naspäť chvíľu ho naháňali autom. Po tejto kultúrnej vložke sme nasadli do auta a opustili Európsku úniu.

Volžské Bulharsko, Samara a Ťavia hora

                Cestou na Samaru (mesto), sme ešte v Tatarstane zbadali na ceste odbočku na staroveké mesto Bolgar. Dokonca to bolo na značke aj v angličtine. Keď sme sa pred tým ale radili s domácimi, čo sa dá vidieť po ceste do Samary, tak hovorili, že nič. A pritom toto staroveké mestečko z čias ríše Volžského Bulharska je UNESCO pamiatkou. Bola to síce zachádzka 100 km a museli sme sa asi kilometer vrátiť, aby sme do nej vošli, ale stálo to za to. Čakala nás tam mešita na štýl Taj Mahalu a obrovský areál plný ruín a starých budov  s krásnym výhľadom na Volgu a ostrovčeky uprostred nej.

                My sme ale dorazili tak neskoro večer, že areál sme v ten deň už videli dosť za šera, a boli sme prekvapení, že tam vôbec môžeme vstúpiť a nikto od nás nepýta peniaze. Nakoniec sa ale ukázalo, že tam vôbec nie sme jediný, a chodia sa tam za tmy vykecávať aj tínedžeri. Jožovi to takto za tmy stačilo, tak ráno sme sa zas rozdelili a ja som v areáli strávila asi 4 hodiny.  Bol tam zákaz vjazdu autom, takže som tam musela nakráčať niekoľko kilometrov. Okolo obeda sa tam už ale začali trúsiť aj iní turisti v autobusoch a dokonca aj v autách, takže doteraz mi je záhadou, či zdvihnutá rampa teda prebýja značku zákaz vjazdu.

                Jožo sa už začal nudiť tak som ho stretla asi 500m od vchodu do areálu ako beží smerom ku mne. Chcel si dať 4km okruh areálom, ale ja som mala okala pása prepásanú pérovku a s ňou by sa teda bežalo faknt nanič, a ešte ku tomu som bola aj hladná tak sme to nechali tak.

                Večer sme dorazili do mestečka Žigulievsk, kde bolo zrazu až 19 stupňov nad nulou. Vyšľapali sme si kopec k soche kamzíka, kde bolo kopec mladých decák a objavili sme boráky na skale. Od kamzíka bol krásny výhľad na Volgu a parkovisko pod ním bolo hneď vedľa pieskovej pláže s workout ihriskom tak sme sa rozhodli prespať tam. Nebol to ale nakoniec vôbec dobrý výber. Ešte o jednej ránom tam buntošili decká v aute so silnými reproduktormi. Kebyže aspoň púštali normálne hudbu tak nepoviem, ale oni púšťali vždy len pár sekúnd každej pesničky a to tiež prerušovane s tichom. Vždy na chvíľu s autom odišli, a my sme sa už tešili, že môžeme pokojne spať, ale po chvíli sa zas vrátili, tak sme to o jednej zabalili a išli sa preparkovať inam. Našli sme si náhodné parkovisko pred školou, ktoré bolo v noci prázdne.

                Keďže boráky na skale nám pripomenuli, že v strešnom boxe máme predsa len aj lezeckú výbavu, tak som nezaháľala a pohľadala na internete lezecké oblasti v Rusku. Zhodou náhod sme sa vlastne v jednej nachádzali, tak sme sa rozhodli dať si teda výstup na jediný kopec, ktorý mali v tom národnom parku sprístupnený. Nebolo to nič vysoké, len pár sto metrov, ale zas na pobreží Volgy, takže výhľad stál za to. No cesta k nemu bola aj nebola. Na oficiálnej stránke parku bola popísaná asfaltka s parkoviskom, kde sa má človek vyviezť autom takmer až hore a tam ho čaká drevený chodník zo zábradlím po oboch stranách, aby sa nemohol len tak túlať lesom. Ten mal byť ale podľa ich oficálneho webu zavretý, tak sme sa rozhodli si to vyšľapať čiastočne naslepo lesom. Podľa našej mapy tam mali byť cestičky aj zhora aj zdola, ktoré sa ale nespájali. A tak to aj skutočne bolo, takže aspoň kilometer sme sa túlali len tak lesom. Rusi očividne turistike moc neholdujú, a ani tento národný park sa nijak nesnažil vytvárať príležitosti na ňu. 

                Potom sme sa previezli k lúke asi 3km od našej lezeckej skaly. Od lúky začínala offroadová cesta plná roztápajúceho sa snehu a blata so zdvihnutou rampou a tabuľami upozorňujúcimi nás, že ak nezaplatíme vstup do národného parku, tak môžeme dostať veľkú pokutu. Zaplatiť sa dá aj cez internet, ale európske karty sú v Rusku momentálne stále blokované, takže vzhľadom na to, že sme v predchádzajúcej dedine nevideli žiadne turistické informácie s pokladňou, sme sa rozhodli pokutu risknúť a ísť tam len tak. Tabuľa nás tiež varovala, že vstup autom je síce povolený, ale cesta je nanič, a môžeme si na nej poškodiť auto.

                Skalu zvanú Ťavia hora sme si obzreli aj so elektronickým sprievodcom z internetu, a usúdili sme, že sa nám teda ešte oplatí zostať aj ďalší deň a zaliezť si. Tešili sme sa, že je tam veľa úrovní  5+ a dve 5ky, čo sú začiatočnícke úrovne. Keď sme na druhý deň začali ale skutočne liezť, tak sme zistili, že vylezieme len tie dve 5ky. Na konci sme už aj tak boli aj riadne vymrznutí – teda hlavne ja, keďže na skalu vôbec nesvietilo slnko, miestami bol dole ešte stále sneh a hlavne skala bola kedysi baňou, takže z nej ústilo milión tunelov, z ktorých  išiel ľadový vzduch.

Nórsko – Severný mys

Skončili sme s obzeraním ostrovov a pobrežia, ideme trochu do vnútrozemia. Prvá vec na ceste má byť vodopád avšak cestou vidíme informáciu o neďalekej polárnej zoo tak ideme vlastne najprv tam trochu rozmýšľame či zaplatiť vstupné lebo dlho už otvorené nebude ale nakoniec ideme dnu. Síce trochu hľadáme kam to vlastne máme ísť lebo všade je akurát kopec snehu ale nejak sme si už cestu našli. Hneď pri vstupe vidíme z diaľky losa, viac nás však zaujal rys ktorý si len tak sedí v snehu veľmi blízko ohrady. Vyfotili sme si ho a rýchlo ideme k ďalšej ohrade tam sú lane chvíľku sme strávili aj pri nich ale potom sme sa pohli aby sme videli aj pižmone ktoré boli lne kúsok vedľa. Pižmone sú vlastne plaché zvieratá napriek tomu že by sme sa mali báť skôr my ich vzhľadom na ich veľkosť. Mali sme pokračovať k sobom avšak začuli sme vlky a tak Zuzka vyrazila opačným smerom nech ich nájdeme. Nenašli sme. Naopak sme našli rosomáka, to bolo zviera na ktoré som sa v tejto zoo tešil najviac. Tento rosomák bola samička a bola veľmi plachá ale bolo super sledovať ako behá takým svojim špecifickým spôsobom sem kúsok od nás a zase spať. Potom sme si obzreli ešte medvede polárne líšky a toho losa zo začiatku. Vlky boli schované a pri ohrade sobov sme ani neboli. Ostávali posledné minúty otváracích hodín tak sme skúsili k sobej ohrade dobehnúť. Nakoniec sme teda prešli celú zoo ale soby boli schované a tak sme ich nevideli.

Bolo ešte trochu svetla tak sme skúsili ísť obzrieť ešte ten naplánovaný vodopád avšak cesta k nemu bola pod snehom a nebol prešliapaný chodník vlastne sme ani neboli schopní nájsť kde ten chodník má byť. Pohli sme sa teda ďalej. Cesta nebola najlepšia takže sme sa nepohybovali moc rýchlo takže sme vlastne strávili dosť času presunmi. Našli sme hojdačku s výhľadom na more keď sme sa k nemu zase priblížili. Chvíľu sme chodili sem a tam mestom Alta keď sme si nevedeli vybrať na ktorej pumpe natankovať lebo menili ceny počas dňa a ako inak nám pripadali všetky nórske pumpy drahé. A tiež sme si dali otočku cez mesto aby sme zistili ako je možné ze v strede kruháču používajú akýsi aktivisti mäkčene na transparentoch. Až následne sme zistili že to boli Sámi. večer začalo snežiť dosť husto. Bolo zaujímavé vidieť že vlastne nevidím nič. Bolo jedno či svietim diaľkovými alebo nie. Osvetlilo to len padajúce vločky. Našli sme teda odpočívadlo nech si dáme večeru a snáď sa počasie trochu ukľudní. Na toto odpočívadlo chodilo kopec autobusov plných ľudí ktorí hľadali miesto z ktorého by bolo možné vidieť Auroru. Dokonca sa nám z jedného autobusu prihovoril jeden pán. Zaujímave bolo že po česky, vraj jeho syn robí v tejto oblasti sprievodcu a či nechceme radu kde by sme mohli vidieť Auroru. Tiež hľadal nejaké možnosti ako opraviť stierač na autobuse no bohužiaľ nevedeli sme pomôcť. Nakoniec sme sa pohli ešte o pár odpočívadiel ďalej a tam sme ostali na noc.

Potom sme sa znova pohli do vnútrozemia. Táto časť bola vlastne dosť pekná cesta bola síce stále šmykľavá avšak rovná plochá a dobre odhrnutá že sa tam dalo ísť aj 90km/h. Okolo nás bola rovina úplne plochá a za ňou kopce tiež zaviate snehom. Vyzeralo to ako na púšti ale bolo to všetko pokryté snehom nie pieskom. Zuzka navrhla že by sme mohli zastaviť aby sme to mohli vyfotiť. Na jednom mieste sme usúdili že cesta je odhrnutá oveľa širšie ako obvykle a žiadne odpočívadlo na obzore a tak sme spomalili že na okraji zastavíme. Okraj cesty však bol no on vlastne nebol keď sme kolesom zišli z cesty v tej sekunde nám celé auto padlo do asi metra snehu vedľa cesty. Hovorím že toto je fakt zle. Neviem ako sa z toho dostaneme čoskoro sa zotmie a auto nemôžme mať vyvalené do boku vedľa cesty. Prichádza auto zastavuje pýtame sa či nám nevedia pomôcť alebo poradiť čo máme robiť. Anglicky moc nevedeli ale snažili sa povedať že tam majú nejakú záchrannú službu na to a máme si ju zavolať. Prichádza ďalšie auto vraj oni nás vytiahnu. Táto veta tak zahriala pri srdci. Vysvetlili mi ako mám mať otočené kolesa a čo mám počas vyťahovania robiť, priväzujú svoje ťažné lano o našu guľu a potom o svoju. Nastupujem do auta dávam spiatočku kolesa otáčam podľa inštrukcií, už nás sleduje niekoľko pristavených áut. Netrvalo to asi ani minútu a Naše auto bolo zase na ceste. Bolo zaujímavé že sa nás nikto nepýtal ako sa nám podarilo zapichnúť sa do snehu vedľa cesty. Ale naši záchrancovia nám povedali ešte nech jazdíme opatrne. Poďakovali sme im a pokračovali sme v ceste.

Rozhodli sme sa ale že do najbližšieho mesta už dnes nedôjdeme naopak ostaneme na odpočívadle pri ceste niekoľko kilometrov pred mestom. Takto sme mali svoje súkromie. Teda ani to nebolo úplne súkromie vlastne ešte pár hodín okolo jazdili nejakí mladí na snežných skútroch. Čakala nás studená noc. Ale bol tu aj prísľub počasia že uvidíme konečne Auroru. Nastavil som budík na 23:30 a šli sme spať. Pár hodín sme pospali, budík zazvonil a Zuzka otvorila dvere nech vidi či je konečne vidieť oblohu. Po chvíli to ide pozrieť von, fotí a fotky ukazujú že tá vec na oblohe je predsa len polárna žiara a nie oblak. Ja sa konečne vyhrabávam zo spacáku nech to vidím aspoň trochu. Moc výrazná ta žiara teda nebola. Zuzka zaľahla naspať do auta a ja som sa dobrú polhodinu prechádzal po parkovisku a pozoroval či sa žiara nezmení. Vlastne som mrzol na parkovisku. Ale stálo to za to. Aurora sa aspoň na jednom mieste zvýraznila a tento jasne zelený pás je mojím splneným snom. Spokojný môžem ísť spať.

Ráno sme natankovali a vyrážame smer Severný mys. Najprv nás prekvapuje, že tunely tu majú brány a semafory ale púšťajú nás to je hlavné. Tiež zaujímavé je že tunel ide aj pod more na ostrov na ktorom je mys. To je super, žiadny trajekt! Vietor tu je ale silný a sneženie tiež nevyzerá že by chcelo prestať. Postupujeme ale na sever až kým nevidíme kolónu a pred ňou spustenú rampu. Vystupujem z auta a pýtam sa chlapíka pred nami čo sa deje. Na mys chodí konvoj kvôli náročným podmienkam. Pýtam sa či odporúča aby sme nahodili reťaze. Pochválil ma že rozmýšľam správne. Obúvame teda reťaze. A konečne prichádza pluh z mysu avšak oznamuje nám že my na mys ísť s konvojom nemôžme, vraj vietor je príliš silný a môžu ísť len autobusy. Ale vraj večer bude ďalší konvoj. Ideme do dediny, najsevernejšej dediny v nórsku. Je tu jedna kaviareň a jeden Maďar žijúci v Luxembursku ktorý by si dal waffle. Tak nám otvárajú a máme možnosť počkať v teple. O našom novom kamarátovi sa dozvedáme že včera na mys bolo možné ísť aj bez konvoja. Prichádzajú ďalší domáci a oznamujú nám že počasie sa zhoršuje a zatvárajú cestu úplne a odporúčajú nám vrátiť sa do najbližšieho mesta lebo cestu nemusia otvoriť aj pár dní a dedina nemá ani len potraviny. Skúšame to teda ale cestu nám stihli zatvoriť. Zjavne ostávame.

Vrátili sme sa teda do toho jediného podniku. Následne tam prišla skupina ľudí vraj domáci si robia každoročne olympijské hry ktoré sú vlastne o pití alkoholu a zábave s kamarátmi. Hneď sa s nami zoznámili podarovali nám keramického trolla a dokonca nás pozvali k ním na chatu kde prespávali. Bola s nimi fakt dobrá zábava. Vtedy sme mali pocit že sa konečne neženieme nikam ale že konečne trávime čas dobrodružstvami ktoré tu čakali na nás. Tie najlepšie spontánne dobrodružstvá.

Ráno vstávame skoro počasie je pekné hovoríme si dnes sa ide na mys. Rampa však bola dole a nechali nás tam stať asi 2 až 3 hodiny kým upravili cestu a my sme mohli vyraziť na mys. Vlastne cestu upravoval jeden Slovák. Trvalo to síce asi 20 minút náročnou cestou ale na severný mys sme dorazili. Počasie priam dokonalé ani obláčik na oblohe. Vietor fúkal a vonku bolo asi -15°C. Vyfotili sme sa na tomto špeciálnom mieste. Ja som sa rozhodol skočiť tu salto vzad. A užívam si že sme to dokázali a napriek všetkým úskaliam došli až sem.

Nórsko – Lofoty

V meste Bodo sme zistili, že trajekt na Lofoty chodí dvakrát denne a to o 16:45 a 1:00. Pozerám na hodinky je pol šiestej večer, vyzerá to že spíme v kolóne na trajekt, teda vlastne okrem nás čaká len jedno auto. Zuzka varí večeru v čakárni, hovoríme si že snáď nikomu nebude vadiť plynová kartuša a oheň v tomto priestore. Prišli ale len Taliani ktorí chceli ísť tiež na Lofoty a tým to bolo jedno. Najedli sme sa a šli spať. Po pár hodinách spánku budík aby sme sa nalodili na trajekt. A po zaparkovaní auta sme hneď hľadali miesto na spanie. Táto plavba bola ale zaujímavá lebo napriek tomu že sme spali alebo občas možno len driemali sme cítili vlny cez ktoré sme sa plavili. Bol to viacmenej otvorený oceán a vlny boli zjavne niekoľkometrové. Zaujímavý pocit.

Keď sme sa nad ránom vylodili na Lofotoch pokračovali sme treťou časťou spánku a až potom mohol začať deň. Hlavným bodom programu bol výstup na kopec Reinebringen respektíve jeho východný vrchol. Na začiatku boli kamenné schody ktoré nám veľmi rýchlo mizli pod snehom alebo skôr pod ľadom. Cestou sme stretli skupinu ľudí ktorí šli dole. Počúvame známu reč sú to Česi. Pár minút podebatíme dozvedáme sa že vrchol nedosiahli lebo onedlho nás čaká zľadovatená časť ktorá vyzerá veľmi náročne. Na začiatku tejto pasáže sme stretli posledných dvoch členov českej výpravy jeden vraj bol až na vrchole. druhý sa diví ako sme mohli až potiaľ dojsť bez mačiek či nesmekov. Každopádne sme na vrchol došli a mohli vidieť jedny z najkrajších výhľadov na Lofotoch. Nakoniec sme videli ešte jedného človeka čo dosiahol vrchol. Cesta dole bola ako vždy horšia. Povrch úplne zľadovatený hroty na nesmekoch takmer nefungovali, sklon svahu tak strmý že by sa na tom asi dobre lyžovalo. Trvalo to snáď večnosť kým som dokázal tú časť cesty zísť. Nakoniec sme ale prežili a mohli sme objavovať ďalej.

Videli sme kopec pláží a ďalších skalnatých kopcov trčiacich z mora. Noc sme strávili u jedného Portugalca ktorý žije na Lofotoch. Uvarili sme si spolu večeru. Chalan mal dosť fajn príbehy, najlepší bol príbeh o tom ako jeho mama za ním letela na návštevu a pri vystupovaní z lietadla sa snažila aby nič nezabudla a v zhone si okrem svojich vecí hodila do batoha aj záchrannú vestu ktorá bola pod sedadlom. Tú záchrannú vestu z lietadla nám aj ukázal.

Ešte nám ostávalo zozbierať čo najviac atrakcií, takže sme videli sochu hlavy ktorá zároveň normálne aj dole hlavou, záleží z ktorej strany sa človek pozerá. Tá socha vlastne nebola až tak zaujímavá ale prechádzka k nej bola veľmi pekná. Parkovanie pri opevnení z vojny a samozrejme vesta k opevneniu bola skoro dvojnásobná lebo Zuzka si zabudla uterák tak sme hodili 40km tam a spať. Poobzerali sme ďalšie kopce, jeden pripomínal Kriváň. A jeden kopec bol taký sam v strede veľkej roviny, až sme si hovorili že je škoda že sa potrebujeme pohnúť ďalej lebo výstup hore by nám vzal celý deň. Nakoniec sme smerovali k akej si vyhliadkovej vežičke ktorá mala slúžiť aj ako možnosť na prespanie. Cestou sa nám však zotmelo a toto miesto bolo trochu ďalej od hlavnej cesty vlastne to bolo na druhej strane ostrova. Cestou bolo kopec nejakých výstrah ktoré boli v Nórčine takže sme im nerozumeli ale overili sme si že pozor teda treba dávať lebo cesta bola široká väčšinou len pre jedno auto a raz za na nás z tmy vyrútilo akési obrovské vozidlo ktoré malo hrozne silné svetlo pravdepodobne niečo ako poľnohospodársky stroj alebo pluh. V tme sme vlastne nespoznali čo to bolo ale sme radi že sme sa s tým nezrazili a zase raz prežili. Keď sme dorazili k našej útulni tak sme si v nej uvarili večeru ale na spanie sme volili auto. Miestečko to ale bolo pekné takmer na pláži ráno pekný výhľad. Aj keď vietor silný jak večer tak ráno.

Lofoty sú pekné miesto je tam skutočne veľa miest ktoré sú naozaj veľmi pekné a stojí za to vidieť ich. Akurát škoda že počasie nám nedovolilo vidieť to v najlepšom svetle. Teraz nás však čakali iné dobrodružstvá. Opúšťame pobrežie a Severný mys už na mape vyzerá celkom blízko.

Nižný Novgorod a Tatarstan

                Keďže v Ivanove sme sa zdržali viac než sme plánovali, tak na Novgorod nám veľa času neostalo, aj keď sme tam mali vlastne na couchsurfing dosť luxusné bývanie. Naša hostiteľka – Svetlana totiž bývala v dome, kde bol jeden jednoizbový bytík len tak na prenajímanie a momentálne bol prázdny. Takže sme mali úplné súkromie. Večer sme dorazili tak neskoro, až sme si hovorili, že sa už možno ani neoplatí ísť spať ku nej, že ju budeme len dlho držať hore, ale ona trvala na tom že nás počká. Hovorila nech ale nezvoníme, že všetci už spia.  Ja som ale ako inak, na potvoru, nedbalo otvorila dvere auta a buchla nimi do toho jej. Tým som ako pochopiteľne spustila alarm na aute. Našťastie to zobrala v pohode a veľmi rýchlo auto ulmčala zamknutím.

Mesto s kremlinom, kostolmi vrátane jedného chrámu všetkých náboženstiev (teda v skutočnosti tam bola kresťanská, islamská, budhistická časť a z nejakého dôvodu tutanchamón a egyptská časť) a pešou zónou sme si prešli za jeden deň a večer sme sa s pomocou prekladača vykecávali s mužom našej hostiteľky a jej dceérou, ktorí vôbec nevedeli anglicky. Snažili sa nám dávať tipy, čo vidieť v okolí, no my sme ich museli sklamať, a povedať im, že na to bohužiaľ nemáme dosť času.  Jej muž sa ešte pýtal na to, či mu nepomôžeme sa zaregistrovať na GPT chat (nový program, s ktorým sa dá rozprávať ako s človekom, až na to, že má vedomosti z celého internetu), petože blokujú rusov, a on nemôže na registráciu použiť ruské telefónne číslo.

Ďalší deň sme pokračovali do Kazanu – hlavného mesta Tatarstanu, a piateho najväčšieho mesta v Rusku. Cestou sme si ale spravili zastávku v mestečku Yoshkar-Ole. Jožovi sa prechádzať nechcelo, tak zostal v aute a išla som len ja. Musím uznať, že to bolo veľmi oslobodzujúce byť chvíľu aj sama, keďže doteraz sme sa oddelili tak maximálne cestou na záchod. Mestečko stálo za to, a prechádzka bola o to príjemnejšia, že už bolo konečne dosť teplo, a zostávalo už tak málo snehu, že som si mohla obuť tenisky. 

Z Yoshkar-Ole sme pokračovali do národného parku. Ruských turistov sme ale stretli len na asfaltke, tým sa brodiť do lesa ísť asi nechcelo. Aj auto sa pri nás zasatvilo, či nechceme zviesť do dediny. Typickým ruským brezovým lesom sme sa prešli viac menej po rovine cestičkami vyjazdenými snežnými skútrami až k napoly zamrznutému jazeru. Naspäť sme chceli ísť okolo, ale tam sme sa už len zabárali, tak sme to museli otočiť a vrátiť sa rovnakou cestou. To nám už zapadalo slnko a my sme zas tušili, že do mesta prídeme zas až príliš neskoro, aby sme mohli spať u dohodnutej hostiteľky. Tá totiž explicitne písala vo svojom profile, že po ôsmej večer hostí už nepríjma, lebo chodia skoro spať. Napísala som jej síce už o siedmej, ale neodpisovala, tak sme si v meste našli obrovské parkovisko pred štadiónom a išli auto odparkovať tam. Ani sme nevedeli, že sa tak dostaneme do centra a ešte k tomu priamo k hlavnej ikone mesta –k obrovskej vysvietenej mešite, päťprúdovou mestskou diaľnicou. Kazan je totiž piate najväčšie mesto v Rusku, čo sme predtým vôbec nevedeli.

Cez deň sme poobjavovli Kazanský kremlin, pešiu zónu s chutnou a lacnou táckarňou, a pobrežie Volgy kde sme si našli aj miesta na skákanie, keďže sme už konečne mohli chodiť aj v teniskách miesto zimných bagandžov. Keďže mi znenazdajky prestali fungovať mobilné dáta na ruskej SIMke, tak sme museli pohľadať obchod môjho telefónneho operátora. Jožo teda našiel na mape veľké nákupné centrum, ktoré malo byť v okolí. Z nákupného centra sa ale vykľul obrovský bazár na ázijský štýl. Stoly s koreniami len tak vyloženými v obrovských otvorených vreciach, hromada sušeného ovocia a neznámych sladkostí, ovocie, zelenina, koberce, oblečenie a iný tovar od výmyslu sveta. Megafón sme tam ale našli tiež, a stačilo doplatiť len pár centov, ktoré my chýbali v kredite, aby som mohla využívať zvyšok svojich dát aj druhú polovicu mesiaca. Vďaka tomu, sme ale objavili tento bazár kde sme si kúpili mangové gumené cukríky ešte aj so zľavou, lebo predavač bol nadšený z toho, že sme zo Slovenska. K tomu sme si vypýtali aj turecké cukríky, ktoré vyzerali zaujímavo a exoticky. Vtipné bolo, že hocičo, na čo sme ukázali, a spýtali sa na cenu, stálo 300 rubľov nezávisle od veľkosti balenia. Tak prečo potom nezobrať pol kila cukríkov miesto 300g? Dve balenia nám teda dal so zľavou za 400 miesto 600.

                Tento večer sme už teda stihli prísť k hostiteľke – Zylii v normálnom čase, no ona mala akurát program, takže nás privítala jej mama, ktorá býva v byte o pár poschodí vyššie v tom istom paneláku, a zaviedla nás ku nim domov. Aj večeru nám dokonca doniesla. Zylia večer prišla aj s malou dcérou a mužom, ale veľmi skoro išli spať, takže sme sa o nej viac podozvedali až ráno pri raňajkách. Ako inak, na raňajky bola pohánka. Spomínala som už, že v Rusku jedia pohánku dennodenne? Asi je to ako pivo, keď si človek zvykne na tú čudnú chuť tak mu to časom príde v pohode, neviem.

                Bohužiaľ sme sa zas potrebovali pohnúť ďalej, takže ešte doobeda sme vyrazili k modrým jazierkam, kde sa Rusi, či respektíve Tatari, chodia kúpať aj v zime. Zobral si nás pod labku miestny pes a sprevádzal nás okolo, až nás na druhej strane vody len tak vymenil za iný párik. A to som mu už pritom aj dala meno. 

« Older posts Newer posts »
sk_SKSlovenčina